Škótsko 23.10.2017-1.11.2017
Mali sme vyraziť o 13:45 z Komárna, no autobus z Martina meškal trištvrte hodinu. Cestou z Hurbanova som bola asi trikrát na wcku, lebo som mala obrovské nervy. Predsa, prvýkrát sama cestovať tak ďaleko a na tak dlho. Napokon však autobus prišiel, ja som nasadla, pomaly som sa upokojila, začítala sa do knihy a započúvala do Glazunova. Na prvej zastávke v Česku som si kúpila historický časopis v predstihu, no napokon mi to bolo k ničomu, lebo som naň nemala čas. Cestou nám sprievodkyňa púšťala historické filmy na televízii, čo mňa veľmi tešilo a ostatných otravovalo. Na poslednej benzínke pred spaním som preliezla popod turniket, lebo som nechcela platiť 70 centov za toaletu, a nikto sa nepozeral. Polka autobusu potom nasledovala môj (nie veľmi správny) nápad. Cez noc sme prešli celé Nemecko, ja som bola skrčená vo všetkých možných aj nemožných autobusových polohách, boleli ma kríže a moja sedacia časť. No podarilo sa mi spať asi 2 hodiny bez prestávky.
Ráno sme sa zobudili do mrholiaceho rána v Holandsku. Popri ceste boli vybudované úzke kanáliky, kvôli poldrom (územie, na ktorom musí byť kontrolovaná hladina vody), všetky domy uctievajúce architektúru holandského vidieku, cez ktorý sme chvíľu išli, lebo na diaľnici bola nehoda, ktorej sme sa chceli vyhnúť.
A potom už – Amsterdam – hlavné mesto Holandska, v ktorom však nesídli parlament, vláda, ani kráľovská rodina- sídlia v Haagu. Amsterdam – mesto Rembrandta, Anny Frankovej, múzeí, tulipánov a prieplavov.
Jednou z najpodstatnejších vecí v Holandsku je nenechať sa zraziť bicyklom, ktorý tu má prednosť pred všetkým. Videli sme niekoľko múzeí (bohužiaľ len zvonka), zaujímavé štíhle domčeky natisnuté úzko k sebe, pretože v minulosti obyvatelia platili daň podľa šírky domu.
Ďalej sme navštívili Begijnhof. Hofje je holandský výraz pre záhradné nádvorie pochádzajúce zo stredovekých čias. Konkrétne v tomto sa nachádzajú dva kostoly, jeden katolícky a druhý anglikánsky. Žijú tu mníšky a nachádza sa tu aj raritný dom, ktorý prežil veľký požiar.
Ďalej sme sa zastavili pred kráľovským palácom, pred ktorým bolo menšie námestíčko, na ktorom sa v tej chvíli nachádzali kolotoče. Poprechádzali sme sa tade, vysmiali sa stupídnosti niektorých kolotočových hier, a napokon sme vošli do najdrahšieho obchodného domu v meste. 2 200€ za kabelku. Obchody s najznámejšími značkami (nepýtajte sa ma na ne, móda nie je moja parketa), všade samí sbskári, a úplne nádherný pulóver s notami – až na tú cenovku 90€. Tak som sa ním aspoň pokochala, a aspoň wcka boli úplne zadarmo (myslím, že ľudia ich kvalitne preplatia, keď si niečo drahé kúpia). Len si to predstavte, mierne premoknutí upotení tínedžeri s batohmi na chrbtoch sme určite vyzerali, že si niečo z tých vecí môžeme dovoliť kúpiť. Takže udivené pohľady ostatných boli úplne prirodzené.
Potom sme už išli na trajekt. Aj keď sme vyrážali až o 17:30, tak sme tam museli byť skôr, podobne ako na letisku. Prešli sme kontrolou, naposledy zavolali rodičom, lebo na lodi bol riadne predražený signál. Vošli sme do lode, a ocitli sa na palube č.7 – recepčnej. Naše kajuty boli na palube č.2, takmer úplne naspodku lodi. Najlepšie bolo, že nad našimi hlavami na palubách č.3, 4 a 5 boli všetky motorové vozidlá. Keď sme sa ubytovali v miniatúrnych kajutách, ktoré mali sprchu v záchode (doslova, dalo by sa sedieť na wc a zároveň sa sprchovať), a vyšli sme si so spolužiačkou čítať na recepčnú palubu, aby sme mali lepšie svetlo. Potom však prišli tretiačky, a začali sme kecať a hrať karty (zbytočne som brala tú hrubú, takmer 700 stranovú knihu so sebou). Odrazili sme sa od brehu. Spočiatku to bolo divné, ale nebolo nám zle. To však neplatí o niekom z iných cestujúcich, a tak po hodine jazdy sme sa museli vrátiť do prístavu, aby ho mohli ošetriť lekári, takže sme mali meškanie. Nespalo sa veľmi kvalitne, lebo sme v noci mali búrku, a často sme počuli udierajúce vlny. Ale aj tak to bolo nebo a dudy po noci v autobuse. Mali sme posteľ, vankúš a pohodlný paplón. Bolo to fajn.
Ráno som vyšla na najvyššiu palubu, aby som spravila pár záberov, no nerátala som s obrovským vetriskom, a tak moje zábery sú dosť zlé.
Do Newcastle upon Tyne sme teda došli o hodinu a pol neskôr ako mal pán kapitán v pláne. Ale v podstate vďaka zmene času, sme aj tak dorazili o 9:30. Museli sme prejsť cez väčšiu pasovú kontrolu, ale pani bola veľmi milá, pýtala sa nás na dôvod našej cesty, ako sa máme, s kým tam sme, a podobne. To by sa na Slovensku sotva stalo.
Pricestovali sme do Durhamu. Je to menšie mesto so 40 000 obyvateľmi, nachádza sa tu hrad (ktorý sme nenavštívili kvôli nedostatku času), katedrála, univerzita – chodia sem študovať študenti z Cambridgu postgraduálne štúdium. Názov Durham pochádza zo staroanglického dun-holm, čo znamená pahorkatý ostrov. Hrad bol budovaný Normanmi od roku 1071, keď sa Viliam I. Dobyvateľ vrátil z ťaženia do Škótska. Dnes je zaradený do svetového dedičstva UNESCO. Tristo rokov po dostavaní bol pravidelne obliehaný Škótmi. Neskôr v stredoveku bol Durham dôležitým centrom cirkevnej aj svetskej moci, aj vďaka svojej strategicky výhodnej polohe pri hraniciach so Škótskom. Celé grófstvo bolo nezávislé na centrálnej moci, razilo si vlastné mince, malo právo vydržiavať si vlastnú armádu a vykonávať spravodlivosť. Katedrála bola stavaná od roku 1093, a obsahuje pozostatky svätého Cuthberta a Beda Ctihodného. Je považovaná za jeden z najkrajších príkladov normanského slohu v Európe, a tiež je zaradená do zoznamu UNESCO. Odpočíva tu okrem iných aj biskup Robert Neville, brat známeho Richarda Nevilla „králotvorcu“ z obdobia Vojen ruží, anglickej občianskej vojny medzi Yorkovcami a Lancasterovcami. Biskupi z Durhamu tradične disponovali rozsiahlymi právomocami, ktoré obmedzil až Henrich VIII., ktorý dal v roku 1538 dokonca zničiť skriňu, ktorá obsahovala pozostatky svätého Cuthberta. O dva roky neskôr bol zrušený benediktínsky kláštor, a jeho majetok bol skonfiškovaný. V roku 1650 bola použitá vojskom lorda protektora Olivera Cromwella, ako väzenie pre škótskych zajatcov, ktorý tu boli držaní v hrozných podmienkach, bez vody a bez jedla. Odhaduje sa, že ich zomrelo 1 700 z celkového počtu 3 000. V súčasnosti pôsobí v katedrále niekoľko úspešných zborov a organistov. V miestnom kníhkupectve som si kúpila prvé knihy z tohto výletu, ktorých je, ako onedlho zistíte, viac než dosť. Toľko k tomu.
Ďalšou zastávkou bol môj milovaný York. Žije tu 200 000 ľudí, nachádzajú sa tu dve univerzity, sídli tu yorský arcibiskup. Založený bol Vikingami v roku 71, a má bohatú rímsku aj vikingskú históriu. York bol hlavným mestom pred Londýnom (v drevenom kostole, ktorý stál tam, kde sa nachádza súčasná katedrála, bol korunovaný Viliam I. Dobyvateľ), a bol veľmi významným mestom po celý stredovek, čoho dôkazom je množstvo stavieb pochádzajúcich práve z tohto obdobia. Jedná sa prevažne o historické centrum s meštianskymi domami a hostincami.
Dominantou mesta je jednoznačne gotická Yorská katedrála. Nachádzajú sa tu nádherné vitráže a sochy anglických kráľov od Viliama Dobyvateľa po Henricha VI., ktorí sú vyobrazení naozaj verne. Pod chórom sa nachádza rozsiahla krypta a podzemie. Jedna vitráž z roku 1500 je venovaná spomienke na spojenie rodov Yorkovcov (biela ruža) a Lancasterovcov (červená ruža) v osobe Henricha VII. Tudora, posledný z rodu Lancasterovcov (bočná vetva)=spojenie ruží, jeho manželkou sa stala dedička Yorkovcov Alžbeta z Yorku. Za vlády Alžbety I. boli odstránené katolícke znaky – niektoré náhrobky, okná a oltáre. Počas občianskej vojny, v roku 1644 bolo mesto obsadené Cromwellovými vojskami, no jeho veliteľ Thomas Fairfax nepripustil zničenie katedrály.
Najznámejším rodákom mesta je nepochybne Guy Fawkes, ktorý sa tu aj vzdelával. Ak by ho niekto nepoznal, Fawkes bol rímskym katolíkom, ktorý sa neúspešne pokúsil o atentát spolu s ostatnými sprisahancami na anglického kráľa Jakuba I. Stuarta (škótsky Jakub VI.) tým, že sa snažil vyhodiť do vzduchu parlament 5. novembra 1605 – tzv. sprisahanie strelného prachu. Masku s jeho podobizňou dnes používa aj hackerská skupina Anonymous.
Mesto obopínajú zvyšky stredovekých hradieb, na umelom kopci v strede mesta sa nachádza gotická pevnosť Clifford’s Tower v tvare štvorlístka. 16. marca 1190 tu došlo k jednému z najväčších židovských pogrom na území Anglicka. V meste vypukol požiar, a 150 židov hľadalo útočisko práve v tejto pevnosti. Vtedajší guvernér mesta Richard de Malbis, pretože dlhoval veľké množstvo peňazí jednému židovskému obchodníkov, vyvolal lynčovanie. Židia boli obkľúčení a uväznení vo veži, väčšina z nich zvolila smrť vzájomným pozabíjaním sa, zvyšní boli ubodaní ostatnými obyvateľmi mesta. Neďaleko sa nachádza budova súdu a Town Hall, vybudovaná vo viktoriánskom štýle. V strede jedného námestia nádherne spieval jeden tenorový operný spevák Con Te Partiro.
Dorazili sme na ubytovňu vo Falkirku. Za prvé: sprchy sú na chodbe, za druhé: je ich málo, za tretie: sú relatívne špinavé. Keďže sprchy na prízemí boli všetky obsadené, tak som si vyšla na poschodie. Vošla som do „kúpeľne“, a zavrela som dvere za sebou. Zrazu sa zhaslo svetlo, a začala striekať voda. Super, bola som osprchovaná ešte oblečená. Vybehla som s miernym piskotom na chodbu, a skúsila som šťastie v inej sprche. Našťastie tá už mi nerobila šoky. Zobrala som si dva uteráky, pretože podlaha bola špinavá, a na odloženie oblečenia neexistovala žiadna polička. Tak som si jeden uterák rozprestrela na zem, a položila som si naň všetko dôležité. A sprchovala som sa výlučne v papučiach. Každý sme dostali kovovú misku na večere a raňajky, ktorú sme museli strážiť ako oko v hlave po celý výlet. Nastúpili sme si do husieho radu k autobusu, kde šoféri uvarili sviečkovú, a ako bezdomovcom nám nakládli žufankou jedlo. Nuž, bojové podmienky.
Ráno sme smerovali na sever. Zastavili sme sa v Blair Castle, neďaleko dedinky Blair Atholl. Je jedným z najväčších a najnavštevovanejších zámkov v Škótsku. Sídlia tu členovia rodu Murray. Súčasný vojvoda z Athollu žije v Južnej Afrike, zámok zdedil nepriamo jeho otec, ktorý bol vzdialeným bratrancom predchádzajúceho vojvodu. Vojvodovia z Athollu majú zvláštnu výsadu – môžu si vydržiavať vlastnú armádu – Atholl Highlanders (asi 90 mužov). Je to jediná legálna súkromná armáda v Európe. Počas anglickej občianskej vojny stranili Murrayovci rojalistom, čo viedlo k obsadeniu Cromwellovou armádou v roku 1650. Po reštaurovaní monarchie bol John Murray odmenený titulom markíz, a neskôr vojvoda. V 18. storočí bol zámok poznamenaný jakobitskými vzburami a povstaniami. V roku 1844 ho navštívila kráľovná Viktória s jej manželom Albertom, po tom ako vydala povolenie na zriadenie Atholl Highlanders. Zámok je prístupný verejnosti od roku 1936. Nachádzajú sa v ňom významné zbierky zbraní, rozsiahle zbierky loveckých trofejí, rodinných suvenírov, portrétov, malieb, nábytku, ručných prác, nazhromaždených po stáročia rodom Murrayovcov. Okolo zámku sa nachádza rozsiahly park s voľne žijúcim pávom, ohrada s jeleňmi, les s potôčikom, na ktorý sme sa dívali skoro polhodinu, taký upokojujúci pohľad naň bol.
Potom sme sa presunuli do neďalekej výrobne whisky značky Bell’s – Blair Athol Destillery. Bolo tam teplo a veľký smrad. Existujú dve verzie škótskej whisky – čistá sladová (single malt) a miešaná (blended). Škótska whisky je tradične destilovaná dvakrát (niekedy aj trikrát) z jačmenného sladu, sušeného najčastejšie dymom z rašeliny. Dozrieva v dubových sudoch, a rokmi získava farbu (12 rokov je optimálnych). Najstaršie sudy sme videli z roku 1968. Vo výsledku by mala mať aspoň 40% alkoholu. Pokiaľ výrobca dodrží všetky predpísané pravidlá, môže nazývať svoju whisky škótskou – Scotch.
Pravidlá pravej škótskej whisky:
- Musí byť vypálená v škótskej pálenici z vody a sladového jačmeňa, fermentovaná na základe enzýmového systému, s možnosťou pridania ďalších druhov obilného zrna.
- Po základnej destilácii musí tekutina obsahovať menej než 94,8 % alkoholu, aby sa zachovala príchuť spôsobená fermentáciou.
- Musí dozrievať po dobu najmenej troch rokov a jedného dňa na území Škótska v dubových sudoch.
- Nesmie obsahovať iné prísady, ako je voda a karamelové farbivo.
- Do fliaš sa smie stáčať iba whisky s obsahom alkoholu najmenej 40 %.
Srandou bolo, že naša sprievodkyňa povedala, že whisky môžu ochutnať aj 17roční, len sa majú tváriť dospelo. No potom prišla na konci prehliadky na ochutnávku asi polka autobusu, avšak museli ukázať občiansky, a tak zostali asi iba 6 degustovať. Vôbec to nebolo podozrivé, že 20 ľudí zrazu prestalo mať chuť na whisky.
Cestou na hotel v Inverness sme sa zastavili v Highland Folk Museum. Očakávali sme, že na farme uvidíme typické škótske chlpaté kravy (highland cattle), no akurát sme tam dorazili v posledný deň sezóny, a kravy boli odvezené pár dní predtým. Zostali tam akurát kozy, ktoré tiež akurát odvážali. Nachádzala sa tam aj škola, respektíve jedna miestnosť, v ktorej boli lavice, dostali sme papier a vodnatým atramentom sme mali krasopisne (áno, Terezka) prepísať určité slová. Moc mi to nešlo, úprimne, a celú ruku som mala zababranú. Ale ujko rozprával veľmi zaujímavo o tom, ako sa voľakedy učilo v Škótsku, dokonca to porovnával so súčasným školstvom na Slovensku, resp. v strednej Európe. Ukázal nám aj plieskanie remeňa, ktorý bol trestom pre neposlušných žiakov v minulosti. Bolo to naozaj poučné, a z okien bol nádherný výhľad na lúku. Kiežby taký bol aj v Komárne (akurát na rozbúranú telocvičňu). Hneď by sa lepšie učilo.
Ubytovaní sme boli v sieti hotelov Travelodge. Konečne krásna posteľ, vlastná pekná kúpeľňa, v televízii sme pozerali vedomostnú súťaž, dokonca v nej bola otázka: Vladimir Ashkenazy je virtuózom na akom nástroji? A ten súťažiaci povedal husle. Ach, prečo. Opäť sme večerali ako bezdomovci, ale aspoň sme mali teplé jedlo.
Na ďalší deň sme mali ísť naspäť do Falkirku, a cestou vykonať dajakú turistiku. Išli sme okolo Loch Ness, po ceste mali fotostopy. Loch Ness je druhým najväčším jazerom v Škótsku. Brehy sú skalnaté, dlhé je asi 34 km, hlboké 230m, široké 1,5km, rozloha 56,6 km2. Na západnom pobreží sa nachádza zrúcanina („strážca jazera“) hradu Urquhart z 13.-16. storočia. Na južnom brehu je mestečko Fort Augustus. Ó, a samozrejme, čakáte na to, ja viem. Lochnessku som nevidela, ani na ju neverím. Ale spravte si na to názor sami.
Samozrejme, po ceste sme videli ešte ďalšie lochy, a musím povedať, že každé malo svoje čaro, nielen to najznámejšie. Cestovali sme už nejakú tú dobu, keď sa zrazu šofér (a všetci vedúci) rozhodli, že pôjdeme na ostrov Skye. A tento skvelý nápad považujem za highlight celého výletu.
Ešte sme však museli prekonať veľa kilometrov. Išli sme veľmi zaujímavou časťou krajiny. Hory boli vysoké, zafarbené do jesenného oranžova, tundrovité, rašeliniskové, a všade sa kotúľali tenučké potôčiky s maličkými vodopádikmi, ktoré som si zamilovala na prvý pohľad, ktorý som od nich nevedela odtrhnúť. Ten pokoj a tá majestátnosť, čo z nich sršali. Balzam na dušu, pastva na oči. Nedá sa to opísať, musíte to vidieť.
Pred odbočkou na ostrov Skye sme ešte odbočili, aby sme sa mohli ísť pozrieť na neďaleký Eilean Donan Castle, snáď najfotogenický hrad na svete. Pochádza zo stredoveku, pôvodne z 13. storočia. Vtedy slúžil na obranu proti Vikingom. Najprv patril klanu Mackenzie a potom klanu Macrae. Počas jakobitských povstaní bol načas zabraný jakobitskými vojskami. Točilo sa tu mnoho filmov, ako napríklad Highlander, Kráľovná Alžbeta: Zlatý vek, alebo komédia Ako ukradnúť nevestu. Dovnútra sa nám, bohužiaľ, nepodarilo dostať, lebo nás tlačil čas. Ale to nemení nič, že som sa cítila ako v rozprávke.
Na ďalšej zastávke sme zbierali mušle. Akože fakt veľké. Mama si myslela, že som ich kúpila v obchode.
A teraz už poďme na úžasný Skye. Je najväčším ostrovom Škótska (1 656 km2) a žije tu roztrúsených 10 000 obyvateľov. Na ostrov sme sa dostali cez Skye Bridge, ktorý existuje od roku 1995. Dovtedy sa tam dalo dostať iba loďou. Pekné počasie domáci často nemávajú, o to vzácnejšie je, že my sme mali naozaj slnečno. Miestni sa venujú najmä turistickému ruchu, chovu dobytka (nielen chlpaté kravy), poľnohospodárstvu, aj výrobe whisky, samozrejme. Žijú tu orly, vydry, jelene, chrapkáče, potáplice, čajky, papuchalky, alkúny, hlaholky. A opäť – nádherné scenérie a majestátne hory. Na pobreží sa nachádza množstvo zálivov, aj strmé útesy.
Ďalší fotostop sme mali pri Sligachan Old Bridge. Neďaleko sa nachádza hotel s pivovarom. Na ostrove sú väčšinou názvy okrem angličtiny písané aj v škótskej gaelčine, ktorá patrí do skupiny keltských jazykov. Vznikla z jazyka pôvodných obyvateľov- Piktov, a obsahuje vplyvy škandinávskych jazykov (Vikingovia). Od 18. storočia bola Angličanmi potlačovaná, ale na konci 20. storočia sa začala znovu vyučovať na školách aj univerzitách.
Hlavným (resp. najväčším a správnym) mestom ostrova Skye je Portree (v gaelčine Port Righ). V preklade to znamená Kráľovský prístav. Tento názov má údajne pripomínať návštevu ostrova škótskym kráľom Jakubom V. v roku 1540. Nachádza sa tu prístav pre malé a obchodné lode. Popri pobreží sa dajú vidieť farebné domy, ktoré navrhol Thomas Telford. V centre sme ochutnali fish & chips (jedli sme to vriace, štyri baby jednu obrovskú porciu, lebo sme sa nestíhali vrátiť k autobusu na čas). V suveníroch sme si pohladkali nádherného čierneho psa. Akurát sme videli ako si menia služby pri pokladni, a nový predavač sa pýta svojej kolegyne ako sa má, a ona na to, že fantasticky, úžasne. Chcela by som vidieť, koľko predavačiek (a iných ľudí) by na Slovensku (najmä po službe) odpovedalo takto srdečne.
Ďalší deň sme navštívili Edinburgh. Edinburgh je známym univerzitným mestom, hlavným mestom Škótska, so zhruba 500 000 obyvateľmi. Časti mesta sú zapísané do UNESCO. Mesto založili Rimania, ktorí tu vybudovali vojenský tábor. Už stredovekí kronikári ho označujú ako hlavné mesto Škótov, ale až škótsky kráľ Jakub III. ho oficiálne zaň vyhlásil. Mesto (nie však hrad) bolo vypálené na príkaz anglického kráľa Henricha VIII. v roku 1544. Keď sa mesto pomaly zotavilo, stalo sa centrom udalostí škótskej reformácie v 16. storočí. Počas jakobitského povstania v roku 1745 bolo mesto obsadené jakobitmi. Keď bolo povstanie potlačené, dal kráľ Juraj III. premenovať dôležité ulice v centre, na dôkaz oddanosti Edinburghu Hanoverovcom: George Street, Queen Street (tu sme boli), Hanover Street (aj tu), Frederick Street, Princes Street (aj tu). V druhej polovici 18. storočia sa Edinburgh stal centrom škótskych osvietencov, napríklad David Hume (filozof), Adam Smith (ekonóm a filozof), James Hutton (geológ), Joseph Black (fyzik, chemik, vynálezca) a mnoho ďalších. Ďalšie osobnosti z histórie, ktoré pôsobili v Edinburghu sú spisovatelia Sir Arthur Conan Doyle (Sherlock Holmes) a Robert Louis Stevenson (Doktor Jekyll a pán Hyde), vynálezca Alexander Graham Bell (telefón), fyzik Peter Higgs (Higgsov bozón), a ďalší.
Autobus nás vysadil pred Holyrood Palace, oficiálnym sídlom Alžbety II. v Škótsku. Kráľovná tu trávi čas jeden týždeň každé leto. Oficiálnou rezidenciou škótskych kráľov a kráľovien je od 16. storočia. Gotickú časť paláca dal postaviť škótsky kráľ Jakub IV., ktorý si tu vzal sestru Henricha VIII., Margaret Tudorovú (z tohto zväzku si potom Jakub VI. odvodzoval právo aj na anglickú korunu – Jakub I.). Ich syn Jakub V. potom pridal nové kráľovské apartmány v renesančnom štýle. Tu pobývala Mária Stuartovna od svojho návratu z Francúzska na škótsky trón v roku 1561 do svojej abdikácie v roku 1567. Kráľovná mala v súkromných záhradách postavené terče na cvičenie, a chodila aj poľovať. V roku 1565 si tu zobrala svojho druhého manžela, vlastného bratranca Henricha Stewarta, lorda Darnleyho. Vo svojich súkromných apartmánoch sa stala svedkom zavraždenia svojho sekretára Davida Rizzia svojím žiarlivým manželoma jeho kumpánmi v roku 1566. Ona svojmu manželovi nezostala nič dlžná, a v ďalšom roku bol aj on zavraždený celkom kurióznym spôsobom, keď pobýval v Kirk o’Field, kde sa liečil zo syfilisu. V noci došlo k výbuchu – atentátu, a dom bol úplne zničený. Darnley to údajne prežil, a tak bol zavraždený v záhrade. Z atentátu bol obvinený lord Bothwell, ktorý čerstvú vdovu uniesol, a týždeň ju držal vo väzení. Potom sa vzali. Je vysoko pravdepodobné, že atentát naplánovali spolu. Bohužiaľ pre kráľovnú, toto manželstvo bolo príčinou jej pádu. Bothwell mal zlú povesť, a Škótom sa nepáčilo, že sa stal manželom ich kráľovnej. Vyústilo to do Máriinej abdikácie, kráľom sa stal jej a Darnleyho syn Jakub VI., Mária utiekla do Anglicka, kde ju uväznila jej sesternica z neviem koľkého kolena, Alžbeta I. a zbytok je história.
Počas občianskej vojny bol Holyrood vypálený, a neskôr po reštaurovaní monarchie obnovený za obrovské peniaze. Počas neúspešného jakobistkého povstania v roku 1745 tu päť týždňov pobýval Bonnie Prince Charlie „Young Pretender“ (jeho dedko bol Jakub II. (anglický) a VII. (škótsky), ktorý bol zosadený kvôli tomu, že bol katolíkom, a jeho právoplatná línia Stuartovcov bola vyradená z následníctva; dodnes niektorí škótski a anglickí katolíci, resp. jakobiti uznávajú potomka (Franz, vojvoda z Bavorska ako František II.) tejto línie za svojho kráľa, namiesto Alžbety II.).
Počas francúzskej revolúcie tu v exile pobýval najmladší brat Ľudovíta XVI., neskorší francúzsky kráľ Karol X. A vraj tu blúdi duch Agnes Sampson, ktorá bola obvinená z čarodejníctva aumučená v roku 1592. Dosť bolo histórie.
Dovnútra Holyroodu sa dá ísť, no my sme tam nešli z neznámeho dôvodu, čo je dosť škoda. Dôvod vrátiť sa do Škótska. Videli sme aj budovu Škótskeho parlamentu.
Prešli sme čarovnými uličkami Starého mesta, a dostali sme sa do St. Giles Cathedral, centrom náboženského života Škótov. Súčasný kostol bol postavený v 14. storočí, a rekonštruovaný v 19. storočí.
Ďalším bodom programu bola dominanta Edinburghu, sídliaca na čadičovej skale, Edinburgský hrad. Najstaršou stavbou v hradisku je kaplnka sv. Markéty z 12. storočia.
Prvá zmienka o hrade pochádza od Johna z Fordunu v jeho kronike, kde spomína smrť Malcolma III. Jeho syn, kráľ Edgar tu zomrel v roku 1107. Po ňom nastúpil na trón jeho najmladší brat Dávid I. Vydržiaval si tu dvor zložený zo šľachticov a duchovenstva, ako predchodcu škótskeho parlamentu. Dávidov následník, Malcolm IV. najradšej pobýval práve na Edinburgskom hrade viac, než na inom. Ale v roku 1174 bol kráľ William I. „the Lion“ po bitke pri Alnwicku zajatý Angličanmi. Edinburgský hrad, spolu so Stirlingom a ďalšími škótskymi hradmi prešiel pod správu anglického kráľa Henricha II. Jeho syn Richard I. Levie srdce hrady vrátil Škótom. O storočie neskôr škótsky trón osirel so smrťou Alexandra III. Anglický kráľ Eduard I. (neskôr dostal prezývku Kladivo na Škótov) bol povolaný škótskymi šľachticmi v dobrom mienení, aby rozhodol, kto sa stane škótskym kráľom. Eduard bol však prešibaným politikom, a tak chytil príležitosť za pačesy, a rozhodol sa, že sa škótskym kráľom stane on sám. V roku 1296 vpadol do Škótska, a začala sa 1. škótska vojna za nezávislosť. Podarilo sa mu ovládnuť veľkú časť Škótska, no po jeho smrti v roku 1307, sa anglickým kráľom stal jeho slabošský syn Eduard II., a kontrola Škótska Angličanmi poklesla. Kráľom Škótska sa stal popredný šľachtic Robert Bruce, ktorý potom vyprášil kožuch Angličanom. Bruce dal zničiť časť hradu, ako prevencia pred znovuobsadením hradu Angličanmi. V roku 1327 bol zavraždený Eduard II., o dva roky na to umiera jeho rival Bruce. Anglickým kráľom sa stáva Eduard III., opäť schopný panovník, ktorý v roku 1333 vpadol do Škótska, začala sa 2. škótska vojna za nezávislosť, a Edinburgský hrad bol obsadený Angličanmi v rokoch 1335-1341. Škóti na čele s Williamom Douglasom potom hrad dobyli naspäť.
V roku 1479 bol v Dávidovej veži uväznený Alexander Stewart, po plánovaní komplotu proti svojmu bratovi kráľovi Jakubovi III. Utiekol s pomocou opitia svojich strážcov, a vylezením s lanom z okna. Alexander utiekol do Francúzska, potom do Anglicka, kde sa spojil s anglickým kráľom Eduardom IV. V roku 1482 vpochodoval do Škótska s Eduardovým bratom Richardom, vojvodom z Gloucesteru (neskorší Richard III.) s anglickou armádou. Jakub III. bol v pasci na hrade, a bol nútený vyjednávať mier. Od konca 15. storočia začali Stewartovci obľubovať viac Holyrood, a tak Edinburgský hrad prestal byť sídlom kráľovskej rodiny. Jakub IV. však dal postaviť Veľkú halu na hrade. Keď Jakub IV. zomrel, kráľom sa stal jeho dvojročný syn Jakub V. O tri roky neskôr bol prenesený na hrad, kvôli jeho bezpečnosti. O 25 rokov neskôr zomrel aj on, a korunu zdedila jeho týždeň stará dcéra, vyššie spomínaná Mária Stuartovna (alebo aj Mária, kráľovná Škótov). Keď sa anglický kráľ Henrich VIII. konečne dočkal syna od svojej tretej manželky Jane Seymourovej, neskoršieho Eduarda VI., chcel si vynútiť dynastické manželstvo medzi Eduardom a čerstvou kráľovnou Máriou (ich prípadné potomstvo mohlo vládnuť obom krajinám súčasne). Avšak Henrichovi sa Edinburgský hrad dobyť nepodarilo, a tak odišiel s dlhým nosom naspäť do Anglicka. Nakoniec si potom Mária vzala Františka II. (zatiaľ dauphin), neskoršieho francúzskeho kráľa, ktorý bol jej prvým manželom. Máriina matka Mária de Guise, potom vystupovala ako regentka od roku 1554 do jej smrti na hrade v roku 1560. František II. zomrel ako mladý, a tak sa Mária Stuartovna vrátila do Škótska. Zbytok som opisovala vyššie. V malej miestnosti (fotka stoličky) na hrade potom Mária porodila Jakuba VI. (ktorý mimochodom nastúpil na trón ako jedenročný). Keď abdikovala, Jakubovým regentom sa stal Máriin nelegitímny brat Jakub Stewart, Earl of Moray.
Na hrade sa nachádzajú škótske korunovačné klenoty (ich príbeh nájdete na konci dokumentu), a delo, z ktorého sa páli vždy o jednej poobede, ktoré sme prepásli, lebo sme si zabudli sledovať hodinky, a boli sme akurát v inej časti hradu. Ani sme to len nepočuli.
Potom sme mali rozchod. Išli sme nakupovať. Nevedeli sme však nájsť Costu, lebo sme si chceli dať čaj, tak sme sa spýtali na cestu jednej tetky, ktorá s nami dokonca išla dve ulice, aby nám ukázala cestu a kecala s nami. Na Slovensku by bol úspech, ak by nám vôbec niekto odpovedal. Išla som s dvomi spolužiačkami, a spravili sme kompromis, jedna chcela ísť nakupovať oblečenie, ďalšia nájsť banku, a ja som chcela, ako inak, kníhkupectvo. Všetky sme išli všade. Tak sme postupne obehali, čo nám prišlo pod ruku. Banku sme, bohužiaľ, nenašli. Išli sme do Primarku, no spolužiačka si tam nič nenašla, a ja, čo som tam išla z kompromisu, som si kúpila tričko Assassin’s Creed a vianočný pulóver s Rudophom. A potom knihy. Na konci dokumentu je priložený zoznam kníh, aj ktoré som si kde kúpila, no v Edinburghu ich bolo bezkonkurenčne najviac. Čo iné čakať od trojposchodového kníhkupectva. Potrebovala som strašne ísť na toaletu, no netušila som, kde by nejaká bola. Tak som si pomyslela, že v McDonalde určite bude. Prešla som cez skratku, cez veľmi tmavú ulicu, kde som sa bála, že ma niekto klofne po hlave. Vošla som dovnútra, a pozerám, že toalety sú na poschodí. Bežala som hore schodmi, a na dverách je vypísané: vyťukajte kód zo svojej objednávky. Tak som zišla dole, zastavila jedného brigádnika zo skladu, a povedala, že mu aj zaplatím za wc, len nech mi dá kód bez objednávky. A on, že nie je potreba, a otvoril mi zadarmo wcko pre vozíčkarov. Mňa to strašne potešilo, a veľmi som mu ďakovala. Prečo si Slováci nemôžu v milosti a ochoty brať príklad zo Škótov?
Ráno sme videli Falkirk Wheel, čo je rotačný lodný výťah, ktorý prepája prieplavy Forthe and Clyde Canal a Union Canal a prekonáva výšku 24 metrov. Na poháňanie celého kolesa stačí iba 22,5 kW, čo je umožnené vďaka gravitácii vody, ktorá pomáha celé zariadenie otáčať. 180° spraví za 5 minút.
Falkirk je inak veľmi rozvinutá priemyselná oblasť Škótska. Pre turistov je možno menej atraktívna, takže neďaleko kolesa boli v roku 2013 vztýčené The Kelpies, teda kovové kone. Každý večer sme okolo nich išli na ubytovňu, a zakaždým mali iné osvetlenie.
A teraz – hrad Stirling. Prvá zmienka o ňom sa datuje do roku 1110, kedy dal škótsky kráľ Alexander I. vystavať kaplnku na kopci. Neskôr pribudli hradby a stal sa sídlom kráľovskej rodiny. Počas vlády jeho následníka Dávida I. sa Stirling stal dôležitým administratívnym centrom. Kráľ William I. (nie Dobyvateľ, nemýľme si!) tu vybudoval park s jeleňmi. William bol uväznený Angličanmi, a po podpísaní mieru prešiel Stirling pod správu Angličanov. Avšak neexistuje žiadny dôkaz, že by Angličania hrad obývali. Anglický kráľ Richard I. Levie srdce potom hrad vrátil naspäť Škótom v roku 1189. Počas vojen o nezávislosť Škótov si potom Škóti a Angličania podávali kľučku od hradu medzi sebou. Neďaleko Stirlingu sa odohrala Bitka na Stirlingskom moste, kde Škóti, ktorým velil vzbúrenec William Wallace vyhrali nad Eduardom I. Neskôr však Angličania začali opäť vyhrávať (Wallace bol zajatý a umučený), a Stirling zostal posledným hradom v rukách Škótov. Pred konečným víťazstvom Angličanov však Eduard zomrel. Ako som už spomínala, po ňom nastúpil jeho slabý syn Eduard II., a škótsky kráľom sa stal Robert Bruce. Po definitívnej porážke Angličanov dal Bruce čiastočne zničiť Stirling, aby sa nestal silnou zbraňou, keby náhodou padol do rúk nepriateľom. Vojna však zďaleka neskončila, a v druhej fáze bol hrad niekoľkokrát obliehaný.
Počas vlády ranných Stewartovcov (alebo aj Stuartovcov, prvý prepis používajú Škóti, druhý Angličania) bol hrad obnovený. Počas vlády Jakuba IV. tu sídlil jeho renesančný dvor, vrátane jeho súkromných alchymistov. Začali sa budovať nové časti hradu v renesančnom štýle. Ďalší kráľ Jakub V. dal vybudovať Royal Palace. Jakub však zomrel mladý, a po jeho smrti stavbu dokončila jeho manželka Mary de Guise. Malá Mária Stuartovna sem bola prenesená kvôli bezpečnosti, a korunovaná bola v roku 1543. Žila tu, kým neodišla na výchovu do Francúzska, kde sa mala stať francúzskou kráľovnou so svojím nastávajúcim dauphinom (francúzsky následník trónu) Františkom (II.). Keď sa vrátila do Škótska v roku 1561, často pobývala na Stirlingu. Starala sa tu o chorého lorda Darnleyho v roku 1565, a ich syn Jakub VI. tu bol pokrstený v ďalšom roku. Korunovaný bol v neďalekom kostole, na Stirlingu vyrastal a učil sa (videla som miestnosť, kde ho vzdelávali). Taktiež sa tu narodil Jakubov najstarší syn Henrich, ktorý však zomrel ako 18-ročný. Keď sa Jakub VI. škótsky stal Jakubom I. anglickým v roku 1603, presťahoval sa do Londýna, a zo Stirlingu sa stalo vojenské centrum. Ďalší monarchovia Stirling naďalej navštevovali, neskôr tu sídlilo niekoľko pluk a regimentov.
Stirlingský hrad je známym svojou miestnosťou, v ktorej sa nachádzajú tzv. stirlingské hlavy. Pôvodne vytvorené z kameňa, v 16. storočí pretvorené z dubového dreva. Na medailónikoch sú vyobrazené významné postavy (dovtedajšej) svetovej histórie, ako aj charaktery z Biblie a klasickej mytológie. V hradisku sa nachádzajú aj nádherné záhrady a očarujúce výhľady na panenskú prírodu. Vraj sa na hrade prechádza zelená pani, duch služobnej Márie Stuartovnej. Duch samotnej Márie by mal mať ružovú farbu.
Po návšteve hradu sme mali opäť rozchod v nákupnom centre. Bol tam obchod s videohrami, bohužiaľ len na konzoly. Ale mali výhodné ceny, takže absencia počítačovej sekcie zamrzí. Potom som nahliadla do obchodu s CDčkami. Mali tam aj 2Cellos, aj nový Pentatonix Christmas Album Deluxe. Ale tam už tie ceny také výhodné neboli. Tak som si aspoň vypočula z reproduktorov Barcelonu Freddieho Mercuryho a Monserrat Caballé. A potom som natrafila na časopisový obchod. Mali tam neskutočnú sekciu s historickými časopismi. Vybrala som si desať časopisov, pričom jeden stál 10 libier, no nemohla som tam nechať 100 libier. Tak som si po pol hodine vyraďovania a zúfalstva vybrala štyri, ktoré som najviac chcela. Aj tak to činilo 40 libier, takže moje šetrné srdiečko horko zaplakalo.
Podvečer sme išli navštíviť Drummondské záhrady. Do hradu nie je povolený vstup. No nádherné barokové terasovité záhrady ten zážitok plne vynahradzujú. Územie, na ktorom sa nachádza hrad patrí škótskemu klanu Drummondovcov už od 14. storočia. Rozvoj hradu bol zastavený občianskou vojnou, rekonštrukciou prešiel až v roku 1689. Vtedajší vlastník hradu bol však prívržencom Jakuba II. Stuarta, a po nástupe Williama III. Oranžského na trón bol James Drummond väznený, potom utiekol do Francúzska, kde zomrel. Jeho príbuzní hrad držali do roku 1750, potom bol skonfiškovaný štátom. V roku 1784 ho odkúpil 1. barón z Perthu, James Drummond. On a jeho potomkovia začali s rekonštrukciou, ktorej podobu hrad i záhrady odrážajú dodnes.
Zasekla sa mi karta v Sainsbury’s, keď sme si kupovali jedlo na cestu domov. Bol to dosť problém, pretože som už všetky libry minula. V prvom momente som si myslela, že mama mi zablokovala kartu, keďže som toľko míňala peňazí na knihy. Tak som predavačovi vysvetľovala, že ešte dnes som s tou kartou platila, a že fungovala. Našťastie bol salámpárkista, zavolal svoju tetku kolegyňu, a nakoniec som platila takým potiahnutím. Ale opäť, na Slovensku už by bol každý znechutený, a odvážali by ma na políciu, že nemám čím zaplatiť. Nemyslíte?
Pred odchodom zo Škótska sme ďalšie ráno ešte navštívili Rosslyn kaplnku. Postavená bola v 15. storočí. Najzaujímavejšia časť kaplnky je kukurica vyobrazená v soche. No stavba prebehla ešte pred znovuobjavením Ameriky Krištofom Kolumbom. Ako sa tam tá kukurica dostala? Najpravdepodobnejšie vysvetlenie znie: Keďže Vikingovia sa dostali do Ameriky už okolo roku 1000, a keďže potom obývali aj britské ostrovy, tak tú kukuricu už poznali. Kto vie. A vraj sa tu natáčal Da Vinciho kód (aspoň to hovorila tetka, neviem posúdiť, nevidela som ho; inak veľmi zaujímavý výklad mala, ukazovala laserom na jednotlivé sošky – jedno súsošie pozdĺž stien kaplnky vyobrazuje Ježišov príbeh). Strážcom kaplnky je tradične kocúr s bielymi labkami, ktorý sa volá William.
Naspäť opäť trajekt (vyhrala som 2x žolíka za sebou, like a boss) z Newcastlu do Amsterdamu, a domov sme išli cez Poľsko, lebo na pôvodne plánovanej trase niečo opravovali. Spala som doslova 5 minút, pretože sme stáli na toaletách o polnociv Poľsku, v Žiline vystupovali vodiči a sprievodkyňa, o chvíľu na to zas spolupútnici z Martina, a potom sme síce všetci mali vlastnú dvojsedačku, ale strach z toho, aby som neprespala Hurbanovo, ma nútil zostať hore. Nehovoriac o slovenských cestných výmoľoch a zákrutách, ktoré mi naozaj vôbec nechýbali.
Ach, chcem sa tam vrátiť, hneď teraz! Bolo úplne fantasticky.
Dúfam, že som Vás, drahý čitateľ, nenudila príliš dlhými pasážami z histórie (ja viem, že áno; pokojne mi to povedzte do očí), ale tak sami viete, ako je to pre mňa osobne dôležité.
P.S.: V Škótsku nemajú popri cestách rušivé billboardy. Ani v hradoch, zámkoch, a povedzme ani v mestách, nie sú grupy turistov (najmä Číňania ešte neobjavili krásy tejto krajiny, čomu sa dosť čudujem; predsa len, motať sa pomedzi nich, ako keď sme išli zo Sixtínskej kaplnky nie je med lízať, že áno V & V).
Zoznam nákupov:
KNIHY:
Dan Jones (môj obľúbený historik a moderátor dokumentov) – The Templars (nová kniha) – kúpené v Durhame
Queen’s Victoria Matchmaking (ako prepojila všetky dôležité európske dynastie pomocou manželstiev svojich detí a vnúčat (áno, pozerám sa aj na teba hemofília)) – kúpené v Durhame
The Times – Kings & Queens of the British Isles – nádherné spracovanie všetkých britských panovníkov, a mapy, ktoré znázorňujú ako sa v stredoveku menili hranice medzi Angličanmi a Škótmi – kúpené na benzínke (ktorá mala menšie nákupné stredisko)
Victoria & Albert – Official Companion to the ITV Series (kniha, ktorá opisuje súkromný, politický život aj dobu kráľovnej Viktórii; obsahuje fotografie zo seriálu) – kúpené v Tescu
2 knihy o škótskej histórii (1. zo suvenírov, 2. z kníhkupectva v Edinburghu)
Turkey A Short History (ja viem, trochu mimo témy; kniha o Osmanskej ríši, pretože v slovenčine ani v češtine sa nedá zohnať nič podobného) – kúpené v Edinburghu
Chopin Prince of the Romantics od Adama Zamoyskiho, ktorú som už dlhšie zháňala, a myslela som si, že je vypredaná – kúpené v Edinburghu
The Lives & Times of the Great Composers – Michael Steen (1000 stranová kniha o životoch tých najpodstatnejších skladateľov) – kúpené v Edinburghu (všetky v sieti Waterstones)
Divorced, Beheaded, Died… (opäť o britských panovníkov, ale menej odborným štýlom, a menšou hrúbkou knihy) – kúpené v suveníroch
The Little Book of Mary Queen of Scots (kniha o Márii Stuartovnej, jediná, ktorú som našla, ako takto samostatne) – kúpené v suveníroch
Mary of Guise Queen of Scots (knižka o jej matke, podobná svojou hrúbkou, a zrejme aj štýlom obsahu) – kúpené v suveníroch
ČASOPISY:
BBC Classical Music (skladatelia Ruskej revolúcie, rozhovor s Vladimirov Ashkenazym, Čajkovského Husľový koncert (moje srdce), CD s Rachmaninovými prelúdiami) – kúpené v trafike na ostrove Skye v Portree
Bookazines: Victorian Era, British Kings and Queens, Sherlock Holmes, Jack the Ripper (tie časopisy za 40 libier, ostatné ako napríklad Renesancia, Tudorovci, 1066 Viliam Dobyvateľ som vylučovacou metódou vyradila) – kúpené v nákupnom stredisku v Stirlingu
CD:
Frank Sinatra Christmas Collection (za 7 libier, no nekúp to!, obzvlášť keď obsahuje všetky moje milované Sinatrove vianočné koledy) – kúpené v nákupnom suvenírovom stredisku vo Fort William (obrovský obchod, plno suvenírov, ale ani jeden ma neoslovil, tak aspoň Sinatra)
Bob Marley 3CD (za 3 libry som to v Sainsbury’s nemohla nechať)
Spomínaný Rachmaninov
tzv. ZÁCHODOVÉ ČÍTANIE (to sú také menšie brožúrky, ktoré predávajú v každom suvenír shope pri pamiatkach o tej konkrétnej pamätihodnosti):
Scottish Kings and Queens
The Royal Line of Succesion (úžasné rodokmene všetkých britských kráľovských dynastií)
Blair Castle
Edinburgh Castle
Stirling Castle
Rosslyn Chapel by The Earl of Rosslyn
OBLEČENIE:
Assassin’s Creed Origins (tričko s mojím milovaným šakalím staroegyptským bohom Anupom (samozrejme, Hor by bol ešte lepší, toho milujem viac, ale aj takto je to top))
Rudolph the Red Nosed Reindeer pulóver s nosom (cute) – obe kúpené v Primarku v Edinburghu
OSTATNÉ:
Trick or Treat tekvica, z ktorej mama spravila kvetináč (ďakujem mami) – kúpené v Sainsbury‘s
Scotland kalendár na rok 2018 – kúpené na ostrove Skye v Portree
Chlpatá krava – plyšák (nazvala som ju Haya, pretože tak znie pozdrav Hi! od Škótov)
A samozrejme – whisky (1 veľká fľaša (bola v akcii) a 2 malé, ktoré mama rozdala, tú veľkú som si nechala pre seba, ako inak; mama povedala, že ju môžem otvoriť až na 18ku – kúpené v Sainsbury‘s
-toto všetko mi pomáhali vykladať ďalší traja ľudia z autobusu, lebo sama by som tých cca. 10 tašiek+batoh+kufor nezvládla, fakt ďakujem za pomoc všetkým; ja viem, že som bola na smiech
A to najdôležitejšie: úžasné spomienky do konca života.
Príbeh škótskych korunovačných klenotov:
Boli používané medzi rokmi 1543 až 1651 pri korunovácii kráľov a iných dôležitých príležitostiach. Najstaršou časťou klenotov je žezlo, ktoré dostal darom Jakub IV. od neslávne známeho zhýralého pápeža Alexandra VI. (vlastným menom Rodrigo Borgia) v roku 1494. Alexandrov nástupca pápež Július II. daroval štátny meč v roku 1507. Kráľovskú korunu nariadil zhotoviť Jakub V. v roku 1540 edinburgskému zlatníkovi Mosmanovi, pravdepodobne zo staršej koruny. Prvým panovníkom korunovaným klenotmi bola Mária Stuartovna v roku 1543. Posledná škótska kráľovská korunovácia prebehla v roku 1651, keď bol korunovaný Karol II., ktorý dal klenoty do úschovy, aby neboli počas občianskej vojny zničené, tak ako sa to stalo s anglickými. Jeho následníci boli korunovaní iba ako anglickí králi vo Westminsterskom opátstve v Londýne. Za vlády jeho netere Anny Stuartovny došlo k zjednotenie Anglicka a Škótska (a ich parlamentov; v roku 1707=vznik Spojeného kráľovstva – od tohto dátumu môžeme používať tento termín) a korunovačné klenoty boli uschované v truhle na Edinburgskom hrade. Klenoty upadli do zabudnutia, dokým neboli v 1818 znovu „objavené“. Od roku 1819 do súčasnosti sú klenoty vystavené v Korunnej komnate Edinburgského hradu. Akurát počas druhej svetovej vojny boli ukryté, potom pri príležitosti prvého zasadania autonómneho škótskeho parlamentu v roku 1999, a pri otvorení novej parlamentnej budovy v roku 2004. Vždy po týchto udalostiach sa však vrátili do Korunnej komnaty.
Od roku 1996 je spoločne s klenotmi súčasťou zbierky aj korunovačný Kameň zo Scone, ktorý bol v roku 1296 ukoristený Angličanmi a používaný pri korunováciách všetkých ďalších anglických kráľov. Bol vstavaný v tróne tak, že to vyzeralo, akoby anglický panovník na tom kameni sedel, čo značilo, že Škóti sú podriadení Angličanom. Kráľovná Alžbeta II. dala kameň z trónu vybrať, a vrátila ho Škótom, ktorí konečne pocítili satisfakciu.
Ďakujem všetkým spolucestujúcim, ktorí to so mnou vydržali (viem, že som bola veľmi ufrflaná v súvislosti s ubytovňou), ďakujem Vám, za prečítanie tohto náročného spisu (viem, že tam bolo veľa histórie, ale tak čo narobíte so mnou a mojou vášňou), a ďakujem mame, za umožnenie tohto senzačného výletu (viem, že tvoje finančné konto to pocítilo).
Dovidenia do ďalšieho čítania!