Łódź – mesto módy
Našou prvou zastávkou bol Lodž. Ubytované sme boli na okraji mesta, v pokojnom lesíku. Na pováženie je skúsenosť volať taxík z hotela. Nielenže bol dvojnásobne drahší ako by bol Bolt, ale hlavne prišiel pán trpiaci samomluvou, jazdiaci hazardným spôsobom.
Každopádne sme prišli na hlavnú ulicu Piotrkowska. Je to hlavné centrum miestneho života s vlastným chodníkom slávy (napr. Agnieszka Holland či Wojciech Kilar). Pekne si pripomínajú významného rodáka, klaviristu Artura Rubinsteina, môjho prvého idola vôbec pre Chopina, a to sochou (aj Macka Uška). Majú tu niekoľko gruzínskych reštaurácií, neskúšali sme, keďže sme boli najedené z benzínky, ale určite sú super. Pri zatúlaní z cesty sme objavili industriálny komplex, asi bývalú továreň, prerobenú na množstvo hipsterských krčiem.
Hel – letovisko severu
Polostrov Hel znamená prázdne miesto. Jeho šírka varíruje od 100m po 3 kilometre. Do 17. storočia to nebol polostrov, ale skôr rad malých ostrovčekov. Je tu celkom frekventovaný vlak, ktorý prepája usadlosti.
Hotel Ohana bol zaujímavý, akoby dopolovice nedokončený. Po našom príchode vo vyznačenom čase boli dvere na recepciu otvorené, počítač na stole zapojený, a nikde nikto. Zarámované dve telefónne čísla, prvé hluché, druhé hovorí, že nemá službu, ale že zavolá prvé. Dobre, nakoniec prišli a ubytovali sme sa. Upratujú iba spoločné priestory, predávajú veteš, ktorú nikto nechce, raňajky nosia odinakiaľ. Poloha výborná, aj s parkoviskom. Dedinka Jurata bol skvelý výber tety L, pretože bola veľmi pokojná oproti mestu Hel a Jastarnia, ktoré sme postupne navštívili.
A teda Jurata má svoje mólo a la Sopot, na strane do vnútrozemia, naopak pláže sú do otvoreného mora. Plachetnice sa malebne plavia, čajky striehnu. Minipromenáda s mnohými obrazmi a občasnými hudobníkmi. Kopec butikov a reštaurácií. Po celý čas sme jedli ryby – určite vyskúšajte halibuta či doršč. Na pláži sa dajú prenajať košíky – na nezaplatenie. Urobia tieň, dá sa v nich ležať a čítať a pozerať more. Teplota vzduchu ideálna, asi 22 stupňov (samozrejme na slnku viac), avšak more a piesok príjemné. Ani jedno nočné pršanie ho nepokazilo, iba spravilo zábavné vlny. Vo večerných hodinách nám hrali naživo takmer pod oknami, vtipné bolo sledovať opitú paniku ako zvádza okolitých panikov.
Hel je pomerne rozsiahle mesto, brigádnici parkovísk vtipne pozývajú autá na to svoje. Je tu veľa militantných objektov, nakoľko to počas studenej vojny bolo dôležité stanovisko. Samozrejme má aj svoju históriu druhej svetovej vojny. Stále má množstvo neprístupných armádnych objektov. Aj reštaurácia vo vojenskom štýle by mohla byť skvelá. Cestou na cíp, alebo ak chcete, cipel, je množstvo atrakcií v týchto objektoch. Na pláži nie je signál, čo je výborný zákaz na používanie mobilov – aby si človek naozaj oddýchol. Chceli sme pozrieť aj lokálne fokárium – tuleňárium, ale neuveriteľne veľký čakací rad bol. Išla som aspoň do neďalekého námorného múzea, kde sa ukazuje, ako fungoval lokálny rybolov v minulosti, lodné makety, história kašubskej menšiny či zaliatie jednotlivých častí polostrova. Z veže je krásny výhľad na okolie – mesto, prístav, pláž.
Szczeczin – depresívne stratené mesto
Štetín je za mňa rozporuplné mesto. Na internete nazývané ako Paríž severu, či druhé najlepšie mesto na život v Poľsku. Realita siedmeho najväčšieho mesta v Poľsku je úplne iná.
Človek by čakal, že blízkosť Berlína (necelé dve hodiny autom) z neho spraví niečo vyspelejšie. V skutočnosti pôsobí maximálne priemerne (ako hocijaké okresné mesto u nás, len rozsiahlejšie), všetko šedé, depresívne, široké vyľudnené ulice, množstvo alkoholikov (s bosými nohami), bezdomovcov, chudákov, narkomanov či jednoducho psychických magorov za bieleho svetla. Nedá sa tam cítiť bezpečne.
Hotel bol na rovnakej ulici ako moderná Filharmónia (kde sa ako rúhanie mimo sezóny konajú bohapusté techopárty – za mňa znesvätenie hudobného svätostánku), s výhľadom na rieku Odru a ostrovček s kolotočmi, ktorý chcel byť Gdańsk, a za rozumnú cenu. Ďalší ostrovček s “plážou” bez prístupu do vody.
Jediná pozitívna vec bola červená turistická trasa, pomaľovaná po meste (ale aj tá bola so zbytočnými odbočkami, len aby natiahli dobu trvania tejto zábavky).
V Biedronke nastal nevšedný šok – v celom obchode ani jedna voda, minerálka, ale za to celý regál (asi pätina plochy obchodu) Coca Coly – sen každého Američana.
Bazilika bola ako-tak slušná, pekná, aj s výťahom na výhľad vo výške 55m na celé klamlivé mesto (aj keď cez os*até okno).
Malá výstava na zámku, v podstate nič v dvoch malých miestnostiach. Až smiešne kupovať lístok na opačnom informačnom centre – však aby prešiel čas. Cez rok sa na nádvorí konajú operné predstavenia, ale inak nevyužitý celý zámok. Bolo tam postavené lešenie, možno sa to časom zmení a otvoria viac miestností. Alebo aj nie. Kto vie.
Problém je, že sa nedá určiť, kde je centrum. Z vyhliadky sme videli zopár budov, ktoré sa chceli podobať na iné poľské mestá. Keď sme tam konečne trafili, zistili sme, že sú len dve, okolo nič, akože námestie, pomaly sa zobúdzajúce dva podniky, v jednom sme si sadli – mysleli sme, že dostaneme 0,7l sviežej limonády, dostali sme 0,3l teplého čaju.
Múzeum o komunizme pod šikmom námestí oproti Filharmónii sa aspoň trošku blížilo moderným múzeám. Pretože národné múzeá v tomto meste nestoja za reč. Opäť dve-tri miestnosti a nič.
Naivne som si myslela, že sa niečo dozviem o histórii tohto mesta. Tak aspoň nejaké poznatky z internetu prikladám:
Štetín, mesto s komplikovanou a často turbulentnou históriou, leží v severozápadnom Poľsku, blízko nemeckých hraníc. Od stredoveku bolo predmetom sporov medzi rôznymi mocnosťami vrátane Poľska, Nemecka a Švédska. Počas druhej svetovej vojny bolo ťažko poškodené bombardovaním a po vojne sa stalo súčasťou Poľska, pričom pôvodné nemecké obyvateľstvo bolo vysídlené.
Dnešný Štetín, aj napriek snahám o modernizáciu, nesie stopy tejto komplikovanej minulosti. Hoci tu možno nájsť historické budovy, ako katedrálu sv. Jakuba či zámok pomoranských kniežat, mnohé časti mesta majú strohý a priemyselný charakter, odrážajúc desaťročia povojnovej obnovy a socialistického urbanizmu.
Sadli sme do asi najslušnejšie vyzerajúcej reštaurácie v meste – Columbus. Pivo som dostala bez peny, teta L koňak vo whisky pohári. Losos bol dobrý.
Najzábavnejšie bolo sledovať pri rieke v kaviarni pani, ktorá sa nedočkala rande, a následné spriadanie teórií s mamou ohľadom pokračovania tejto telenovely, či z nudy sledovanie strák ako sa medzi sebou bijú. Dosť patetické.
Wrocław – mesto stoviek mostov
Vroclav, jedno z najstarších a najvýznamnejších miest v Poľsku (tretie najväčšie), centrum Sliezka, má bohatú históriu plnú zmien a kultúrnych vplyvov. Nachádza sa na rieke Odra a svojou polohou na križovatke obchodných ciest bol odjakživa strategickým miestom. Vroclav bol pod nadvládou rôznych kráľovstiev a štátov, vrátane Česka, Rakúska, Pruska a Nemecka, čo zanechalo trvalý vplyv na architektúru a kultúru mesta. Po druhej svetovej vojne, počas ktorej bolo mesto značne poškodené, sa Vroclav stal súčasťou Poľska a prešiel rozsiahlymi rekonštrukciami. Dnes je známy svojimi malebnými námestiami, gotickými kostolmi a jedinečnou atmosférou, ktorá kombinuje históriu s moderným životným štýlom. Aj keď mesto ponúka veľa pre turistov, jeho história je často zložitá a plná kontrastov, čo sa odráža aj v jeho súčasnej podobe.
Taxikári sú opäť nanajvýš nebezpeční, tentoraz aj nadávajú a ukazujú prostredník. Človek vyjde z pekného námestia za roh, a už zase ošarpané nudné budovy.
Nezamieňajte v centre – zlý kurz, treba hľadať trochu mimo.
Mala som úžasnú ochutnávku piva v lokálnom podniku – pivovare Zlatý pes. Šesť pív od najslabšieho po najsilnejšie, od lágra cez ale a ipu. Naozaj výborné. A k tomu hrali lokálni spoluobčania.
Známou atrakciou sú aj trpaslíci, ktorých môžete nájsť po celom centre. Je ich viac ako 900, a stále pribúdajú. Dá sa kúpiť aj mapa. Je to výborná zábava nielen pre deti.
Ďalší deň sme začali na nádhernom Ostrove Tumskom, aj s obrovskou botanickou záhradou (asi najviac fotiek).
Ostrov Tumski je najstaršou časťou Vroclavu a historickým srdcom mesta. Tento ostrov na rieke Odra bol pôvodne miestom, kde vzniklo stredoveké osídlenie, a jeho duchovný význam pretrváva dodnes. Dominantou Ostrova Tumského je Katedrála sv. Jána Krstiteľa, gotická stavba s majestátnymi vežami, ktorá sa stala symbolom Vroclavu. Prechádzka úzkymi uličkami ostrova je ako cesta späť v čase, kde každý kút rozpráva príbeh o minulosti. Zaujímavou tradíciou je zapínanie staromódnych plynových lámp na ostrove každý večer, čo vytvára romantickú atmosféru a pripomína obdobie, keď mestá osvetľovali len lampy na plyn.
Botanická záhrada pri univerzite vo Vroclave bola založená v roku 1811, je jednou z najstarších botanických záhrad v Poľsku. Nachádza sa len kúsok od Ostrova Tumského a rozprestiera sa na ploche približne 7,4 hektára. Záhrada je domovom viac ako 7 500 druhov rastlín, vrátane vzácnych a exotických exemplárov z celého sveta. Je to miesto, kde sa prepája vedecký výskum s krásou prírody, ideálne na pokojnú prechádzku alebo štúdium rastlín. Počas jari a leta záhrada rozkvitá do plnej krásy, lákajúc návštevníkov svojimi kvetmi, skleníkmi a tichými zákutiami, kde sa dá oddýchnuť od ruchu mesta.
Narodowe múzeum konečne rozsiahlejšie, zaujímavejšie, ale primárne iba obrazy. Múzeum radnice už menej – aj vďaka nepríjemnej panike, ktorá predávala lístky akoby za trest.
S mamou sme sa zúčastnili letného koncertu vo foyeri Opery, s impresionistickým programom Debussyho a Ravela v zoskupení klavír, flauta, violončelo a mezzosoprán. Návštevnosť bola maximálna, čo ma potešilo, kvalita výkonov kolísavá.
Navštíviť sme museli aj Pierogarniu Stary Młyn, ako spomienku na poslednú večeru cez Erazmus. Veľmi odporúčam megamiks – môžete si navoliť zvlášť plnky do pečených a varených pirôh, ako aj dve omáčky.
A nakoniec zlatý kliniec výletu – piesne bardov – koncert vo Vertigo Jazz Clube. Atmosféra 10/10, hrali šansóny a piesne od J.Brela, Ch.Aznavoura, V.Vysockého, B.Okudžavu, rôznych poľských šansoniérov, a nakoniec L.Cohena. Absolútne perfektné. Napíšem sem mená, lebo si to veľmi zaslúžia: speváci Anna Kaltbach a Wojciech Dereń (perfektný basový chrapľák), klavirista, moderátor a vedúci Michal Hadasik. Gitaristu, basgitaristu a bubeníka si nepamätám a ani ich neviem dohľadať na internete, každopádne boli úžasní.
Ďakujeme tete L za krásny výlet.