Rumunsko (2017)

Deň 1.

Sme v treťom svete. Je to oficiálne. A kto si myslel, že tretí svet je Hurbanovo, tak je na omyle. Hurkacity je asi tak druhý svet. No ale poďme po poriadku.

Budík (rozumej mama) mi zvonil o 4:45. Po bezsennej noci, zapríčenenej zdrogovanými cez-štrekovými susedmi (ktorí bývajú dosť ďaleko), ktorí si púšťali tuc-tuc blbosti, to bol trochu väčší šok. O 5:10 sme šli z Hurbanova, a o 5:30 z Komárna. Zoznámila som sa so sestrou tety L – tetou I, ktorá si je veľmi podobná so svojou sestrou.

Maďarsko sme prešli rýchlo, no cez Rumunsko sme sa teperili celý deň. Čo čert nechcel, močový mechúr ma začal tlačiť uprostred ničoho, a tak som sa musela veľmi nerada znížiť k vyprázdneniu sa v prírode. Keď sa znovu ten diablov nástroj ozval, už sme stáli na benzínke. Ale… Kúpili sme si diaľničnú známku (v polovici Rumunska, skvelé), ešteže som si všimla vycapený papier na stene s cenovkami diaľničných. Tá budova benzínky bola malá preglejková kutica, a všetci ľudia sa tam pretláčali, a chudák predavač nestíhal. Ak je jedna vec, akú neznášam viac ako cikanie v prírode, tak sú to Toi-Toiky. Tušíte správne, že som radšej zaťala zuby, a čakala 80 km do najbližšieho mesta. 

Zastavili sme sa v Sibiu. Hneď som si všimla slávnu katedrálu, a tak sme zaparkovali neďaleko.

Katedrála bola nádherná, pravoslávna. Bola priestranná, s nádhernými maľbami všade navôkol. Cez park sme prešli do centra, dali sme si kávu (ostatní) a vodu (ja), a konečne som sa vycikala na normálnej toalete v kaviarni. WCko síce smrdelo, chýbal WC papier, tak hybaj naspäť za mamou po vreckovky. A teraz…

Neďaleko rozvoniavalo pekárstvo, a mama sa ma pýta, či mi niečo nekúpi. Hladná som zatiaľ nebola, no vedela som, že raz budem, a netušila som, kedy budeme zase stáť (a ešte k tomu v meste, a nie len na benzínke). A tak, že si dám čokoládový praclík. Kým ja som si pýtala, a mama vyberala peňaženku, tak sa okolo nás obšmietal niekto. Zdalo sa mi, že si nejak divne zblízka prezerá tie praclíky, no bola som príliš zaujatá nevrlou predavačkou, po ktorej som kontrolovala, či nám dobre vydala peniaze…a tak som si nevšimla, že to indivíduum ukradlo mame mobil. Všimla si to až po pár metroch. Teta L začala zvoniť, 1.krát mobil zazvonil, 2.krát už nie – teda bola vybratá SIM karta. Mama tak prišla o svoj slušný zoznam kontaktov (čo ma neteší), a o fotky, na ktorých som ja (čo ma teší už viac). Ale tak chápete…je mi to ľúto, zvlášť po Ríme (kde nám ukradli peňaženku s dokladmi). Teta L aj mamu dôrazne upozornila, ale mama si nechala mobil aj tak v prednom vačku v kabelke, poriadne nezazipsovaný kvôli svojej veľkosti.

Po 350tich stranách knihy sme sa dostali do kolóny 20 km pred Brašovom. Nakoľko som sa už na knihu nedokázala sústrediť (po toľkých stranách sa ani nečudujem), tak som len pri hudbe sledovala krajinu. Po pár točeniach sa s autom v úzkych uličkách v nočnom Brašove sme dorazili do nášho hotela. Pri rýchlych otočných dverách, ktoré nás takmer pricvikli stál vozík na batožinu (ktorý som naživo ešte nevidela), v hale hrala hudba (čo som ešte nepočula), ale hlavne tam stálo krásne biele krídlo, na ktoré si, pravdepodobne, nebudem môcť zahrať, čo ma bude škrieť do konca nášho pobytu tu. A po celodennom mučení od môjho cteného mechúra, si konečne moje pozadie mohlo sadnúť na poriadne luxusné WCko. Aká radosť!

P.S. Máme nádherný výhľad na nápis Brasov v štýle Hollywoodu.

P.P.S. Recepčná (inak veľmi nevrlá a namyslená) mi prečítala priezvisko ako Žudová (s ruským prízvukom). Že díki pekne!

Deň 2.

Predstavte si, že tá sprostá recepčná nám zabudla vysvetliť platenie za parkovanie. A tak sme platili okolo 30€ za 12 hodín parkovania namiesto nejakých drobných. Krava jedna sprostá!

Išli sme na náš starý známy Bran. Pol dňa sme sa motali v centre, kupovali suveníry, boli v kaviarni, v ktorej hrali Boba Marleyho, a nakoniec sme sa vykašľali na dlhý rad do Branu, a odišli sme do Sinaie. Každú chvíľu bola kolóna, a tak z 50 km boli 2 a pol hodiny cesty. Ale výhľady boli nádherné aj park.

Btw, Peles bol zavretý (typický múzeový pondelok).

Prišli sme na hotel, a spýtala som sa na ten klavír. Že môžem. A ja že o chvíľu. No keď som z izby prišla do haly, hrali tam vedľa dvaja ujkovia takú tú hotelovú hudbu (rozumej príjemné počúvať 5 minút, viac by priamo ohrozovalo mentálne zdravie človeka; obdiv pre pracovníkov hotela za počúvanie toho po celé dni, ja by som z kože vyskočila). Dohodla som sa s nimi, nech si dajú prestávku, a šla som hrať. Klavír síce polorozpadnutý (menej než v kaštieli; ale zvonka nevidieť), ale úplne rozladený nebol. Začala som svoju Etudu C dur a potom Žurina, kde ma v polovici stopol obyčajný poslíček, že tí dvaja pánovia majú program (pritom oni nikomu nič nepovedali, ako mi mama potom vravela, že ma len sledovali, takže „chudák“ poslíček bol asi tak zmagorený a zdrogovaný tou hotelovou hudbou, že keď ju nepočul 2 minúty, tak strácal pôdu pod nohami). Nevadí, aj tak si pridávam Rumunsko na zoznam, kde všade som hrala na klavíri.

Išli sme sa prechádzať po Brašove, všetci kukajú topánky, ako inak. Ja, ako inak, som išla do kníhkupectva pozrieť si CDčká. Griegove Peer Gynt suity s klavírnym koncertom a mol (1.CD), Sibeliov husľový koncert s Finlandiou a Prokofjevovou Overtúrou z baletu Romeo a Julia (2.CD), Dvořákova 9. novosvetská symfónia so Smetanovou Vltavou a Ravelovým Bolerom (3.CD), Brahmsove Hungarian Dances (4.CD). Sú vo vnútri aj životopisy, ale po rumunsky. 1CD=12LEI cca 3€. 4CD=cca 12€. No nekúp to! Nemala som pri sebe mamu s peniazmi, takže zajtra kupujem.

Dali sme 5LEI pouličnej huslistke. Začalo pršať, a čuduj sa svete, z tety L je modelka, ktorá predvádza najnovšiu kolekciu mojej mamy a.k.a. návrhárky, a to vrecko na hlave. No my sme sa pustili do smiechu. Mimochodom naše prezývky, ktoré sme si vymysleli:

Teta L = pohotový šofér

Teta I = nenáročná turistka

Mama = zodpovedná vedúca zájazdu, ktorá nezodpovedne stratila mobil

Ja = úžasná sprievodkyňa, ktorá až tak úžasná nie je

Deň 3.

Na raňajkách sme boli rekordných 1 a pol hodiny. Ja som si v meste kúpila tie CDčká. Išli sme do Čierneho kostolíka.

Legenda vraví, že nemecké dieťa vyrušovalo bulharských staviteľov alebo povedalo jednému z nich, že jedna zo stien je nakrivo. Nahnevaný Bulhar zhodil dieťa z kostolnej veže a potom zamuroval jeho telo, aby zakryl svoj zločin. Mali tam výstavu o reformácii v strednej Európe. Samozrejme, mama ma súrila, takže som si to prečítala len narýchlo. Fotiť sa nedalo, čo je škoda, lebo tam mali pekne znázornené mapy o reformácii.

Pobrali sme sa teda na lanovku, aby sme videli výhľad na mesto, kde bol extrémne dlhý rad, takže z toho nič nebolo. Ale videli sme aspoň krásny park so psíkmi a staré mestské hradby. Ja som sa vrátila na Old Town Hall Square, a išla som do History Museum (ako inak). Dali mi extra lacný študentský lístok za 1,50LEI. Ale panika nevedela po anglicky. Fotenie bolo extra predražené, a nakoniec dobre, že som si zaň nepriplatila, lebo vnútri veľa na fotenie nebolo. Podobnú expozíciu potom mali v Sighisoare, kde som ju nafotila. Vystavené boli predovšetkým remeselnícke výrobky. Fotografie listín, pištole, pušky, orientálne opasky, lekárske diplomy z roku 1896 a 1900 s nápisom Francisci Josephi I. (<3), mince uhorské, rumunské a osmanské, fotografie dobových obrazov Istanbulu, Benátok, Amsterdamu, aj Brašova. Najviac ma však zaujala osmanská helma zo 17. storočia a meč yatagan z 18. storočia.

Išla som potom do kníhkupectva a za 80LEI som kúpila 2 knižky o Vladovi a jednu o Brane s krásnymi výhľadmi. Stále však čakám na nejakú odbornejšiu knihu o Tepesovi.

Boli sme aj v najužšej uličke v Brašove. Až taká úzka nie je, keďže som sa zmestila cez ňu prejsť. Volá sa Strada Sforii.

Deň 4.

Žalúdok som mala ráno na vode. A nič mi nepomáhalo. Ako sme ráno vychádzali z Brašova, takmer sme mali dopravnú nehodu. Išli sme cez kruháč, a jeden idiot išiel rýchlo, a keďže ten kruháč mal 3 pruhy, tak sa nás snažil predbehnúť. Teta L začala brzdiť, ja som si už myslela, že je s nami definitívny koniec. No našťastie to naša skvelá šoférka ubrzdila, a my sme stále tu.

Prišli sme do Sighisoary, pravdepodobného rodiska Vlada Tepesa. Išla som do veže s orlojom. Expozícia podobná včerajšej, ale teraz som mohla fotiť. Keď som prekonala úzke a strmé schody (upchaté davom ľudí), tak sa mi naskytol nádherný výhľad na mesto. A na zábradlí boli aj plakety s veľkomestami, ich smermi a vzdialenosťami. Keď už sme pri veľkomestách, Bratislava tam nebola.

Neďaleko bol vraj rodný dom Draculy. Mama, že nech sa tam idem pozrieť. Ja som si myslela, že uvidím nejakú stredovekú izbietku, no namiesto toho tam boli dve kutice ako z lacného strašidelného filmu. Najhoršie využitých 5LEI v mojom živote (vstup do veže bol 4LEI)! Ale podstatné je, že si zo Sighisoary odnášam vytúženú brožúrku (kvázi odbornú) o Vladovi.

Cestou do Sovaty sme sa ešte zastavili na trdelník, ktorý bol absolútne úžasný. Cesto obsahovalo citrónovú kôru, a tak chutilo trochu ako starkine medovníky.

Do Sovaty sme prišli celkom skoro, no boli sme na obedo-večery (kde ma vkuse otravovala sprostá osa), a ubytovali sme sa až o pol šiestej. Medvedie jazero zatvárajú už o šiestej (čo je dosť debilné, keďže je sezóna, a slnko svieti ešte niekoľko hodín), a tak sme išli s mamou na Čierne jazero (otvorené do 21:00). Prišli sme tam, predavač lístkov nám povedal nech počkáme 10 minút (do 18:00), že budeme mať o polovicu lacnejšie lístky. Tak aj bolo, a tak sme sa na takých 20 minút zmočili.

No mne je opäť ťažko, a pritom som nezjedla nič svetaborné. Po novom asi nemôžem nič jesť, lebo zo všetkého mi je zle. Idem sa z toho zblázniť!

Deň 5.

Dnes sme videli známu cigánsku dedinu s vyčačkanými domami Huedin, a raňajky sme mali na improvizovanom odpočívadle.

Opustili sme Rumunsko, a prišli sme do Debrecenu. Zvonku nádherný hotel, aj hala (kde bol opäť klavír, tentoraz zamknutý), len izby na tom boli podstatne horšie. Naša konkrétne veľmi. Nefungovala klíma, a pri 40°C o 16:00 to bolo na nevydržanie. Išli sme to teda reklamovať recepčnej, a tá sa zmohla iba na prinesenie ventilátora. Čo moc nepomohlo. A ani druhú izbu nám nevedela dať, lebo vraj je celý hotel obsadený. Neverím, že pri toľkých izbách bolo všetko obsadené, najmä keď som ledva videla ľudí v hoteli. Podľa mamy a mňa sa jej nechcelo to riešiť.

Trochu sme sa prechádzali v meste, no mne bolo opäť zle, a tak som sa s mamou vrátila do hotela. Ráno som bola nevyspatá, lebo bolo nehorázne teplo, postele vŕzgali ostošesť, a bola som kvalitne dolámaná.