Úvahy o cárovi Mikulášovi II.
Text k dvojhodinovej prednáške v rámci vyučovania dejepisu na gymnáziu a pokus o popularizáciu histórie medzi rovesníkmi.
Východisko orchestrálnej skladby Fantázia na ruské témy Op.26.
Spomínam si, že keď som dočítala knihu Cárovražda, v ktorej som sa po prvýkrát stretla s osobou ruského cára Mikuláša II., tak som plakala. Jeho emotívny príbeh života, s tragickým koncom vo mne vyvoláva husiu kožu stále. Na jednej strane, rodinne založený muž, ktorý by bol ideálnym panovníkom v konštitučnej monarchii, ktorú by sme však v absolutistickom Rusku márne hľadali. Na druhej strane, politicky neskúsený a neobratný panovník, ktorého ľud nepochopil, čo spolu s jeho verejnými činmi viedlo ku koncu monarchie v Rusku. Na úplné pochopenie jeho osoby nestačí jedna ani zopár hodín, no aj tak sa posnažím zhrnúť tie najdôležitejšie momenty jeho života tak, aby som možno niekoho z vás inšpirovala k hľadaniu ďalších informácií. Pokiaľ však môžem odporučiť, internet nepoužívajte, takisto ani knihy z komunistických čias, lebo ho nie vždy vykresľujú v správnom svetle. Užitočné sú jeho denníky a korešpondencia, čiastočne prístupná na internete.
–
Keď v roku 1881 priniesli roztrhané telo Mikulášovho dedka cára Alexandra II. do Zimného paláca po poslednom (siedmom) z mnohých atentátov spáchaných naňho, všetci prítomní onemeli. Alexander sa snažil reformovať zaostalé Rusko, a v onen deň bol na ceste, aby podpísal ukaz – cársky edikt, v ktorom by ukotvil ústavu. Atentátnici hodili bombu na strechu jeho kočiaru, cár vyviazol nezranený, vystúpil, aby pomohol zraneným civilistom, no pri jeho nohách sa ocitli druhá bomba. Tá mu odtrhla nohy, a o niekoľko hodín na to vydýchol naposledy. Vtedy si nový cár, jeho syn, Mikulášov otec Alexander III. povedal, že liberálna politika vedie k anarchii a chaosu, a celá jeho vláda bola potom veľmi reakcionárska s prísnou cenzúrou, a donášačmi tajnej polícii. Na druhú stranu, Rusko hospodársky napredovalo, vznikli nové sociálne triedy a teda aj buržoázia, Transsibírska magistrála, no formovali sa najmä ďalšie revolučné skupiny, čomu cár nedokázal zabrániť.
–
Alexander III. bol obrom, mocným ako medveď s nesmiernou silou, rýchlo prišiel o svoje vlasy a zmohutnel. Naproti tomu jeho manželka Dagmar Dánska (po konverzii Mária Fjodorovna) bola drobná, jemná, veselá a milá. Bolo to manželstvo z lásky, výnimočné v kráľovských rodinách, aj keď si Dagmar mala pôvodne zobrať jeho staršieho brata, ktorý však zomrel. Alexander svoju silu dokázal napríklad keď sa vykoľajil vlak, z ktorého sa začala rúcať strecha, ktorú vlastnými rukami držal, dokým jeho rodina neušla do bezpečia. Vládol Rusku olovenou päsťou, a okrem iného poslal na šibenicu teroristu, istého Uľjanova, brata neskoršieho Lenina. Všetci okolo cára mali pred ním veľký rešpekt, a výnimkou neboli ani jeho deti. Všetci súrodenci boli nerozluční: najstarší Mikuláš (narodený 18. mája 1868), inteligentný a otvorený Jurij, vznešená Xénia, Michal, ktorý je očarujúci, a Oľga. Mikuláš sa podobá na svoju matku, je skromný, zhovievavý a láskavý, človek, ktorý by nedokázal ublížiť.
–
Jeho výchova bola vojenská, so silným zameraním na náboženstvo. To, že je cárovič, ktorý bude cárom, je Božia vôľa, a Mikuláš v to bude veriť po celý život. Že je báťuška všetkého ľudu, autokrat, koho legitímnosť je daná pravoslávím. Jeho otec ho mal veľmi rád, no intelektuálne si ho necenil, a tak ho držal od moci až do svojej smrti. Výsledkom bola neskôr akási schizofrénia, keď Mikuláš, vedomý si svojej nekompetentnosti, si nepripúšťal iný svet, kde by nebol cárom. A keďže nemal po dosiahnutí dospelosti žiadnu úlohu, ktorú by mohol zastávať, mal voľnú cestu k zábave. Členovia dynastie si už dlhé roky vyberali za milenky baletky z Marinského divadla, a inak to nebolo ani v prípade cároviča. Najznámejšou milenkou je baletka Matilda Kšesinská. Mikuláš vďaka tomuto vzťahu dospieva- nechá si narásť fúzy a bradu, čo ešte viac zjemní jeho črty. Po celý život si zachová rovnaký prívetivý vzhľad. Kšesinská sa neskôr v exile vydá za jeho bratranca, no vo svojej knihe spomienok vyjadruje k Mikulášovi oddanosť. Mikuláš však Kšesinskú odmieta klamať: bol zamilovaný do Alix Hessenskej, od prvého dňa, kedy sa stretli na rodinnom stretnutí (príbuzní cez nám známu kráľovnú Viktóriu). Svoje srdce nikomu inému nedá, a za tým si bude stáť.
–
Mikuláš navyše podnikol cestu cez Egypt, Indiu, Thajsko a Japonsko. Vystúpil na vrchol pyramíd, plaví sa po Níle, v Indii poľuje na tigra, sedí na slonovi, v Bangkoku navštívi fajčiareň ópia, v Japonsku pije čaj, a navštevuje gejše spolu s bratrancom Sandrom. No v Japonsku ho prekvapí bývalý samuraj, ktorý mu uštedrí prudkú ranu mečom do hlavy, a ak by jeden z jeho gréckych bratrancom nezareagoval, a nechytil fanatikovu ruku, rana mohla byť smrteľná. Mikuláš bol v šoku, dovtedy si neuvedomoval drsný svet, prebudil sa z detinského sna. Od tohto momentu hlboko pohŕda Japoncami, považuje ich za divokých, nepredvídateľných, nebezpečných „makakov, malé žlté opice“. Zapamätajme si túto udalosť, ktorá zohrá úlohu pri rozpútaní rusko-japonskej vojny.
–
Keď sa vrátil domov, opäť trávi čas partiami bridžu, večierkami s priateľmi a nocami s Kšesinskou, no manželstva s Alix sa nevzdáva. Alixin homosexuálny brat hessenský veľkovojvoda Ernest Ľudovít sa oženil, a na oslavy prichádza celá širšia rodina do Koburgu. Mikuláš sa rozhodol, že je to ideálna príležitosť vyjadriť svoje úmysly, odpor rodičov už prekonal, a zostáva už len prekonať Alixino odmietanie, ktorá nechce zmeniť náboženstvo, hoci je doňho zamilovaná. Kráľovnej Viktórii sa nepáči Mikulášov zámer, a odhovára svoju najobľúbenejšiu vnučku od odchodu do krajiny, ktorá je taká divoká, revolučná a politicky nepredvídateľná. Výbušný nemecký cisár Viliam II. zas podporuje zdržanlivého Mikuláša, aby sa nebál. Nakoniec Alix zvolí konverziu a zasnúbia sa. Po Mikulášovom návrate do Ruska si vymieňajú zamilované listy. Onedlho sa stretnú na Windsorskom zámku, kam ich zavolala Viktória, ktorá chcela bližšie spoznať cároviča. Ten ju okúzlil svojou prívetivosťou a gentlemanstvom.
–
Svadba sa už blížila, no v tom zomrel Alexander III. v roku 1894 na chorobu. Nemal ani 50 rokov. Mikuláš podlieha panike a pod náporom žiaľu sa ponáhľa oženiť s Alix. Štátny smútok bol prerušený na pár hodín, a v pochmúrnej nálade je mladý pár zosobášený. Alix sa stala cárovnou Alexandrou Fjodorovnou, a s Mikulášom si vytvorili vlastný svet.
–
O niekoľko týždňov je cárovná tehotná, a kým sa pripravujú korunovačné obrady, porodí dcéru Oľgu.
–
Korunovácia má potvrdiť absolutizmus a kontinuitu, a prebieha podľa vzoru Alexandra III. – dlhý sled bohoslužieb a modlitieb, presunov v Kremli, a so zastávkami v každom z chrámov. Išlo o skvelú propagandu. Alexandra sa však správa úplne nevhodne, povýšenecky, so strachom z množstva ľudí, vníma ich z pohľadu zaslepeného mysticizmu, ako oddaných poddaných, ktorí si budú ctiť svoju máťušku, bez ohľadu na všetko. Panuje nadšenie, ktoré však kazí Mikulášov dojem: svoj prejav si potichu koktá popod nos, vyjadril sa, že chce pokračovať v politike svojho otca, a teda v utláčaní nepravoslávneho obyvateľstva – Poliakov, pobaltské národy, Fínov, a Židov. Toto fanatické vyhlásenie bolo pre nich sklamaním, pretože dúfali, že nový cár bude pokrokovejší, najmä teraz, keď má moderne zmýšľajúcu manželku (ktorá sa však po konverzii vrhla k mysticizmu).
No onedlho sa stane prvá z tragédií, a to hneď večer po korunovácii. Na veľkom priestranstve na moskovskom námestí sa tlačili desiatky tisíc ľudí, ktorým úrady sľúbili ľudovú veselicu. Keď prišli vozy s jedlom a vodkou, nastala obrovská tlačenica, a niekoľko stoviek osôb bolo udupaných a udusených davom. V panujúcom zmätku sa zrútila tribúna, ktorá zabila ďalších utekajúcich ľudí. Všade navôkol boli mŕtvoly v blate, a správa o katastrofe sa šírila mestom rýchlosťou sveta. A tu nastáva prvá vážna politická chyba Mikuláša. Prirodzene, nešťastie mladý pár hlboko zasiahlo. Majú sa zúčastniť recepcii na francúzskom veľvyslanectve, ktoré je ruským dôležitým spojencom. Cár s cárovnou chceli ísť navštíviť zranených, a požehnať im (čo by samozrejme bolo vnímané ľudom pozitívne), no blízka rodina ich od toho vytrvalo odhovárala, a slabo vzdorujúci Mikuláš čoskoro podľahol. Išli na oslavu veľmi neochotne, netancovali, a skoro odišli. Ďalšie dni trávili v nemocniciach. No v historkách šírených o tragédii sa na to zabudlo, a tak verejnosť vnímala cára ako ignorantského, bažiaceho po zábave. A tak to zostalo po zvyšok jeho života, aj v ZSSR. Vznikla tak jeho prezývka – krvavý cár.
–
Mikuláš a Alexandra si našli útočisko pred všetkými problémami v letnom sídle Cárske Selo, asi 20km od Petrohradu. Zabývali sa však v Alexandrijskom paláci, a nie v honosnom Katarínskom paláci, a zariadili si ho v meštianskom štýle s rodinnými fotografiami (keďže Mikuláš miloval fotografovanie) a náboženskými ikonami. Cársky pár nerád chodieva na plesy a recepcie. Výnimkou sú oficiálne slávnosti pravoslávnych svätcov, alebo vojenské prehliadky.
–
Postupom času mali 4 dcéry: Oľgu, Tatianu, Máriu a Anastáziu (zvykli sa v korešpondencii označovať skratkou O.T.M.A.). Oľga je nežná a tajnostkárska, niekedy tvrdohlavá, Tatiana energická, poriadkumilovná a nadmieru inteligentná, ušľachtilá Mária chce ochraňovať slabých a šibalka Anastázia si večne robí srandu z dospelých a stále sa smeje. Boli vychovávané s láskou a pozornosťou, a dievčatá zbožňovali oboch starostlivých rodičov. Navštevovali rôzne slávnosti, venovali sa charite, audienciám, verejným vystúpeniam. Mikuláš si stále častejšie kládol otázky o budúcnosti svojej krehkej ríše, pomáha si skúmaním dejín, čo iba zdvojnásobí jeho znepokojenie a bezmocnosť. A keď sa po dlhom dni, plnom vybavovaní nudnej korešpondencie vráti domov, častokrát nachádza svoju ženu v slzách bez zjavného dôvodu. Obaja sú ako deti, on zasnívaný, ona večne nespokojná. Alexandra sa naučila po rusky, no zostal jej slabý anglický či nemecký prízvuk. Buď vystupuje protokolárne chladne s dôstojnou melanchóliou, alebo je v uzavretom kruhu vrelá a srdečná. Maľuje akvarely, krásne spieva staré ruské piesne, kým ju nechytí jej povestná úzkosť a utiahne sa do svojich apartmánov. Mikuláš prichádza o mnoho času urovnávaním sporov jeho príbuzných, ktorí sú často zhýralci, márnotratníci, povýšení či násilní, jedného musí odmeniť, iného poslať do exilu a postarať sa o jeho deti, prejavovať pochopenie veľkokňažnám.
–
Rusko sa však mení. Mikuláš môže ovplyvňovať hospodárske a spoločenské zmeny len minimálne. Jeho minister financií Witte riadi priemyselnú a finančnú mašinériu bez toho, aby panovníka čo i len informoval, a k tomu zle odhaduje mieru spoločenskej frustrácie. Ako som už spomenula, cársky pár miloval fotografovanie, každý deň si vyberali a triedili fotografie z minulého dňa, a zostali po nich tisíce fotografií ich bežného každodenného života. Mikuláš bežne používa telefón, a bol vlastníkom niekoľkých luxusných automobilov, zaujíma sa o nové objavy, o chémiu, číta vedecké diela, ale uniká mu spojenie technologického pokroku so spoločenským dosahom. Život je preňho stále jednoduchý, má pred sebou oddaných mužíkov, striedanie ročných dôb, kňazov a vojakov, svoju ženu a deti, spolu si vlepujú fotografie do albumov a tešia sa z elektriny, a nevníma stále sa množiace štrajky v Petrohrade.
–
Na Alexandru a Mikuláša je kladená požiadavka, ktorú chcú obaja splniť, a to dať Rusku dediča. Ich prvé štyri deti sú dievčatá. Iste, podaktoré ruské cárovné boli výraznejšie osobnosti než cári, no v 19. storočí sa na príkaz syna Kataríny II. Veľkej, cára Pavla I., ktorý svoju matku neznášal, rodové zákony zmenili, a cárom sa odteraz mohol stať iba muž. Alexandra sa stala touto úlohou posadnutá, a stále viac sa oddávala náboženským praktikám. Chodievala na púte pre neplodné ženy, prijíma rôznych šarlatánov, liečiteľov, veštcov.
Medzitým sa v roku 1903 pokúša nemecký cisár Viliam II. rozbiť spojenectvo medzi Ruskom a Francúzskom, a to tak, že navádza svojho drahého bratranca Nickyho k zakročeniu proti Japonsku. Francúzsko si ešte veľmi dobre pamätá porážku Nemeckom v prusko-francúzskej vojne v ktorej stratilo Alsasko Lotrisko. Rusko francúzske vzťahy sú dočasne narušené, Francúzi považujú ruskú politiku za neprehľadnú, a ich noviny pracujú s informáciami dvojznačne. V Anglicku je názor na Mikuláša ešte negatívnejší. Odmietajú ruský systém samoderžavia, je to však prirodzené, keďže u nich je parlamentná monarchia už dlhý čas. V Rusku prebehlo taktiež niekoľko židovských pogrom, no ak by sme obvinili Mikuláša z antisemitizmu, nebola by to pravda, a pravdepodobne by ho to úprimne trápilo a zdôrazňoval by svoj zhovievavý postoj k židom. O pogromách bol informovaný vždy neskôr, a tak im nemohol zabrániť. To však verejnosť opäť nebrala do úvahy.
–
Aby toho nebolo málo, udiala sa v tomto roku ďalšia tragédia. Srbský kráľ Alexander I. Obrenovič s neurodzenou manželkou českého pôvodu o 15 rokov staršou Dragou boli zavraždení, kvôli prispôsobovaniu svojej politiky Rakúsku. Do kráľovského paláca vnikla skupina srbských dôstojníkov. Kráľovský pár sa skrýva tajnej miestnosti, no objavia ich, a vlečú ich po paláci a rozsekajú ich na kusy. Všade v paláci bola krv. Novým kráľom sa stal Peter I. z konkurujúceho srbského rodu Karadžordževičovcov. Srbsko bolo spojencom Francúzov, a taktiež začalo vykonávať veľmi proruskú politiku. Rusko sa stavalo ako obranca všetkých pravoslávnych, takže keď v roku 1908 anektovalo Rakúsko-Uhorsko Bosnu a Hercegovinu, bralo to ako ohrozenie rovnováhy síl v Európe, a takisto Srbsko sa cítilo ohrozené. K tomu sa ešte dostaneme.
–
Mikuláš dostáva správy od vojnychtivých kruhov o Japoncoch, podľa ktorých sa chcú zmocniť Kórey, rozkúskovať Mandžusko, a postupne si ho privlastniť. To by znamenalo, že ruský prístav v Port Arthure by sa ocitol v izolácii po tom, ako doň investovali obrovské peniaze. Taktiež ako som už spomínala, Viliam II. ho zaplavuje nekonečnými úvahami o „žltej hrozbe“. Mikuláš však váha s nasledovaním cisárových rád. Vie, že Japonsko je spojencom Veľkej Británie, a že Francúzi ho nepodporia v dobrodružstve, v ktorom nemajú čo získať. Rusko rokuje s Japoncami, no ruskí veľvyslanci sa správajú arogantne a sú neskutočne pomalí. Takže nakoniec to budú japonskí militaristi, ktorí Mikuláša predbehnú.
Jedného zimného rána roku 1904 japonská flotila bez upozornenia potopila ruské obranné plavidlá. Verejná mienka je pobúrená, a Mikuláš je nedobrovoľne vtiahnutý do ďalšej katastrofy, z ktorej sa bude len ťažko zviechať. Rusko neviedlo žiadnu vojnu už takmer tri desaťročia, a po dlhých mesiacoch náročnej cesty dorazila zle vybavená, zle informovaná, zle riadená a totálne vysilená ruská armáda do Port Arthuru. V Moskve a Petrohrade sa ozýva veľké volanie na slávu, organizujú sa omše, zbierky pre hrdinov, netušiac, že väčšina týchto hrdinov už cestou zamrzla, a že odpor proti japonskému bombardovaniu je nemožný.
–
Medzitým porodila cárovná konečne syna, následníka trónu Alexeja. Národ sa opäť raduje, oslavuje sa, všade znejú zvony. Cárovič je krásne a veľmi živé dieťa s mimoriadne jemnými črtami. No stačí malé udretie a hneď má veľkú modrinu. Alexandra, poznajúc rodinnú históriu, už pochopila, že Alexej je hemofilik. V každej chvíli môže zomrieť. No nikto nesmie nič vedieť, ani verejnosť ani širšia rodina.
–
Cár vymenil po zdrvujúcej porážke veliaci štáb. Na krátky čas sa ruská flotila pozviecha, no onedlho si jej admirál, po prílišnej spotrebe vodky a jeho zle vycvičení dôstojníci zmýlia britské rybárske plavidlá s japonským vojenským loďstvom. V tomto chaose si po vytriezvení admirál uvedomí svoju chybu, no namiesto pomoci preživším, z miesta unikne. Briti sú pobúrení, v Rusku vládne zarazené ticho. Mikuláš pochopil zvrátenosť svojho bratranca Viliama, ktorý ho najprv vmanévroval do tejto nezmyselnej vojny, a teraz mu posiela z afrických kolónií uhlie, ako keby mu vravel „vydrž“. Koncom januára 1905 napokon Port Arthur padne.
Ľudí tak veľmi zasiahla čerstvá správa o porážke, že garda omylom vystrelila čestné salvy smerom, kde stála cárska eskorta. Tí, ktorí zachovávajú dôveru v cára, hoci kritizujú neschopných vojakov, ustúpia do pozadia pred tými, ktorí žiadajú skoncovať so systémom, zodpovedným za tragédiu ruského národa. Medzitým ani teroristi nepoľavili. Každoročne opakujú útoky na vysokých cárskych úradníkov. Väčšinou ide o príslušníkov inteligencie, buržoázie, drobnej šľachty. Vedia špehovať, preniknúť do cárskej administratívy a umiestniť tam bomby. Niektorí sú marxisti, iní nihilisti (viera v nič, v ničotu, na rozdiel od neexistencie viery), ďalší sú rebelanti či fanatici. Po tom, čo minister vnútra Plehve dotlačil Mikuláša do vojny, bol zavraždený.
Mikuláš sa nachádza v Cárskom Sele. Sotva vie o nálade, aká panuje v hlavnom meste. Dostáva iba upokojujúce informácie. Iste robotníci štrajkujú, nejde o nič nebezpečné. Požiada, aby bol zachovaný poriadok, no neuvedomil si dosah tejto inštrukcie, ani to, čo by mohla spôsobiť. Mal by vedieť, že nálada v meste je v skutočnosti veľmi nepokojná, dav pred Zimným palácom je presvedčený, že Mikuláš je vo vnútri, a tak spieva žalmy, drží žalmy a zástavy s jeho podobizňou. V prosbopisoch žiadajú základné slobody, zákony na sociálnu ochranu a ústavu. Inak mierny generál Trepov zle vyhodnotí situáciu a prikáže vojakom strieľať do ľudí. Mŕtvi sa rátajú na stovky, ozýva sa dupot kozáckych gárd, ktoré prenasledujú úbohých vzbúrencov, rozzúrených z „cárovej“ reakcie na ich úpenlivé prosby. Tento deň vojde do histórie ako Krvavá nedeľa a cár ako Mikuláš Krvavý. Ten sa o tragédii dozvie až večer. Z denníka je vidieť, že sa jeho ruka trasie, je jasné, že nepredpokladal, a hlavne nechcel, aby sa stalo to, čo sa stalo. Alexandra má chladnejšiu hlavu, a píše na ostatné kráľovské dvory, aby podala svoju verziu udalostí. Mikuláš v ďalších dňoch prijme delegácie robotníkov, pred ktorými nešikovne argumentuje, hoci od neho čakajú slová podpory, ľútosti a najmä uvedomenie si krízy. Na vidieku vypukajú roľnícke povstania, šľachtické sídla sú vyrabované, úroda spálená, štrajky, lúpeže a masakry. O tri týždne po tragédii je zavraždený Mikulášov reakcionársky strýko veľkoknieža Sergej, ktoré bomba roztrhla na kusy. Minister Witte si zaistil vzostup, a nalieha na Mikuláša, aby spustil program zásadných politických reforiem. Je silno oddaný cárovi, no zároveň ho tvrdo kritizuje. Cárovná Mikuláša izoluje od reality, nadmerne ho chráni, a intelektuálne ho vyčerpáva vlastnými záležitosťami, namiesto aby mu otvorila oči.
–
V máji 1905 sa odohrala tragická bitka pri Cušime. Obrovská ruská flotila, príliš veľká, aby prešla cez Suezský prieplav, musela oboplávať celú Afriku, a po vyvolaní konfliktu s Japoncami, behom hodiny klesá ku dnu so stovkami námorníkov spievajúcich hymnu Boh ochraňuj cára. Rusko je bez armády, bez flotily, vydané napospas revolucionárom a teroristom. V októbri na nátlak Witteho Mikuláš konečne podpíše ukaz. Cárov manifest uznáva slobodu myslenia, tlače, náboženského vyznanie, rovnosť pred zákonom, oznamuje program reforiem a najmä zvoláva volené zhromaždenie, dumu – parlament. Strany, doteraz tajné, sa pripravujú na voľby, no manifest zďaleka nenavráti verejný poriadok, namiesto toho otvorí Pandorinu skrinku rôznych revolučných pudov. Mikuláš je bezradný, a nevie, ktorým smerom sa má jeho ríša vydať.
–
Mikuláš a Alexandra sú ešte viac uzavretí vo svojom svete v Cárskom Sele. Cár je pohrúžený do bezvýznamných spisov, poznámok, návrhov zákonov, dekrétov, a opäť nemá predstavu o svojej krajine. Zriadenie prvej dumy je v Petrohrade sprevádzané veľkolepou slávnosťou. Mikuláš príde do mesta, a prijme poslancov v trónnej sále v Zimnom paláci. Muži sú v slávnostnom oblečení, ženy v dvorských šatoch. Mikuláš má na sebe tradične uniformu dôstojníka ruskej armády, a jeho cársky plášť je prehodený na tróne. Číta svoj prejav nahlas a rozhodne, no poslanci sú nespokojní s jeho obsahom – cár im dáva len možnosť spolupracovať s ním. V žiadnom prípade nejde o parlamentnú monarchiu. Niektorí poslanci sú spokojní už len s tým, že môžu stretnúť cára, no ostatní sú podráždení a frustrovaní. Chceli sa stretnúť v Tauridskom paláci, presunúť sa mal Mikuláš a tým uznať ich legitímnosť. Mikuláš čoskoro nadobudne dojem, vzhľadom na pokračujúce nepokoje a teroristické útoky, že všetky jeho snahy sú zbytočné, a že je potrebné sa dumy zbaviť čo najskôr.
–
V roku 1908 Mikuláš rozpustí prvú dumu, zbaví sa Witteho, ktorého spôsoby a stále väčšie bláznovstvo sa stáva pre neho neznesiteľným. Za jeho náhradníka si zvolil pokojne energického Pjotra Stolypina. Bolo to jedno z tých šťastných rozhodnutí. Stolypin je síce konzervatívny, no spustí dôležitú agrárnu reformu, ktorou položí základy novej dohode medzi autokraciou a ruskými poľnohospodármi. Rozpustí druhú dumu, ktorá bola rovnako revolučná ako prvá, a zmení volebný zákon tak, aby vznikla tretia duma, ktorá mu bude po vôli. Začne načrtávať základy parlamentného režimu, svoju agrárnu reformu si chce dať schváliť v dume. Pracuje 16 hodín denne, cárovi je absolútne oddaný, a ten mu venuje podporu a pozornosť. Stolypin Mikulášovi pokojne vynadá, nevyhýba sa žiadnej téme, a cár, ktorý si potrpí sa etiketu (podobne ako František Jozef I.) mu to ale nevyčíta. Na druhej strane, Stolypin je nemilosrdný k teroristom, revolúciu potláča, viac než ktokoľvek pred ním. Povraz, ktorým sa vešajú odsúdenci dostane prezývku Stolypinova kravata. Výnimočné súdy, odsúdenia bez možnosti odvolania, 6 tisíc popravených za dva roky. Teroristi sa ho rozhodli zbaviť za každú cenu. Sprisahancom sa podarí preniknúť do jeho domu. Kvôli obrovskej náloži dynamitu je dom fuč, jedna z jeho dcér vyletí von oknom a dlho zostane ochrnutá. Z jeho blízkych je 10 mŕtvych. On vyviazne bez škrabanca. Nikto ho nemá rád, najmä nie petrohradská šľachta, ktorú núti platiť dane, a kúskuje najväčšie panstvá, aby ich rozdelil medzi roľníkov, vytvoril sieť bánk, ktoré za veľmi nízky úrok, na dlhú dobu a bez záruky požičiavajú roľníkom peniaze, aby sa mohli stať vlastníkmi. Od roku 1908 si milióny roľníkov, oslobodených od úžerníkov kupujú pôdu, ktorú obrábajú. Kvôli tomuto potom neskôr za Stalina prebiehajú zúrivé boje počas kolektivizácie.
–
Britský panovník Eduard VII. ako prvý prelomil izolované Rusko po krvavej nedeli. Stretol sa s Mikulášom v Revale na Baltickom pobreží, a vymenoval ho za pohoršenia londýnskej tlače za admirála britského námorníctva. Celé stretnutie však pripomína frašku. Eduard chcel urobiť cárovi radosť, a tak si dal ušiť ruskú uniformu, no krajčír sa pomýlil, a kráľ vystúpi z lode zadýchaný, zošnurovaný v uniforme a so zlou náladou. Z bezpečnostných dôvodov sa všetky stretnutia uskutočnili na mori, a tak novinári blúdia na lodných člnoch a hľadajú tú správnu loď. Hudobníci hrajúci na ďalšom člne chcú, aby ich bolo počuť a tak produkujú taký hluk, že to vyzerá ako útok teroristov. Neskôr sa k nim pripojí aj francúzsky prezident. Stolypin sľúbi zahraničným premiérom, že sa pokúsi vyriešiť problém židovských pogrom. Presvedčil ich, že je muž na správnom mieste, a tak nič nebránilo tomu, aby sa Rusko pripojilo k francúzsko-britskej Srdečnej dohode.
–
Cárovičova choroba a hrozba, ktorej ho vystavuje, sú pre cárovnú muky. Jej život sa celkom zmenil, takisto aj jej vzhľad. Priberá. Raz sa dusí, inokedy trpí búšením srdca, jej tvár sa pokryje červenými škvrnami. Niekedy nevládze chodiť a musia ju voziť v kolieskovom kresle. Stále je však krásna a pôsobí vznešene. Mikuláš ju stále miluje s rovnakou nehou, ale jednu polovicu času trávi ako opatrovateľ a druhú v obavách z nového záchvatu depresie. Cárovná ho zbožňuje a nikdy mu nerobí výstupy. No Alexandra je často nešťastná, a dobromyseľný Mikuláš tým mlčky trpí. Cára možno vidieť ako neprítomne hľadí cez okno v Cárskom Sele, strážnici sú prekvapení, keď sa ich podrobne vypytuje na ich rodiny počas prechádzok v parku. Deti sú anjeli, rodičov bezhranične milujú.
–
Alexandra mala jednu chránenkyňu, istú Annu Vyrubovú, s ktorou sa oddávala mysticizmu, a keď okrem nej aj ďalšie dámy z vyššej spoločnosti hovorili cárovnej o negramotnom roľníkovi, „starcovi“ Rasputinovi, božom mužovi s neoblomnou vierou, cárovná vyjadrí želanie stretnúť sa s týmto svätcom. Mikuláš do toho zatiaľ nezasahuje, vníma Rasputina ako smelého, prostého a zbožného mužika.
Rasputin pochádzal z okolia Toboľska, z oblasti, kde sa začína Sibír. Je preniknutý mysticizmom, zvláštnymi náboženskými praktikami, a veľkou poverčivosťou. Je veľmi dobrodružnej povahy, počas náboženských pútí prechodil celú krajinu. Putoval z kláštora do kláštora, a získal si skvelú reputáciu, ktorá ho doviedla do Petrohradu. Rasputin sa čoskoro stal stálym návštevníkom salónov, bažil po alkohole, ženách, a pôžitkoch. Jeho bolestivé záchvaty kajúcnosti sú úprimné, má neuveriteľnú charizmu. Dokáže byť opatrný, aby nikdy nesľúbil viac, než dokáže splniť. Anna Vyrubová mu veľa rozprávala o cárskej rodine, a onedlho už Rasputin rozpráva sibírske rozprávky malému cárovičovi, a upokojuje cárovnú. Cár je vďačný, že vniesol pokoj do jeho rodiny.
Pri prvom cárovičovom záchvate, o ktorom je Rasputin informovaný, sa postaví proti lekárom. Cárovná mu ešte úplne nedôveruje, a tak ho zavolá až na poslednú chvíľu. Rasputin okamžite zamietne lieky, hlavne aspirín podporujúci krvácanie, Alexejovi sa záhadne uľaví, a Rasputin je považovaný za záchrancu. Cárovná mu už bezvýhradne verí, cár názor svojej milovanej ženy rešpektuje, aj keď má voči Božiemu mužovi ešte nejaké výhrady. Neskôr je však Rasputin cárom zapudený, po naliehaní Stolypina a dvorných dám, ktoré obťažoval.
–
Predstavme si však novú postavu na scéne: cárovho synovca veľkoknieža Dmitrija. Ako jediný člen romanovskej rodiny môže vstúpiť k cárovi bez ohlásenia, je veľmi pekný a má príjemné vystupovanie. Žiadne reči o pitkách, hráčskych dlhoch, škandáloch, ozajstný rytiersky dôstojník cárskej gardy. Po tom ako sa jeho milovaná sestra Mária vydala do Švédska, sa cárskemu páru trochu odcudzí a intímne sa zblíži s najbohatším dedičom v Rusku, princom Felixom Jusupovom. Felix je cynický a mystický, nočné zábavky trávi prezlečený za ženu, má plno milostných dobrodružstiev, a ľahko si k sebe pripúta Dmitrija, túžiaceho po láske. Zapamätajme si týchto dvoch milencov Dmitrija a Felixa.
–
Medzitým sa cárovičovi darí čoraz lepšie. Nemal žiaden ťažký záchvat, naučil sa dávať na seba väčší pozor, no najradšej by aj tak robil hlúposti ako ostatné deti. Mikuláš začal viac cestovať do zahraničia, navštívil Taliansko, Nemecko, v ktorom sa zas vychvaľoval jeho bratranec Viliam II., a v Anglicku bol prijatý aj s rodinou so všetkou úctou. Alexandra fotografuje Mikuláša a Juraja, ktorý sa na seba stále viac a viac podobajú, cárovič šantí v mori, a veľkokňažné robia nákupy v obchodoch. Eduard sa snaží vysvetliť Mikulášovi výhody parlamentarizmu. Cár si však všimol, že anglický panovník veľmi zostarol, a úprimne ho to trápi, no aj keby čoskoro zomrel, stále je tu jeho blízky priateľ princ z Walesu, neskorší Juraj V. Jeho dôvera sa mu však nevyplatí, keď ho jeho drahý Georgie počas revolúcie nanajvýš hanebne opustí.
Cestou späť do Ruska sa Mikuláš znovu stretne s nemeckým cisárom. Ten sa snaží s cárom opäť manipulovať, no čoskoro pochopí, že spojenectvo Ruska s Francúzskom je veľmi pevné, a že sa črtá scenár, ktorého sa kaiser najväčšmi obával: a to obkľúčenie Nemecka.
–
V roku 1910 zomrel Eduard VII. O rok neskôr prišla ďalšia politická rana pre Mikuláša. Cárska rodina a Stolypin odišli do Kyjeva, aby odhalili sochu cárovho starého otca Alexandra II., cára-osloboditeľa, ktorý zrušil nevoľníctvo. Po kladení vencov nasleduje galavečer v opere. Hrajú operu Rimskyho Korsakova. Všade striehnu policajti, ktorí pozorne kontrolujú lístky, cár sedí v lóžispolu s dcérami a dedičným princom Bulharska Borisom, ktorý by bol skvelým snúbencom pre jednu z veľkokňažien. Unavená cárovná zostala s Alexejom v gubernátorskom paláci. V úsilí o bezpečnosť vpustila polícia istého Bogrova (ktorý tvrdí, že Stolypin bude zavraždený), aby sa pohyboval pri náčelníkovi, aby označil prípadných sprisahancov. Počas prestávky zišiel Stolypin na prízemie, aby pozdravil cára v jeho lóži. Všetci sa rozbehli na občerstvenie. Panuje taký pocit bezpečia, že cára a Stolypina nikto nechráni. Zrazu sa z priestoru pre orchester vynorí muž, kráča k Stolypinovi a vyprázdni doňho zásobník svojho revolvera. Bol trafený do ruky a do hrude. Streľbu počuť v celej budove. Cár pochopil, čo sa stalo a rozbehol sa k Stolypinovi, ktorý je asi 10 metrov pred ním, ešte stojí, tvár má celú od krvi, a z posledných síl žehná cárovi a jeho deťom. Je to nanajvýš výrečné gesto jeho oddanosti k nim. Orchester hrá hymnu Bože ochraňuj cára. Potom sa Stolypin zrúti na zem, rýchlo ho odnesú do nemocnice, kde sa ho lekári snažia zachrániť. Medzičasom chytili vraha, a zistili, že to bol Bogrov, ktorý vymyslel dokonalú pascu, ako sa dostať do blízkosti Stolypina, a odkloniť od seba podozrenie, aby v súlade s inštrukciami revolucionárov prvého ministra chladnokrvne zavraždil. Stolypin zomiera niekoľko dní. Opäť sa všade hovorí, že sa Mikuláš nezaujímal o Stolypinov osud, no pravda je celkom iná. Cár je zdrvený, a hneď sa ponáhľal do nemocnice, no nebolo to také jednoduché, pretože zalarmovaná polícia presunula celú cársku rodinu mimo Kyjeva, kde ju izolovala. Stolypin je na prahu smrti, keď sa k nemu Mikuláš konečne dostane, no jeho žena ho zaprisahá, aby k nemu nevstupoval. Cár a jeho zomierajúci predseda vlády sa neuvidia. Na Stolypinovo želanie je pochovaný na mieste. Bogrov je obesený o 10 dní neskôr. Cárska rodina je opäť sama, stratila najlepšieho spojenca, ktorý ich chránil. Mikuláš si to zase raz nespravodlivo odnesie, keď sa budú šíriť reči o jeho necitlivom a nevďačnom správaní.
Novým premiérom sa stal Kokovcov, ktorý nie je taká osobnosť ako jeho predchodca. Je konzervatívnejší a ustráchanejší.
–
Cárovič vyrástol, vyzerá to, že sa uzdravil, zbožňuje svoju rodinu, najmä otca, ktorého ako jediného poslúcha. Na vojenských prehliadkach chodí v malej uniforme za cárom ako tieň. Má rád chlad, rád sa korčuľuje či stavia tobogány zo snehu. Stratil však svoju opatrnosť, šplhá po stromoch, behá, je odvážny. Cárovná sa ešte väčšmi utiahla k náboženstvu, a postupne sa vyvíja smerom k šialenstvu. Celé jej správanie svedčí o trápení. Mikuláš prijíma toto ako nevyhnutné bremeno, a znáša ho povinný prejav vernosti k svojej žene. Keď je cárovnej zle, či v zime či v lete, zostáva zavretá vo svojich apartmánoch aj niekoľko dní. Trpí dýchavičnosťou, búšením srdca, striedajú sa pri nej dcéry, ktoré jej robia spoločnosť. Deti sa vozia v člnku, behajú po tráve, a keď Alexej narýchlo sľúbi, že bude opatrný, podarí sa mu presvedčiť svoju mámušku na prechádzku alebo piknik. Milujúci, chápavý a trpezlivý Mikuláš prijíma izolovanosť kvôli chorobe svojej ženy, tá je mu vďačná za jeho súcit a nehu. Alexandra spí so zapnutým svetlom, pretože Mikuláš nemá rád tmu, on zase znáša, že cárovná v noci stáva, aby si dala bylinný čaj a koláče. Občas sa cár rozčúli, keď zistí, že niekto hýbal jeho vecami na pracovnom stole. S cárovnou si stále vymieňajú správy, listy, kresby, drobné darčeky. No Alexandra sa čoraz viac zaujíma o politiku, keďže sama seba vníma ako príčinu choroby svojho syna, a tak obhajuje absolutizmus, ako strážkyňa synovho trónu.
–
Cár sa snaží Rasputina otcovsky vystríhať od jeho zhubného životného štýlu, no čoskoro je Boží muž opäť dočasne zapudený. Rasputin sa na chvíľu vrátil do svojho sibírskeho mestečka, no cárovná mu stále píše, a nakoniec sa aj tak vráti. Jeho prítomnosť je pre Alexandru zárukou, že Alexej prežije. Rasputin z toho ťaží a starostlivo si pripravuje vystúpenia, vylepšuje si znalosti a náboženské formulky, informuje sa o chybách lekárov. Cárovná svojho syna znepokojuje, robí ho nervovo labilným, ktoré vedie k nehodám, a tak sa treba obrátiť na starca…Ako Rasputinov vplyv rastie, silnie aj sprisahanie petrohradskej elity proti nemu. Iste, niektorí sa uchádzajú o jeho priazeň: stačí mu ponúknuť alkohol a ženy. Iní ho vnímajú ako oddeľovateľa cárskej rodiny od širšej romanovskej dynastie.
–
V roku 1912 odhalili ďalšiu sochu, tentoraz cárovho otca Alexandra III. a oslávili výročie bitky pri Borodine, avšak nie ako porážku Francúzska (čo by nevyznelo dobre u dôležitého ruského spojenca), ale ako veľkosť Ruska. Oslavuje sa tradične v Moskve, ľudia majú možnosť vidieť cároviča ako bozkáva ikony, dodržiava liturgiu, a pýta sa rodičov, či všetko robí správne. Vyzerá zdravo, ide na vojenské prehliadky. Pri návšteve Poľska sa však Alexej opäť zraní na prechádzke. Nesťažuje sa, a tak až o pár hodín mu venujú pozornosť, pretože sa zistí, že došlo k vnútornému krvácaniu. Cárovič rýchlo stráca sily, Alexandra si ho v kočiari pritíska k sebe, a prosí kočiša, aby sa vyhýbal otrasom na hrboľatej ceste, pretože Alexej pri najmenšom otrase kričí od bolesti. Napokon sa museli vrátiť späť. Okamžite zavolali lekárov z Petrohradu, no tí sú bezradní. Alexandra masíruje synovi kĺby, dieťa už totiž nemôže zohnúť nohy, prestane jesť, a jeho stav je beznádejný. Cárovič je presvedčený, že zomrie. Po prvýkrát uverejnili oficiálnu správu o Alexejovej agónii, a po celej ríši sa konajú bohoslužby za jeho uzdravenie. Rasputin je už zopár mesiacov zase v nemilosti. Cárovi prekážalo, že sa správa ako člen rodiny, straší guvernantky, a neohlásene vchádza k cárovičovi. Alexandra posiela telegram Božiemu mužovi, ten jej odpovie, že sa netreba znepokojovať, že lekári nesmú ďalej trápiť dieťa, že treba dôverovať Bohu a Alexej prežije. A skutočne, jeho stav sa o pár hodín zlepší. Po tomto už Alexandra ani na jeden deň nestratí dôveru v svätcove schopnosti. Nič mu už nemôže uškodiť, žiadna sťažnosť, ani ohováranie.
Cárovič výrazne schudol, je bledý, fotografujú ho, a filmujú, aby všetci videli, že žije. Chodí na prechádzky s ortopedickou konštrukciou, a posiela kresby a listy svoje babke. Koncom jesene sa vracajú do Cárskeho Sela. Vlak ide veľmi pomaly, takmer krokom, aby sa predišlo otrasom, čo je však chyba, lebo dlhá cesta Alexeja vyčerpá, a v cieli mu je veľmi zle.
–
V roku 1913 prebehli veľké oslavy trojstého výročia nástupu dynastie Romanovcov na ruský trón. Majú náročný program, ale chôdza cároviča vyčerpáva, a tak ho nosí na rukách jeden kozák. Navštevujú rôzne recepcie, a cárovič vyzerá podľa možností dobre.
–
Na jar 1914 už Alexej kráča rýchlo, skáče, váľa sa v snehu. Felix Jusupov sa oženil s nádhernou Irinou Romanovnou, cárovou obľúbenou neterou. Mikuláš vie, že Rusko nie je na prípadnú vojnu pripravené. Takisto Rasputin opakuje, že by to znamenalo koniec Ruska a dynastie. Na verejnosti však silnie protinemecká nálada. A dokonca i najlepší cárov minister zahraničných vecí Sazonov, tvrdí, že veľkolepé víťazstvo by posilnilo cárovu autoritu. Rusko je tak opäť rozdelené, a práve v tom momente odchádza František Ferdinand d’Este do Sarajeva…
–
Keď v auguste 1914 oznámili Mikuláš a Alexandra z balkóna Zimného paláca vypuknutie vojny, dav ľudí prepukol nadšením, a vlnami vlastenectva. Mikuláš vedomý si nadchádzajúceho utrpenia, vstúpil do vojny veľmi neochotne, Rasputin je rezolútne proti nej. No jeho vplyv sa v tom čase obmedzuje na súkromie cárskej rodiny, v politike ho cár nepočúva. Rasputinovi neprajníci opakujú, že sa stal nemeckým špiónom, na čo neexistuje žiadny dôkaz. Obviňujú z toho aj cárovnú, ktorá je pôvodom Nemka, no v skutočnosti bola zasiahnutá ruským vlastenectvom. Alexandra v skutočnosti trpí odlúčením od svojho manžela, ktorý musí často cestovať na front. Dala prestavať cárske paláce na nemocnice, a spolu s dcérami ošetruje zranených. Opäť si môžeme všimnúť „schizofrenické“ správanie cárovnej, ktorá napriek zdravotným ťažkostiam, a jej povýšeneckej a reakcionárskej povahe je ženou s vrelým srdcom, aspoň čo sa týka jej rodiny a chudobným a trpiacim ľuďom. Cárovič sa pilne učí, a stále nosí uniformu. Mikuláš premenoval hlavné mesto z nemecky znejúceho Sankt Peterburg na Petrohrad (ja viem, celú prezentáciu som používala názov Petrohrad, aby sme sa zbytočne nemýlili).
Hlavným veliteľom ruskej armády je veľkoknieža Nikolaj, je veľmi vysoký, a na odlíšenie od cára mu rodina vravela Veľký Nikolaj. V armáde je mimoriadne obľúbený, no jeho vojenské kvality narúša konflikt s nekompetentným a skorumpovaným ministrom vojny Suchomlinovom.
–
Ruské straty na životoch sú strašné: keďže chýba výzbroj, vojaci musia používať pušky mŕtvych spolubojovníkov, dôstojníci dávajú márne príkazy jazde, ktorú kosia nemecké guľomety.
Na jar 1915 je vlastenecké nadšenie na svojom vrchole, napriek tomu sa Rusom dlhý čas nedarí stabilizovať front. Suchomlinov je odvolaný a obvinený, no veľkoknieža Nikolaj je kritizovaný dumou. Rasputin Nikolaja neznáša, kvôli jeho nevraživej čiernohorskej manželke, ktorá proti nemu intrigovala. A tak svätec presviedča mámušku, aby presvedčila báťušku, aby odvolal veľkoknieža.
Spojenci sú znepokojení neutešenou situáciou v Rusku, do ktoré prúdia ich zbrane a peniaze, a tak Mikuláš spraví rytierske gesto, ďalšiu osudovú chybu. Zbaví svojho strýka hlavného vedenia armády a chopí sa ho sám. Ministri ho odhovárali, lebo boli presvedčení, že cárovo miesto je v hlavnom meste. Mikuláš sa však domnieva, že ak bude jeho osoba prítomná na fronte, posmelí to vojakov. Odteraz bude cár niesť hlavný diel zodpovednosti za prípadné prehry ruskej armády. Je opäť odrezaný od reality hlavného mesta, stráca kontakt s politickými silami. Cárovná sa fakticky stala regentkou, pričom je pod vplyvom Rasputina, a tak tlač začína uverejňovať rôzne pamflety a karikatúry. S osamelou cárovnou nemá zľutovanie ani širšia romanovská rodina, ktorá šíri o nej čoraz horšie klebety.
–
Cár a cárovná si stále dopisujú, občas príde Mikuláš do Cárskeho Sela, alebo Alexandra s dcérami do Stavky, neďaleko hlavného veliteľstva. Cárovič zostáva nadšený s otcom na fronte. Mikuláš nie je vojenský vodca, a jeho prítomnosť je symbolická. Bývajú v cárskom vlaku alebo v skromných príbytkoch, čo mu vyhovuje, keďže nikdy nemal rád luxus a honosnosť. V noci sa cár pravidelne budí, aby skontroloval svojho syna. Alexej sa spriatelil s niekoľkými dôstojníkmi, a je rozumnejší a zrelší. Pokročil v angličtine a francúzštine. S otcom sa ešte viac zblížil. Vstáva ešte skôr ako otec, píše matke, že vstal, aby sa pozeral na otca, ako spí a že sa zabával a šteklil ho, aby sa prebudil. Mikuláš mu rozpráva o Rusku, o hrdinoch slovanských legiend.
–
V roku 1916 prebehla úspešná Brusilovová ofenzíva. Cár vzal syna až na vysunuté pozície. Cárovič je zhrozený zo zranených a umierajúcich mužov. Hrá sa na malého dôstojníka, no nikdy nie je nemiestny, vždy je dobrosrdečný a vážny. Na jeseň začne trpieť všeobecným nedostatkom Petrohrad, no smotánka si naďalej žije svoj luxusný život plným plesov a osláv ako za mierových čias. Mikuláš si do istej miery uvedomuje problémovú situáciu, no riešenie odkladá na koniec vojny, ktorá je teraz dôležitejšia. Netuší, že na to už nebude mať príležitosť.
Cárovičova choroba sa po dlhšom čase opäť ozve. Iste na fronte mu občas krvácal nos, alebo si podvrtol členok, no nebolo ti nič vážnejšieho. Teraz musí byť prevezený do Cárskeho Sela. Rasputin tak má opäť príležitosť upevniť svoj vplyv na cárovnú. Mikuláš zatiaľ stráca kontrolu nad problémami v tyle, je to muž, ktorý vie skrývať svoje emócie, a tak ho mnohí považujú za necitlivého. V skutočnosti a všetkými udalosťami veľmi trápi. Cítiť to z jeho denníkových zápiskov, tvár sa mu prepadla, prudko zostarol, ako vidieť na fotografiách, vlasy mu ošediveli. Podpisuje dekréty, ktoré jeho ministri uplatňujú nesprávne, a ktoré nemajú vplyv na nápravu neporiadku, ktorý panuje v ríši.
–
Oľga sa uzavrie do melanchólie, Tatiana je zžieraná nepokojom, Mikuláš je ďaleko, Alexej je chorý, a vyčerpaná Alexandra nachádza útechu v Rasputinovi a v pravoslávnom náboženstve. Boží muž sa mieša do politiky a presadzuje svojich ľudí – lichotivých a priemerných. Cár síce neustúpi zakaždým, no až pričasto dôveruje v tomto svojej žene a Rasputinovi. Muži striedajúci sa pri moci sú skorumpovaní a neschopní.
Koncom jesene ide Mikuláš do Cárskeho Sela, a začiatkom ďalšieho roka sa objaví v dume, kde sľubuje zmeny „až po skončení vojny a dosiahnutí víťazstva“.
–
No ešte v decembri 1916 sa uskutoční vražda Rasputina. Stredom sprisahania je nám už známy princ Felix Jusupov, ktorého bohatstvo, krása a šarm sú povestné. Jeden čas dokonca dochádzal za Rasputinom, pretože veril, že ho dokáže vyliečiť z jeho homosexuality, čo sa samozrejme nepodarilo, a tak sa stal Rasputinovým najväčším kritikom. Taktiež si myslí, že svojim činom vykúpi Rusko. A tak, pod zámienkou priateľskej oslavy, na ktorej mu chce predstaviť svoju čarokrásnu ženu, veľkokňažnú Irinu (ktorá je v tom čase odcestovaná), ho pozve do svojho paláca. Cárov synovec a Felixov milenec veľkoknieža Dmitrij je komplicom, ktorý slúži ako návnada, aby vzbudil u svätca dojem, že sa naozaj jedná o malý priateľský večierok. Prítomný je aj poslanec Puriškevič, ktorý chce ochrániť cárizmus. Dmitrij si svoju účasť na vražde bude neskôr vyčítať, a s Felixom sa takmer prestane vídať. Jed, ktorý bol vo víne a v koláčoch na Rasputina nezareagoval. Zmätený Jusupov pobehuje z miestnosti do apartmánu, kde čakajú ostatní bezradní sprisahanci, zatiaľ čo Rasputin pije zmes alkoholu a kyanidu. Nakoniec doňho vystrieľa celý zásobník z revolvera, no obeť má ešte stále dosť sily na tom, aby sa dokázala postaviť a pokúša sa uniknúť. Napokon dostáva ešte ranu do hlavy z milosti, a následne ho sprisahanci hodia do rieky Nevy. Keď ho o niekoľko dní vylovia, zistí sa, že zomrel na utopenie. Napriek prudkému jedu a guľkám z revolveru ešte žil, keď ho hodili do vody.
Onedlho sa správa o Rasputinovej smrti rozšíri. Policajti si všimli podozrivé dianie v Jusupovovom paláci, a sprisahanci nedokážu udržať jazyk za zubami. Celá šľachta ich oslavuje ako osloboditeľov. Cárovnú naplní hrôza, pretože Rasputin predpovedal, že ak zomrie rukou „bojarov“, monarchia neprežije ani rok, a cárova rodina dva roky. Jeho hrôzostrašná predpoveď sa naplní do bodky.
Mikuláš zistí, v akom morálnom úpadku je jeho najbližšia rodina, no neodváži sa tvrdo zasiahnuť, pretože verejná mienka je na strane vrahov. Jusupova vykáže z Petrohradu, Dmitrija do Perzie. Pre aristokratov sa aj tento „trest“ zdá veľa. Nikto ešte netuší, že im takto cár zachránil životy.
–
Rasputin je pochovaný v Cárskom Sele, a Mikuláš sa zaoberá neriešiteľnou otázkou zásobovania hlavného mesta. Opäť dostáva chlácholivé správy, že zásobovanie sa lepší, a v Petrohrade sú verné jednotky. Všetko je lož. Zásobovanie zlyhá, a jednotky tvoria nedávno mobilizovaní mladí vojaci, ktorí patria k chudobnej vrstve s trpiacimi rodinami. Cárove dcéry ochorejú na osýpky, no Mikuláš odchádza koncom februára 1917 do Stavky, s tým, že sa o niekoľko dní vráti. Netuší však, že sa už nevráti ako cár.
Po pár hodinách od cárovho odchodu vypuknú v Petrohrade štrajky, kde robotníci zo zbrojárskych tovární požadujú chlieb. Kozáci sa niekoľko dní usilujú dav rozohnať, no petrohradské posádky sa postupne pridávajú na stranu vzbúrencov. Alexandra okamžite telegrafuje Mikulášovi, aby prišiel a urobil „nevyhnutné ústupky“. Mikuláš je však ďaleko, a podcení vážnosť situácie, keďže správy k nemu prichádzajú utlmené. Akoby šlo o obyčajnú demonštráciu. Napokon sadá do vlaku, a keď sa cársky vlak blíži k Cárskemu Selu, vzbúrenci ho zablokujú. Autom sa ísť nedá, a tak sa cár snaží ísť inou cestou, no vlak uviazne v Pskove, kde sa nachádza ďalšia časť vojenského velenia. Generáli sú dobre informovaní o situácii v hlavnom meste, a chystajú sa svojho báťušku zradiť. Duma medzitým vymenovala Dočasnú vládu, ktorú vydierajú soviety, ulice sú v rukách vzbúrencov, masakrujúcich kozákov, ktorí drancujú obchody a paláce. Povstalci sa zmocnili v kasárňach zbraní a šľachtických áut.
Predseda dumy Rodzianko tlačí na Mikuláša, aby abdikoval v prospech cároviča, pričom cárov brat Michal by do Alexejovej dospelosti zastával funkciu regenta. Mikuláš, napriek Alexandriným prosbám, aby odolal tlaku, ustúpi. Je hlboko presvedčený, že cárizmus a Rusko sú jedno bez druhého nemysliteľné, nedokáže si preto predstaviť, že by bol posledným cárom. Domnieva sa, že hlavnou prekážkou sa stala jeho osoba. Abdikačnú listinu podpíše na dva razy, prvýkrát v prospech syna, no potom si uvedomí, že Alexej je skutočne veľmi chorý na to, aby nastúpil na trón, listinu napokon prepíše a trón odkáže bratovi Michalovi. Rozlúči sa s vojakmi a dôstojníkmi a do denníka si výstižne napíše: „Kam sa okolo seba pozriem, všade vidno zbabelosť, zradu a klamstvo.“
Michal po dni plnom váhania odmietol vládnuť, a moc dal do rúk ústavodarnému zhromaždeniu. O niečo neskôr Mikuláša zatknú. Dočasná vláda sa tak rozhodla, aby ho chránila, a mohla ho previezť do Cárskeho Sela, kde sa nachádzala aj zarazená Alexandra.
–
Novovymenovaný petrohradský vojenský veliteľ generál Korniľov, oznámi bývalej cárovnej, že je aj s deťmi zatknutá a zapečatili vchody do paláca Alexandria. Onedlho sa Mikuláš s Alexandrou stretnú. Pri bráne ohlásia občana Mikuláša Romanova. Ako uvidí svoju manželku, rozplače sa. Ako vyčerpané dieťa sa zadúša plačom, dlho sa nedokáže utíšiť.
–
Dočasná vláda ťažko odoláva tlaku sovietov a ulice. Panuje anarchia a na Romanovovcov sa zabudlo. Prišla jar, a hoci sú zajatcami, nie je to s nimi až také hrozné. Majú k dispozícii palác, časť parku, služobníctvo, a niekoľkých verných. Rodina to prijala s pokojom. Mikuláš sa stará o deti, často vonku cvičí. Naďalej fotografujú, pestujú zeleninu, rúbu drevo, na fúrikoch prevážajú zeminu a burinu. V podstate žijú život, ktorí vždy chceli, no nikdy ho nemohli mať. Veľkokňažné si čítajú knihy na slnku, oblečené stále v jednoduchých šatoch s čudesnými čiapkami na hlavách, ktoré im pridržiavajú parochne, ktoré musia nosiť, keďže si kvôli chorobe oholili hlavy.
–
Alexej prežíva zradu námorníka Derevenka, ktorý sa oňho staral viac než 10 rokov, neprestajne nad ním bdel, aby sa vyhol nebezpečenstvu. S príchodom revolúcie sa stal panovačným a surovým, Alexeja bezdôvodne kára, dáva mu príkazy, správa sa k nemu neúctivo a nevšímavo. Profesor Gilliard je náhodným svedkom scény, ktorá ním otrasie: v cárovičovej izbe sa Derevenko s Alexejom rozpráva ako so sluhom, prikazuje mu, aby to či ono priniesol, sedí pritom v kresle, fajčí a nohy má vyložené na posteli. Vydesený a plačúci Alexej poslúcha jeho príkazy a vrtochy. Cárovná Derevenka onedlho vyhodí. Odíde s nadávkami a prísľubom, že sa pomstí.
–
Melancholická Oľga sa venuje iba čítaniu, domácnosť riadi Tatiana, Mária sa stále rozpráva s vojakmi, Anastázia je najšibalskejšia a najveselšia, strážcovia sa nebránia jej hrám, pretože dáva najavo, že sa ich nebojí. Alexej má veľa otázok, pretože nechápe, čo sa deje, no nedostáva uspokojivé odpovede, a tak sa uťahuje k dlhému mlčaniu. Cárovná trávi čas vyšívaním v kolieskovom kresle, a oblieka sa ako starenka.
–
Konzervatívna strana v Anglicku presadzuje, aby niekto cársku rodinu vyzdvihol, a zabezpečil im slušný exil. Vláda a duma ešte váhajú. Niektorí by sa ich radi zbavili, nalodili ich na anglickú loď, iní tvrdia, že sú naliehavejšie veci, ktoré musia riešiť. No všetci sa zhodujú, že dostať cára mimo Ruska by bolo komplikované a nebezpečné. Železnice sú v rukách extrémistov, a tak by neustále hrozilo, že ich cestou zmasakrujú. Inteligentný, ambiciózny a republikánsky zmýšľajúci sociálny demokrat Kerenskij zastáva názor, že cársku rodinu si treba ponechať a cárizmus trestne stíhať. Dokonca navštívi cársku rodinu, s ktorou sa nezhovára úctivo. Je presvedčený o spriahnutí Alexandry s Nemcami, a tak nariaďuje cársky pár rozdeliť a stretnutia im povolí iba v čase stolovania. Táto izolácia pre nich znamená doslova muky a utrpenie. No po prehľadaní archívov zmení Kerenskij názor, a zruší svoje rozhodnutie. Príde leto a cárska rodia sa člnkuje na malom jazierku. Alexej sa kúpe, veľkokňažné sa venujú záhrade a kreslia si na trávniku.
Kerenského postoj k cárskej rodine sa zmení. K Alexandre sa správa pozorne, Mikuláš ho dojíma svojou skromnosťou, a pociťuje k nemu skutočné priateľstvo. Už neuvažuje o ich stíhaní, chce ich chrániť. Lenin prišiel z exilu, a snaží sa ovládnuť Petrohrad. Takmer sa mu to podarilo, no napokon sa uchýli do Fínska. Kerenskij vie, že ak by nechal Romanovovcov boľševikom, bola by to pre celú rodinu smrť.
Britský premiér Lloyd George je veľmi nepriateľsky naladený voči cárskemu režimu, podobne je na tom aj väčšina britskej verejnosti, hrdej na svoj parlamentarizmus. Kráľ Juraj V., ktorý pôsobil dojmom, že má svojho bratranca tak veľmi rád, a ktorý by mal vyvinúť najväčšie úsilie, aby cára aj s rodinou v Anglicku prijali, sa svojmu premiérovi nevzpiera. Dokonca ho prekoná, keď verejne potvrdí, že aj on je proti príchodu Romanovovcov do krajiny. Tento britskou korunou po desaťročia úspešne zakrývaný akt egoistického nezáujmu je prvým zo série ponížení, ktorých sa Juraj s manželkou Mary von Teck dopustili voči tým, ktorých mohli zachrániť, a to aj proti mienke svojej vlády, tá by sa nebola opovážila kráľovi v tom zabrániť. Juraj V. je prvým z monarchov, ktorí Mikulášovi zabuchnú dvere pred nosom, a tým ho pošlú na istú smrť. Poincaré sa vyjadrí, že Francúzsko by „možno“ Mikuláša prijalo, „Nemčúrku“ by však držali pod dohľadom. Potom zaujme postoj ako Angličania.
–
Alexandra s Mikulášom sa opierajú s dôverou o súcitiaceho Kerenského, a cár mu dokonca povie: „Ach, keby som vás bol stretol skôr.“ Oficiálne ich však musí držať ako zajatcov, lebo verejnosť by ich slobodu nestrávila. A tak Kerenskij vybral vzdialené a pokojné uralské mesto Toboľsk, kde cársku rodinu presunie. Čoskoro informuje cárovu rodinu o presune, odsunie klebetnicu Annu Vyrubovú od cárovnej, no miesto destinácie tají, lebo sa bojí indiskrétnosti strážnikov, ktorí by mohli informovať petrohradský soviet. Cár ešte požiada o stretnutie so svojím bratom Michalom, ktorý pri stretnutí iba plače. Je to ich posledné stretnutie. Veľkým problémom je získať vlak. Na oklamanie boľševikov je vytvorený konvoj pod ochranou japonského Červeného kríža. Rodina sľúbi, že si vezme len to najdôležitejšie, napriek tomu je vlak preplnený nábytkom a služobníctvom. Kerenskij im to však nevyčíta. Je to jeho posledné stretnutie cára, s ktorým patrili do toho istého sveta plnom bratskej úcty. Kerenskij, ktorý neskôr po boľševickej revolúcii musí utiecť, bude celý život zdôvodňovať svoje rozhodnutia tým, že chcel Romanovovcov zachrániť, a nie chytiť do pasce. Podarí sa mu pristaviť vlak neďaleko paláca. Celá rodina už niekoľko hodín čaká v salóne. Jej znepokojenie zmierňuje skutočnosť, že s nimi pocestuje aj Kobylinskij, ktorý je pri nich prítomný po celý čas od prevzatia moci Dočasnou vládou.
Cesta pokračuje pomaly, ale v dobrých podmienkach. Je august, a majú dobré počasie. Plavia sa okolo Rasputinovho rodného mestečka. Cárovná zreteľné vidí dom, ktorý jej často spomínal. Považuje to za znamenie, že je stále s nimi a chráni ich. Po týždni vybavovania pohodlia sa môžu nasťahovať do domu toboľského gubernátora. K dispozícii majú veľký byt na prvom poschodí, izby sú pohodlné a priestranné. Dcéry spia v jednej izbe, cárovič aj rodičia majú vlastné izby, a ich sprievodcovia sa uložia ako sa dá. Na záhrade môžu cvičiť, ľudia sú priateľskí. Napätie čoskoro opadne.
–
Čoskoro však je Kobylinskij prinútený postaviť ohradu, aby sa predišlo prezradeniu petrohradskému sovietu. Rodina príde o možnosť chodiť do blízkeho kostola na bohoslužby. Popi a mnísi musia odteraz chodiť do ich bytu. Donášači sú všade, a Kobylinskij musí robiť takéto opatrenia. Atmosféra je však znesiteľná, obyvateľstvo je väzňom naklonené. Mladšie deti ešte potrebujú výučbu, cár ich učí históriu, cárovná náboženstvo, Oľga a Tatiana literatúru, a majú ešte ďalších verných učiteľov Gibbsa a Gilliarda. Mikulášovi a cárovičovi chýba najmä fyzické cvičenie, pretože záhrada je na to primalá. A tak Mikuláš rúbe drevo, Alexej sa naháňa so psom v snehu a sánkuje sa. No niektorí strážnici podozrievajú rodinu a tak im obmedzuje aj takéto drobné radosti. Kobylinskij sa ich snaží udržať na uzde, no dokedy to bude možné? Po večeroch deti hrajú karty alebo domino, Alexandra zašíva opotrebované oblečenie, Mikuláš nahlas číta v salóne, premietajú si filmy.
–
V tom čase sa boľševici chopili moci, a Kerenskij musel ujsť. Cár odrezaný od sveta, je teraz vydaný napospas Leninovi. Útočisko sa zmenilo na pascu. Počas zimy je Lenin zamestnaný občianskou vojnou, zatýka širšiu rodinu Romanovcov v Petrohrade, a postupne sú povraždení. Lenin uvažuje, že by mohol Romanovcov predať, no nie spojencom, ktorí nemajú o cára záujem, ale Nemcom, s ktorými nedávno podpísal Brest-litovský mier. Nemecký veľvyslanec dokonca váhavo navrhne rokovania, o ktoré sa francúzsky a anglický veľvyslanci ani nepokúsili. Začne sa odporné vyjednávanie. Lenin dvíha cenu, lebo je presvedčený, že Nemci nakoniec ustúpia. Nemecko je ale už hospodársky vyčerpané, a tak nemôžu dvíhať ceny donekonečna. Napokon rokovania zlyhajú.
Mikuláš sa dozvie o rokovaniach z cenzúrovanej pošty, a je tým veľmi pohoršený. Napriek izolácii je Mikuláš stále vo vojne s Nemcami. Monarchisti sa snažia vyslobodiť cársku rodinu, no vinou ich nešikovnosti ich istý dvojitý agent (inak Rasputinov blízky známy) prezradí.
Strážnici sa medzitým vymkli Kobylinského kontrole. Alexejovi zhabú hračky, urážajú veľkokňažné, vyprázdnia vínnu pivnicu, kradnú a šikanujú. Onedlho Kobylinského nahradia dvaja komisári, ktorých určili boľševici. Jeden z nich je ako tak korektný, druhý je sadistický surovec. Každého dá odfotografovať ako do policajnej kartotéky, nariadi, aby sa izby nezatvárali, a kedykoľvek vojde do izby veľkokňažien. Dovolí strážnikom, aby na toaletách načmárali obscénne kresby, zobrazujúce cárovnú a Rasputina. Zhabal Mikulášov majetok, takže niet z čoho vyplácať sluhov. Napriek tomu, však cársku rodinu neopustia…
–
Na jar 1918 sa izolácia stáva neznesiteľnou. Rodina zostáva súdržná, no deti riskujú. Anastázia sa za každú cenu chce pozerať cez zamaľované okno. Jedna z hliadok na ňu vystrelí, a guľka jej preletí pár centimetrov od ucha. Cárovič sa po znemožnení sánkovania sa vonku, spustí po schodisku. Samozrejme, zraní sa a je opäť na pokraji smrti. A práve teraz sa musia premiestniť do Jekaterinburgu, ktorý sa ako jeden z prvých pridal na boľševickú stranu.
Lenin je už rozhodnutý, že dá zavraždiť cársku rodinu, no váha nad dvoma možnosťami. Popraviť ich tajne, alebo ich využiť na propagandu.
Cárovič je v katastrofálnom stave, a tak sa prevoz rozdelí, najprv odíde cár, zvyšok rodiny má zatiaľ ostať v Toboľsku. Alexandra však spraví komisárovi Jakovlevovi výstup, a tak nakoniec odíde s Mikulášom a Máriou. Len si predstavme jej muky. Najlepšie bude ak v Toboľsku ostane zodpovedná Tatiana, dokáže ochrániť krehkú Oľgu, malú Anastáziu a chorého Alexeja. Rozlúčka je srdcervúca.
Cárovná sa vezie na saniach a Mikuláš s Jakovlevom na nepohodlnom vozíku. O 20 hodín prídu na železničnú stanicu. Jakovlev na chvíľu odišiel, no nevrátil sa. Zmizol, a pravdepodobne neskôr zahynul v radoch bielogvardejcov. Žeby pocítil súcit s cárom, a prešiel na druhú stranu?
Konvoj napokon dorazí do Jekaterinburgu, a ubytujú sa v dome obchodníka s obilím so špeciálnym určením, Ipatieva. Rovnako sa volá kláštor, kde bol voľakedy zvolený prvý romanovec na tróne Michal. Ach, tá irónia osudu, keď príbeh dynastie začal a končí sa na tom istom mieste…
–
Onedlho je rodina opäť spolu. Sú bez peňazí, oná sú zadebnené doskami, žijú potme. Na malom dvorčeku môžu tráviť polhodinu denne. Dvorné dámy a profesori sú odsunutí, no podarí sa im ubytovať neďaleko. Vďaka ich pamätiam máme informácie o týchto ťažkých časoch. Kontakt majú zakázaný, no vidia ako stráže popravia posledného cárovičovho verného námorníka. Novým strážcom sa stal istý surovec Jakov Jurovskij. Mikuláš vždy podával svojim žalárnikom ruku, no teraz to jeden odmietol. Odteraz ich iba slušne zdraví Dobrý deň.
Medzitým prebiehajú boje, a po pripojení sa Čechov k bielogvardejcom, silnejú obavy, že sa zmocnia cára, a stane sa z neho symbol kontrarevolúcie. Jurovský na Leninov príkaz rozdá zbrane svojim vojakom, a prikáže im mieriť na srdce, aby bolo čo najmenej krvi. Cársku rodinu uprostred noci zo 16. júla na 17. 1918, zobudili s tým, že ich majú previezť na iné miesto. Všetci sa obliekajú a chystajú sa na cestu. Presunú sa čakať do pivnice, špeciálne zariadenú na tento účel. Cárovič nevládze chodiť, a tak ho nesie na rukách cár. Cárovná sa sťažuje, že niet kam sa posadiť. Prinesú dve stoličky pre ňu a cára, ktorý si posadí svojho syna na kolená. Jurovský oznámi Mikulášovi, že pre jeho kontrarevolučné intrigy rozhodol jekaterinburský soviet popraviť ho aj s rodinou. Mikuláš sa zmätene pýta: „Čože, čože?“ Jurovský rýchlo zopakuje informáciu. Cárovná prudko vstane. Mikuláš sa obráti k dcéram, otočí sa naspäť k Jurovskému, ktorý na neho a cárovnú strieľa z revolveru. Obaja sú okamžite mŕtvi. Masaker však pokračuje ďalšiu polhodinu. Veľkokňažné prežili prvú streľbu, pretože mali v korzetoch zašité posledné skryté šperky. Vojaci síce mieria dievčatám na srdcia, no guľky sa odrážajú. Cárovič potichu vzlyká. Vojaci ich dorazia pažbami pušiek a bajonetmi. Hroty však nedokážu prepichnúť korzety, vojaci teda dupú po obetiach, aby ich usmrtili. Telá vyvlečú von, šperky ukradnú, prevezú ich na malú lúku, ktorú Jurovskij vybral, hodia telá rodiny a ich služobníctva do plytkého hrobu. Polejú ich kyselinou, a zahladia stopy. Alexej a Anastázia boli pochovaní o niekoľko desiatok metrov ďalej.
–
O niekoľko dní po masakri dobyli Jekaterinburg bielogvardejci. Hľadali cársku rodinu, no v dome našli iba vyhladovaného Alexejovho psíka Joya… (neskôr dožije v exile u britskej kráľovskej rodiny)
–
Ďakujem Vám za vašu pozornosť pri tejto dlhej prezentácii, ja verím, že vám tento tragický príbeh nebol ľahostajný, a že vás prinútil zamyslieť sa nad tragickou a vrtkavou ľudskou povahou, že budete vždy stáť na strane dobra, a chrániť nevinných, že nikdy nezabudnete na nespravodlivo súdeného cára Mikuláša II., ktorý bol dobrý človek, no ktorý sa nehodil na rolu, ktorú musel zastávať. Ja sama sa cítim byť nejako duchovne spriaznená s Mikulášom a jeho rodinou, a keďže 17. júla tohto roku (2018) uplynie sto rokov od tejto chladnokrvnej vraždy, tak som napísala (ako podaktorí už vedia) Fantáziu na ruské témy, ktorá obsahuje ruské ľudové piesne a končí sa cárskou hymnou ako poctu týmto neobyčajným osobám.