Seminárna práca na dejepisnú olympiádu počas štúdia na gymnáziu (bez anotácie a zoznamu použitej literatúry).
ÚVOD
Tému o univerzitách na Slovensku sme si vybrali, aby vznikla práca, ktorá komplexne opisuje vznik konkrétnych univerzít, priebeh vyučovania a významné osobnosti úzko späté s nimi. Jej cieľom je oboznámiť čitateľov s históriou vysokoškolského vzdelania na území dnešného Slovenska v Uhorsku. Aj keď žiadna univerzita z nich nepretrvala do súčasnosti, ich významný odkaz nemožno poprieť. Prínosom tejto práce by preto malo byť pripomenutie si týchto dôležitých inštitúcií, ich významných pedagógov a žiakov v zocelenej, populárnej a prehľadnej forme. Využitými materiálmi sú knihy renomovaných slovenských historikov, ale aj overené internetové stránky.
O vzdelávaní v Uhorsku i v Európe
História Slovenska – našej malej veľkej krajiny – je možno až prekvapujúco bohatá na univerzity. Uhorsko nechcelo zaostávať za okolitými krajinami vo výške úrovni vzdelania. Vznikli univerzity v Pécsi a v Budíne, v mestách, ktoré sa dnes nachádzajú v Maďarsku, a preto sa im nebudem bližšie venovať. Najznámejšia univerzita je bezpochyby Academia Istropolitana, založená v roku 1465 (vyučovanie sa začalo o dva roky neskôr) v Bratislave. Veľmi významnou je aj jezuitská univerzita v Trnave, založená ostrihomským arcibiskupom Petrom Pázmanyom v roku 1635. Ďalšou univerzitou na území Slovenska bola univerzita v Košiciach a napokon Alžbetínska univerzita v Bratislave.
Vzdelávanie je veľmi dôležitým aspektom v ľudskom živote. Ľudia túžia po vedomostiach už od dávnych čias. Aj keď je dnes dostupné vzdelanie pre masy ľudí, nie vždy to tak bolo. Byť učeným bola výsada bohatých a mocných, a inak to nebolo ani v stredovekom Uhorsku.
Vedieť čítať a písať (vtedajšie ponímanie gramotnosti) bolo nedostupné pre chudobných, ktorí verili, že po smrti im bude všetko vynahradené. Ranostredoveké školy boli zriaďované cirkvou, boli situované pri kláštoroch a vyučovali v nich mnísi. Na Slovensku vznikli školy v Nitre, v Bratislave, v Spišskej Kapitule a inde. Vyučovala sa latinská gramatika, rétorika a dialektika. Pravda, tieto predmety neboli na veľmi vysokej úrovni. Ale jedno sa stredovekým „základným“ školám uprieť nedá – zanechali ľudstvu jednotné písmo – latinku. (Kučera, 2002)
V 14. storočí už existujú okrem kláštorných aj mestské školy. Ich vydržiavateľom boli mestá a vyučovanie na nich zabezpečovala cirkevná inštitúcia. Základom vyučovania bolo čítanie, písanie, počítanie a spev. Vyšší stupeň vzdelania bolo absolvovanie 7 slobodných umení – gramatika, dialektika – logika, rétorika, aritmetika, geometria, hudba a astronómia na strednej škole a univerzite. (Lukačka a kol., 2000)
Lukačka (2000, s. 130) poznamenal aj: „Za skutočného vzdelanca sa považoval iba ten, kto ovládal sedem slobodných umení. Tretí najvyšší stupeň vzdelanosti predstavovali samostatné špecializované disciplíny ako bola teológia, právo a medicína, ktoré sa vyučovali iba na stredovekých univerzitách.“
Zaujímavé je podotknúť, že v Uhorsku, kde obyčajní ľudia rozprávali maďarským,… jazykom bola až do 19. storočia oficiálnym jazykom latinčina, ktorá bola o. i. aj literárnym a vedeckým jazykom. (Kováč, 1998)
Vzdelanie sa začalo ľahšie, ale hlavne rýchlejšie šíriť po vynájdení kníhtlače Johannom Gutenbergom. A k šíreniu dopomohlo aj zakladanie verejných knižníc. Korene univerzít siahajú do obdobia starovekého Grécka a Ríma, kde sa s nimi stretávame v podobe akadémií, lýceí a rétorických škôl. Najstaršia univerzita na svete vznikla koncom 11. storočia v Taliansku v Bologni. Do začiatku 14. storočia bolo založených niekoľko ďalších univerzít v Európe. Ako píše Kováč (1998, s. 51-52): „Vysoká škola v 14. storočí v Uhorsku nebola. Študenti z Uhorska mohli navštevovať mnohé stredoeurópske univerzity. Najviac študentov slovenského pôvodu študovalo na univerzitách…v Bologni, v Padove,…v Prahe, vo Viedni a v Krakove.“ Okrem šľachticov sa mohli výnimočne vzdelávať aj synovia mešťanov alebo bohatých roľníkov.
Prvou univerzitou v Uhorsku bola univerzita v Pécsi založená v roku 1367 Ľudovítom I. Veľkým z Anjou. Zanikla v roku 1390. V tom istom roku (alebo už v roku 1389) založil Žigmund Luxemburský univerzitu v Budíne. Zaniká ešte za kráľovho života v roku 1420. Na území dnešného Slovenska bola prvou univerzitou Academia Istropolitana, založená kráľom Matejom Korvínom.
Matej Korvín
Matej sa na trón pôvodne vôbec dostať nemal. Uhorsku, aj Čechám vtedy vládol Ladislav Pohrobok, ktorý bol neplnoletý. Uhorský snem určil za regenta Matejovho otca, Jána Huňadyho, šľachtica zo Sedmohradska. Neskôr sa preslávil vedením vojny proti Turkom. Podarilo sa mu zvíťaziť v bitke pri Belehrade v roku 1456. Bohužiaľ, Turkobijec (ako ho nazvali súčasníci) si slávu dlho neužil – zomrel o niekoľko mesiacov na mor. Ján Huňady mal dvoch synov: staršieho Ladislava a mladšieho Mateja. Ladislav sa zaplietol so svojimi ľuďmi do bitky s grófom Cilským, ktorého aj zabili. Kráľ to považoval za zradu, takže Ladislava dal popraviť a Mateja uväznil najprv v Budíne, potom vo Viedni. Ladislav Pohrobok sa išiel dať do Čiech korunovať za českého kráľa. No potom sa stalo niečo neočakávané. Ako napísal Kučera (2002, s. 186): „Zomrel vraj na hľuzový mor, ktorým sa nakazil v pražskom nevestinci.“
Medzitým priviedli osemnásťročného Mateja do Prahy. Tam sa ho ujal správca Českého kráľovstva, neskôr aj kráľ Juraj Poděbradský. Zohnal Matejovi učiteľov, a tak sa mladík mohol zdokonaliť v latinskom jazyku, ale aj naučiť sa češtinu, či iné slovanské jazyky. Onedlho zasnúbil Juraj Mateja so svojou dcérou Katarínou (Matejova druhá manželka bola Beatrix Aragónska, ktorá „doniesla“ renesanciu a rozmach vzdelávania do Uhorska). V Uhorsku medzitým naverbovali Matejovi príbuzní vojsko, obsadili uhorský snem, a nechali čerstvého zasnúbeného zvoliť za kráľa. Tak sa inteligentný legendárny Matej, nazývaný Korvín podľa havrana v rodinnom erbe, stal kráľom. (Kučera, 2002)
Academia Istropolitana
V roku 1465 vyslal Matej posolstvo určené pre pápeža Pavla II. Úlohu zveril svojmu dávnemu vychovávateľovi Jánovi zo Srednje (nazývaný aj Ján Vitéz), ktorý bol humanistickým vzdelancom, diplomatom chorvátskeho pôvodu a biskupom v Rumunsku a neskôr sa stal ostrihomským arcibiskupom. Pred pápeža predstúpil jeho synovec päťkostolný biskup, humanistický básnik chorvátskeho pôvodua prvý vynikajúci predstaviteľ latinskej lyriky v Uhorsku Ján z Čazmy, nazývaný Pannonius (známy aj ako Ivan Česmički) a Ján z Rozhanoviec (Rozgonyi), vojvoda v Sedmohradsku. (Kučera, 2002) Sprievod tvorilo 300 ľudí, nesúcich 20 000 zlatých pápežovi.
„Naša krajina Uhorsko je veľká, široká a úrodná. Má mnoho bohatstva, no predsa len jedna dôležitá vec jej chýba: nemá vysokú školu, univerzitu.“ Vysvetlili pápežovi, že mnoho študentov nemôže navštevovať vzdialené univerzity v Bologni, v Padove a v Paríži, kvôli chudobe a neznalosti rečí. Zabudli dodať, že „…pre vypovedané i nevypovedané vojny, ktoré Matej Korvín vedie s Čechmi i proti Rakúsku, nemôžu naši študenti chodiť ani na bližšie univerzity do Prahy a do Viedne.“ (Kučera, 2002, s. 187)
Ján Pannonius predostrel aj predstavu o univerzite: má byť rovnaká, aká je Bolognská; má mať spísané poriadky a štatúty; má mať ustanoveného kancelára, ktorý má právo udeľovať univerzitné tituly a hodnosti; a v neposlednom rade aj rovnaké práva a výhody pre pánov profesorov aj pánov študentov, aké sú v ospevovanej Bologni.
Pápež napísal na písomnú žiadosť, ktorú predložil Ján Pannonius: „Nech sa stane, ako sa žiada urobiť. (Fiat, ut petitur de creacione.) Pavol.“ (Kučera, 2002, s. 189) Zakladaciu listinu vyhotovil dňa 19. mája 1465. (Frimmová, Historický časopis, 2009, číslo 1) Na druhý deň dal vyhotoviť pergamenovú listinu so zlatou pečaťou. Univerzita má mať štyri fakulty, a výber miesta založenia ponecháva na Matejovi Korvínovi. (Kučera, 2002)
To, že sám pápež schválil univerzitu, znamenalo vo vtedajšom svete „…, že tituly bakalárov, magistrov a doktorov, ktoré univerzita udelí, budú platiť na všetkých európskych vysokých školách, že študenti a absolventi univerzity budú môcť pokračovať v štúdiu kdekoľvek v Európe a na ktorejkoľvek univerzite budú môcť i prednášať.“ (Kučera, 2002, s. 189)
Uvažovalo sa o troch mestách, kde by mohla univerzita sídliť. Spomínaný Ján zo Srednje chcel, aby bola v Ostrihome, v jeho arcibiskupskom sídle. Matej Korvín mal svoje sídlo v Budíne, kde by mohla univerzita spĺňať okrasnú úlohu jeho sídelného mesta. No raz sa vybral kráľ do Bratislavy, kde ho bratislavský cirkevný hodnostár, prepošt1 a kráľovský radca Juraj Schomberg prehovoril, aby si vybral pre svoju univerzitu práve Bratislavu (vtedajší Prešporok) aj pre to, že je druhým najvýznamnejším mestom v Uhorsku po Budíne a nachádza sa v blízkosti Viedne, a teda viedenskej univerzity. Mesto ležalo na hraniciach a tým pádom bolo dostupnejším pre študentov a učiteľov prichádzajúcich zo zahraničia. (Kučera, 2002)
Prepošt Juraj našiel budovu, kde by sa dalo učiť aj bývať, na dnešnej Ventúrskej ulici, kde má dnes učebné priestory Divadelnej fakulty Vysoká škola múzických umení a patrí medzi sedem Národných kultúrnych pamiatok. Budova bývalej mincovne patrila bohatej rodine Gmaitlovcom, ktorí ale v roku 1467 vymreli bez dedičov, a tak ich majetky pripadli kráľovi. Matej mal túto budovu v obľube. K budove pričlenili aj letnú kráľovskú záhradu a postavili preňho vzdušný letohrádok. Kráľ, nadšený z Jurajovej húževnatosti, ho ihneď vymenoval za zástupcu kancelára a bezprostredného správcu univerzity. (Kučera, 2002) Za kancelára bol vymenovaný Ján zo Srednje, ktorý ale preniesol právomoci na Juraja Schomberga, pretože sídlil v Ostrihome a tak sa nemohol venovať Academii naplno. (Frimmová, Historický časopis, 2009, číslo 1)
„Mesto Prešporok financovalo zariadenie interiéru univerzity. Do jednotlivých tried tak pribudli lavice a nové rečnícke katedry. Kráľ Matej Korvín nariadil, aby sa v budove univerzity nachádzali nielen prednáškové sály, ale aj miestnosti na ubytovanie učiteľov, zároveň i kolégiá pre študentov. K rozvinutiu vedeckej činnosti na pôde prešporskej univerzity mala napomáhať i tu prítomná kapitulská knižnica, ktorú mohli využívať študenti. Jedinečnou súčasťou univerzitnej budovy bola podľa zachovaných dokumentov i hvezdáreň.“ (Anita Radi, http://madari.sk/magazin/historiasucasnost/academia-istropolitana-ked-prekvitala-vzdelanost-v-uhorsku)
Univerzite dali názov Academia Istropolitana. Ako napísal Kučera, „Učení ľudia od 15. storočia nazývali vysokú školu aj akadémia, čo si požičali od starovekých Grékov a Rimanov.“ (2002, str. 190) A keďže cez Bratislavu (Prešporok) preteká rieka Dunaj, ktorú Rimania nazývali Ister a polis po grécky znamená mesto (čiže mesto na Dunaji), názov univerzity je veľmi trefný. Ešte predtým bol pôvodný názov Universitatis Istropolitana, doslova Univerzita v meste na Dunaji.
Na založení univerzity sa podieľali aj dominikáni, ktorým mala byť zverená teologická a filozofická fakulta. Dominikánov plánoval Matej Korvín umiestniť práve v Bratislave. Frimmová píše: „Bolo treba spresniť štatút inštitúcie a náplň štúdia jednotlivých fakúlt, získať vhodných profesorov na vyučovanie, peniaze na riadenie univerzity a platy profesorov.“ (Frimmová, Historický časopis, 2009, číslo 1)
Kancelár Ján zo Srednje začal zhromažďovať najlepších a najučenejších profesorov vo svojom sídle v Ostrihome. Učitelia najprv prišli z Viedenskej univerzity, neskôr z Bologne a Krakova. Od roku 1467 do roku 1471 na univerzite pôsobil známy nemecký matematik, astrológ a astronóm Johannes Müller von Königsberg (Regiomontanus), ktorý predtým vyučoval na Viedenskej univerzite. Okrem pozorovaní hviezdnej oblohy sa venoval aj konštruovaniu astronomických prístrojov a najmä zostavovaniu astronomických tabuliek, ktoré boli mimoriadne rozšírené vďaka ich spoľahlivosti v astronómii a v navigácii. Patril k najvýznamnejším astronómom predkopernikovskej éry. Zaoberal sa aj prekladom viacerých antických i súdobých astronomických a matematických diel. Na Academii Istropolitane vyučoval na artistickej fakulte.
Ďalej tu pôsobili Poliaci Martin (Marcin) Bylica- Regiomantov žiak a spolupracovník z poľského Olkuszu, ktorý bol dvorným astronómom kráľa Mateja, astronómom, krakovským magistrom, doktorom teológie a medicíny (filozofická fakulta), magister Peter, doktor humanitných vied a medicíny (lekárska fakulta) a Ján z Krakova, Nemci Mikuláš Schricker z Hüttendorfu, dominikán, ktorý vyučoval teológiu, ale ovládal aj starogrécky jazyk (teologická fakulta), Erazmus Adlman z Rezna, kanonik, člen Bratstva Božieho tela, doktor medicíny (lekárska fakulta) a Ján de Kupferberg, Taliani Ján Gattus – dominikán, scholastik2, ktorý bol doktorom kanonického práva a teológie a jedným z prvých vzdelancov v troch jazykoch collegium trilingue – latinčina, gréčtina a hebrejčina, Marzio Galeotti, dominikán (obaja právnická fakulta) a Peter z Verony, dominikán, z územia dnešného Slovenska pochádzali Vavrinec Koch z Krompách, prijatý na čítanie a výklad Biblie a Martin zo Štiavnice. Prednášali tu tiež vzdelaný kanonik Ján Han z Weytry, Matej Gruber z Medlingu, ktorý vykladal Boetia a Aristotela (teologická fakulta). Pravdepodobne pôsobili na univerzite aj ďalší profesori: František – farár z Kéthely, Pavol – mošonský archidiakon3, Andrej de Sancto Georgio z Rábskej diecézy, Valentín z Veresmartu – magister, kanonik Ostrihomskej diecézy a Štefan z Brucku nad Leitou, dominikán. Prednášali tu aj Ján zo Srednje a Juraj Schomberg. (Frimmová, Historický časopis, 2009, číslo 1)
Vyučovanie sa začalo na jeseň v roku 1467. Univerzitu slávnostne otvorili ceremóniami v ostrihomskom katedrálnom chráme. Potom sa sprievod hodnostárov odobral do Bratislavy, kde ho privítala mestská rada. Univerzitné matriky sa nezachovali. Vyučovalo sa na štyroch fakultách. Prvá, filozofická, sa nazývala artistická preto, lebo poslucháč musel ovládnuť už spomínaných sedem umení, latinsky septem artes. „Prvé tri umenia (trivium) – gramatiku, dialektiku a rétoriku – sa naučil už na strednej mestskej škole, ďalšie štyri (quadrivium) – geometriu, aritmetiku, astronómiu a základy hudby i spevu – na filozofickej fakulte.“ (Kučera, 2002, s. 192) Po skončení artistickej fakulty, kde po dvoch rokoch získal študent titul bakalár (baccalaureus) a po ďalších dvoch rokoch titul magister (magister artium), mohol študent pokračovať štúdiom na fakulte právnickej, lekárskej alebo teologickej.
Zaujímavé je aj to, že sto rokov pred Galileim sa tu prednášalo o tom, že Zem možno krúži okolo Slnka a nie opačne, ako sa vtedy všeobecne verilo.
Univerzita najviac prekvitala v období medzi rokmi 1467 – 70. Niekoľkí učitelia univerzitu opustili, keď v roku 1471 uväznili Jána zo Srednje (v roku 1472 umiera), pretože spolu s Jánom z Čazmy zorganizovali sprisahanie, vďaka ktorému mal poľský kráľ Kazimír IV. získať uhorský trón. Postupný úpadok univerzity nastal v rokoch 1485 – 1486, kedy dobyl Matej Korvín Viedeň a zomrel Juraj Schomberg. Prestala pracovať približne v rokoch 1488 – 1490. Definitívny umieračik zazvonil univerzite v roku 1490, po smrti kráľa Mateja, ktorý univerzitu financoval. Nefungovala ani 25 rokov.
Medzi ďalšie dôvody zániku Academie Istropolitany patrí aj fakt, že uhorských študentov lákalo viac zahraničné štúdium ako domáce, aj keď práve Ján Pannonius argumentoval u pápeža opačným názorom. Ďalej v Uhorsku bolo málo možností zamestnania pre vzdelaných ľudí a zúfalý nedostatok financií, či už zo strany miest alebo kráľa Mateja, ktorého finančne (ale určite aj psychicky a fyzicky) vyčerpávali vojny s Čechmi, Rakúšanmi a Turkami, a jeho vydržiavanie stáleho žoldnierskeho vojska, tzv. čierneho pluku.
Medzi známych študentov Academie Istropolitany patrí krajinský sudca a uhorský palatín Štefan Werbőczy, ktorý študoval na právnickej fakulte prešporskej univerzity. Je autorom Tripartita, právnickej zbierky kodifikujúcej obyčajové právo v Uhorsku. (http://madari.sk/magazin/historiasucasnost/academia-istropolitana-ked-prekvitala-vzdelanost-v-uhorsku-2-cast)
Academiu Istropolitanu si pripomíname aj planétkou 11614 Istropolitana, ktorú nazvali jej objavitelia Adrián Galád a Alexander Pravda po prvej univerzite na území dnešného Slovenska. Objavili ju v roku 1996.
Na záver kapitoly použijeme slová Matúša Kučeru, s ktorým môžeme len súhlasiť: „V stredovekej spoločnosti nechýbali ľudia (a patrili medzi nich i niektorí profesori našej Istropolitany), ktorí absolvovali všetky štyri fakulty. Boli to naozaj vynikajúci vzdelanci a učenci svojej doby.“ (2002, s.192)
Pokus o založenie univerzity v Hlohovci
Zástupca kráľa, palatín Juraj Turzo si osvojil myšlienku založiť národnú (domácu) univerzitu. Uvažovalo sa najprv o jej umiestnení v Levoči, no napokon, po predložení žiadosti snemu sa rozhodlo, že nová protestantská univerzita bude v Hlohovci.
Turzo kúpil v meste budovu za 1 500 zlatých. Finančne ho podporovali aj stolice, bohatý magnáti, šľachta a mešťania. Plánovali kúpiť vinice, z ktorých by mali príjmy na vydržiavanie budov a na platy pre profesorov. Po smrti Juraja Turzu v roku 1616 sa projektu venoval jeho syn Imrich, ktorý bol rektorom na wittenberskej univerzite. Nanešťastie, Imrich zomrel v roku 1621 a jeho snahy i snahy jeho otca upadli do zabudnutia.
(Kučera, 2004)
Trnavská univerzita
V čase, keď v Európe zúrila tridsaťročná vojna (1618 – 1648), vznikla 12. mája 1635 Trnavská univerzita. Zakladajúcu listinu vydal ostrihomský arcibiskup (sídlo mal v Trnave od dobytia Ostrihomu Osmanmi) Peter Pázmaň. Narodil sa v meste Oradea Mare, ktoré sa nachádza v dnešnom Rumunsku. Pázmaň bol aj trnavským kardinálom, turčianskym prepoštom, cisárskym radcom, jezuitom, pedagógom, spisovateľom a v čase vojny veľkým prívržencom Habsburgovcov. Pôvodne bol kalvínom, v trinástich rokoch prestúpil na katolícku vieru. (Kováč, 1998) Ako píše Kučera: „Pochopil, že najúčinnejším nástrojom protireformácie je dobré školstvo…“ (2004, s. 141) a ďalej vlastné slová Pázmaňa: „Veď nemohlo byť ani veľa učených kňazov tam, kde sa okrem základov nič iné neučili.“ (Kučera, 2004, s. 141) Ďalej tvrdil, že reformácii sa darilo vďaka nízkej vzdelanosti v Uhorsku. V roku 1623 prispel 155 000 zlatými na založenie Pázmanea vo Viedni. V tomto jezuitskom ústave neskôr dosiahli vzdelanie aj významní Slováci, napríklad Jozef Ignác Bajza (autor prvého románu v slovenčine) a Martin Hattala (reformátor štúrovskej slovenčiny). Ďalej prispel 50 000 zlatými na založenie a udržiavanie kolégia v Bratislave. V Nových Zámkoch dal opraviť kostol a dal postaviť trinásťkolesový mlyn. V Trnave dal prebudovať starý dominikánsky kláštor a dal pristaviť k nemu nový trakt. Zriadil tu internát pre chudobných a nemajetných – Burzu sv. Vojtecha. Na založenie Trnavskej univerzity prispel sumou 100 000 zlatých. (Kučera, 2004) Vo svojom živote vykonal mnoho ďalších dobrých skutkov. Naozaj obdivuhodný človek.
Založenie jezuitskej univerzity (tzv. studium generale) schválil bulou z 18. októbra 1635 aj panovník Ferdinand II. Habsburský. Slávnostné otvorenie bolo 13. novembra toho istého roku. (Kučera, 2004) Mesto Trnava bolo vybraté za sídlo univerzity, pretože Uhorsko malo 2 politické centrá: Budín a Ostrihom. Ako sme už uviedli, Ostrihom bol stále v rukách Turkov, a keďže arcibiskupstvo sídlilo práve v Trnave, nemohli vybrať iné mesto. A dôvodom bolo aj to, že Trnava bola sídlom zakladateľa univerzity, Petra Pázmaňa.
Vyučovanie sa začalo 13./14. novembra 1636 na teologickej (doba štúdia: 4 roky) a filozofickej (artistickej; doba štúdia: 3 roky) fakulte. Na filozofickej fakulte sa vyučovala najmä matematika, fyzika, metafyzika, etika a logika. V školskom roku 1667/1668 k nim pribudla aj právnická fakulta. A o storočie neskôr, v roku 1769 aj lekárska fakulta, na ktorej sa začalo vyučovať o rok neskôr. Na univerzite vyučovalo 20 profesorov (príslušníci jezuitského rádu) a študentov bolo zhruba tisíc. (Čičaj a kol., 2000) Vzorom pre Trnavskú univerzitu bola jezuitská univerzita v rakúskom mestečku Graz. V roku 1753 založil vtedajší rektor František Borgia Kéri univerzitnú hvezdáreň (observatórium). Pod univerzitu patrili aj univerzitná knižnica (v tom čase mala úctyhodných 17 000 zväzkov), botanická záhrada a divadlo. (http://www.truni.sk/historia-poslanie) Čičaj (2000, s. 155) ďalej píše: „Pri jezuitskej univerzite založili konvikt4 a seminár, navštevovalo ju okolo 400-500 poslucháčov. Roku 1674 podľa vzoru trnavskej univerzity zriadili tlačiareň aj v Košiciach.“
V čase panovania Márie Terézie bola v roku 1777 Trnavská univerzita kvôli školským reformám presťahovaná do Budína a odtiaľ v roku 1834 do Pešti. Prednášky v Trnave sa skončili dňa 24. augusta 1777. (Jankovič, 1995)
Univerzita fungovala spolu 141 rokov. Za ten čas sa na nej vystriedalo niekoľko profesorov. Spomenieme tých najznámejších: historici István Katona a Samuel Timon (zaoberal sa etnogenézou5 Slovákov, autor prvej topografickej práce o uhorských mestách a mestečkách), ďalej Martin Sentiváni (Szentiványi; tvorca viaczväzkového diela Curiosa et selectiora variarum scientiarum miscellanea – Vzácnejšie rozmanitosti vybrané z rôznych vedných odborov) a v neposlednom rade aj Maximilián Hell (významný slovenský astronóm, fyzik a matematik). Vznikol tu aj prvý atlas Uhorska. (Kováč, 1998)
Košická univerzita
Podobná trnavskej univerzite bola univerzita v Košiciach (spoločná protireformačná úloha). Tú založil jágerský biskup Benedikt Kišdy v roku 1657 a jej existenciu potvrdil Zlatou bulou zo 7. augusta 1660 aj cisár Leopold I. Pôvodne ju spravovali jezuiti do roku 1773, kedy zrušili jezuitský rád. Potom fungovala pod vedením štátu ako Alma universalis episcopalis do roku 1776, kedy bola pretvorená na Košickú kráľovskú akadémiu. Vtedy stratila svoju samostatnosť, avšak naďalej poskytovala možnosť promovať na filozofickej a právnickej fakulte (štúdium na jednej aj na druhej fakulte trvalo dva roky). Od roku 1850 vyučovala len právo (ako Právnická akadémia). Takto fungovala do roku 1921/1922.
V čase spravovania jezuitmi mala Košická univerzita právo udeľovať doktoráty, licenciáty a bakalaureáty. V Košiciach existovalo aj kolégium, ktoré slúžilo ako prípravné šesťročné štúdium na univerzitu. Na univerzite bola možnosť študovať na filozofickej (tri roky), teologickej (štyri roky) a neskôr od roku 1777 aj na právnickej fakulte (právnická katedra existovala od roku 1712). Vyučovacím jazykom tu bola latinčina, a univerzita zdieľala niekoľkých profesorov s Trnavskou univerzitou. Popri univerzite fungovalo aj gymnázium, jezuitské kolégium (ešte pred vznikom univerzity), konvikt pre výchovu šľachticov (od roku 1659), kňažský seminár (od roku 1665), knižnica a tlačiareň (od roku 1674). Pôvodná Košická univerzita fungovala 119 rokov.
Alžbetínska univerzita
Poslednou vysokou školou, ktorá vznikla na území Slovenska v rámci Uhorska, bola Alžbetínska univerzita, založená v roku 1912 v Bratislave (vznikla z Právnickej akadémie v Bratislave), pomenovaná podľa manželky cisára Františka Jozefa I., Alžbety (Sissi). Založiť ju plánovali už v osemdesiatych rokoch 19. storočia. Založená bola v roku 1912, no otvorili ju až 13. októbra 1914. V roku 1914 vznikla aj jej univerzitná knižnica. Počas 1. svetovej vojny fungovala len čiastočne. Mala tri fakulty – právnickú, filozofickú a lekársku. Plánovaná bola aj prírodovedecká, no tá nikdy nezačal svoju činnosť. Aj keď bola univerzita zriadená pre územie Slovenska, jej pôsobenie bolo maďarizačné. Významným pedagógom na tejto univerzite bol Albert Szent-Györgyi, neskorší nositeľ Nobelovej ceny za medicínu a fyziológiu.
Univerzita zanikla rozpadom Rakúsko – Uhorska v roku 1918. 27./30. júna 1919 bola zriadená v Bratislave, namiesto bývalej Alžbetinej univerzity Československá štátna univerzita, ktorá mala štyri fakulty: právnickú, lekársku, filozofickú a prírodovednú.
Univerzitu Komenského a univerzitu v Pécsi môžeme považovať za nástupcov Alžbetínskej univerzity.
ZÁVER
Je naozaj škoda, že sa tieto univerzity nezachovali do dnešných dní. Ale „pripravili pôdu“ pre naše súčasné univerzity: Academia Istropolitana pre Univerzitu Komenského v Bratislave, Trnavská univerzita pre Univerzitu Eötvösa Loránda v Budapešti (právny nástupca) a pre súčasnú Trnavskú univerzitu v Trnave a Košická univerzita pre Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Vychovali mnoho šikovných vedcov, spisovateľov, pedagógov, právnikov, lekárov a filozofov. Nám ostáva poďakovať sa ľuďom, ktorí sa podieľali na založení a fungovaní týchto univerzít. Vďaka nim nebol svet ochudobnený o mnohých géniov, ktorí by možno nemali príležitosť vzdelávať sa.
Poznámky
1prepošt – titul vyššieho cirkevného hodnostára, prvý kanonik kapituly
2scholastik – človek, ktorý vyznáva stredoveký filozofický smer pestovaný na školách Západu a v Byzancii v období od 9. storočia do 15. storočia
3archidiakon – predstavený archidiakonátu, hodnostár katolíckej cirkvi
4konvikt – (lat. convictorium, z lat. convivere – „žiť v spoločenstve“) všeobecne označuje spoločný domov s nejakým duchovným programom
5etnogenéza – historický proces formovania etnických skupín, zahrňujúci ich vývoj od kmeňovej štruktúry až po vytvorenie národnosti a národa
Pozn. Zoznam zdrojov nezverejnený.