Vysnívaný výlet, túžobne očakávaný od momentu, kedy mi moja milá spolubývajúca na Erazme povedala, že mladí do 26 rokov majú drvivú väčšinu múzeí v Paríži zadarmo.
Ako vždy, posnažím sa vyrozprávať našu cestu mojimi očami.
Posnažím sa pridať aj nejaké historické okienka.
Na úvod musím povedať nejaké všeobecné pozorovania. Na to, že sa Paríž umiestňuje vo vyšších priečkach zoznamov najdrahších miest sveta, ma prekvapilo, že to nevyhnutne nie je pravda. Najesť sa dá veľmi luxusne za ceny veľmi podobné Bratislave (okrem okolia Eiffelovky a Louvru), mesto je veľmi dobre dostupné na pešo (jedna cesta metrom stojí 2,15€), niektoré potraviny vo večierke boli lacnejšie ako u nás. Knihy v muzeálnych obchodoch, a celkovo múzeá sú za viac ako prijateľné ceny. Drahé je akurát pivo (veľké za 8-10€), ale rozhodne stojí za to. Pitie vo všeobecnosti je mimo obchodu nákladný koníček (aj keď čerstvo odšťavené džúsy sú skvelo osviežujúce).
Čo treba vytknúť je nie úplne priateľské prostredie nákupu dopravných lístkov. Zamestnanci, ktorí by chudákom zmäteným turistom mohli pomôcť, buď neexistujú, alebo sú neochotní. Snáď to do olympijských hier stihnú napraviť. Ďalej ma sklamala absencia harmonikárov. Nepodarilo sa nám stretnúť žiadneho (rôzne miesta a časy). Iba zopár saxofonistov a gitaristov. A nevyužitie šansónu ako podmazu v reštauráciách a kaviarňach (a to aj v takých, ktoré sa tvárili ako vintage) ma celkom pobúrilo. Chýbalo mi to k poriadnej atmosfére.
Pondelok 6.5.
Výlet sa musel začať croissantom už na viedenskom letisku. Po márnom hľadaní opaľovacieho krému v normálnom pomere cena/množstvo sme konečne odleteli smerom na hodinu a pol vzdialené od centra menšie letisko Paris-Beauvais. Odtiaľ sme pohodlne našli Aerobús ako transfer do mesta. Sedeli sme ako kráľovné, skoro celý autobus bol prázdny. Konečná bola na predmestí Saint-Denis Université, odkiaľ sme mali presne bledomodrú linku 13 priamo k nášmu ubytovaniu pri zastávke Liége na Rue de Moscau. Bytík bol trošku menší, garsónka prerobená na 2,5 izbák. Ale cene a polohe (tesne pod Montmantrom) a dostupnosti metra sa nedá vytknúť absolútne nič.
Pobrali sme sa teda smerom k Seine. Po prvotnom ošiali a potrebe fotiť každú jednu budovu, pretože sú všetky nádherné a chcem tam bývať a vychutnávať si kávu na minibalkónikoch, sme sa dostali k opere Palais Garnier.
Palais Garnier je operná budova, postavená počas vlády cisára Napoleona III. Kapacitu sedadiel má takmer pre dvetisíc ľudí. Na fasáde má sochy operných skladateľov. Inšpirovala mnohé ďalšie európske operné dómy. Je pomenovaný po svojom architektovi Charlesovi Garnierovi.
Prakticky cez ulicu sa nadhádza komplex budov nákupného strediska Galeries Lafayette (Haussmann), s extrémne drahým sortimentom. To treba preskočiť a zamieriť si to rovno na strechu a vyhliadku, odkiaľ je krásny a fotogenický výhľad na Paríž.
Prešli sme okolo kostola Madeleine, ktorý na prvý pohľad vyzerala ako aténska akropola. Popri Hôtelu de la Marine sme sa dostali k Place de la Concorde, ktoré bohužiaľ, ako ďalšie legendárne miesta, bolo doslova obložené tribúnami kvôli prípravám na OH. Súčasťou námestia je veľkolepá fontána a obelisk, ktorý sem dal umiestniť kráľ Francúzov Ľudovít Filip I. Orleánsky v roku 1836.
Place de la Concorde bolo známe ako Place de la Révolution počas francúzskej revolúcie. O hlavu tu vďaka gilotíne prišli kráľ Ľudovít XVI., Mária Antoinetta či Maximilien Robespierre.
Luxorský obelisk sa datuje do obdobia vlády Ramesseho II. Veľkého. Francúzsko ho dostalo do daru od vtedajšieho vládcu Egypta, Muhammada Ali Pašu.
Prekročili sme rieku, uvideli sme budovu Assemblée nationale (Národné zhromaždenie, dolná komora parlamentu) a vracali sme sa späť cez Most Alexandra III., pomenovaný po ruskom cárovi ako oslova rusko-francúzskeho spojenectva (1892).
Most Alexandra III. bol postavený medzi rokmi 1896 a 1900, tým pádom už za vlády jeho syna Mikuláša II., ktorý aj osobne stavbu odštartoval položením prvého kameňa.
Cestu nám spríjemnila dobre viditeľná dúha, neskôr dokonca dvojitá dúha. Pri pokuse o záber Eiffelovky sa mi podarilo natočiť video s práve vzlietajúcim havranom. Je veľmi vtipné, ale neukážem ho :D.
Cez park s Petit a Grande Palais sme videli zopár demonštrantov, alebo fanúšikov (?) čínskeho prezidenta, ktorý bol práve na návšteve.
Grand Palais je momentálne zatvorený kvôli prípravám na OH. Neskôr bude otvorený pre verejnosť.
Večer sme zakončili pivkami a ipkami v bare The Coq and Bulldog. Pozdravujeme barmana Rolanda z Rotterdamu.
Utorok 7.5.
Deň sa začal v pekárni Paul na vlakovej stanici Montparnasse. Táto sieť pekární je dosť rozšírená, určite odporúčame. Okrem skvelého pečiva a kávy dostanete aj zážitok z kuchárskej uniformy všetkých zamestnancov.
Už prístupová cesta k Versailles bola proste wow. Dlhý rad s rovnakou časenkou a ranným chladom už menej. Dáme si teraz malé historické okienko tohto čarovného miesta.
Palác Versailles je bývalou kráľovskou rezidenciou, postavenou Ľudovítom XIV., kráľom Slnko. Pôvodne to bola menšia lovecká chata jeho otca, Ľudovíta XIII. Počas revolúcie bol komplex vyrabovaný, a prehlásený za múzeum (kde nebolo najprv čo vystavovať). Napoleon a znovunastolení Bourbonovci dali palác zrekonštruovať. V roku 1871 po prehratej prusko-francúzskej vojne tu bolo vyhlásené Nemecké cisárstvo. Po prvej svetovej vojne tu boli podpísané mierové dohody.
Navigácia v samotnom paláci je veľmi prehľadná. Osobne som si užila množstvo portrétov panovníkov, ktoré som po rokoch čítania konečne mohla vidieť naživo. Zrkadlovej sieni treba vytknúť špinavé zrkadlá, ktoré síce mohli byť rokmi zničené od priameho slnečného žiarenia, ale aj tak to neospravedlňuje zanechanie nie príliš oslnivého dojmu, aké by sa od slnečného kráľa dalo očakávať. Očarila ma sála s obrazmi zobrazujúcimi rôzne dôležité (ale pozor, iba víťazné!) bitky francúzskej histórie. Bol tam teda aj náš Slavkov.
Vstup do záhrad mi nápadne pripomenul (alebo lepšie povedané po francúzsky dejá vú) Peterhof, ktorý bol konieckoncov inšpirovaný Versaillesom. V príjemnom zákutí kríkového polobludiska sme si dali obed – fish and chips s pivkom. Takto posilnené sme mohli pokračovať ku Grand a Petit Trianon. Tu sme sa už presúvali hop on and off vláčikom, ktorý sa oplatí na pošetrenie nôh. Dávajte však pozor, jazdí ako blázon občas.
V Grand Trianone boli vystavené všelijaké výšivky a ďalšie obrazy. Za útulnejším Petit Trianonom sa nachádza rozsiahla lúka, lesy, čarovné zákutia, farma s akousi dedinkou, kde sa pestujú rôzne plodiny a kvety. Žijú si tu šťastne divé kačky a husy (pozor, kam šľapete!) a jazierko je skrátka upokojujúce. Vedela by som si tu prestaviť nerušene komponovať.
Cestou na vlak sme sa zastavili na palacinky. Tentoraz sme nemali šťastie na výber podniku.
Pánko sa predstavil ako (arogantný) riaditeľ podniku, nedovolil nám objednať si pitie bez objednania jedla. Ďalej povedal, že nevie po anglicky, pritom celý čas sme žiadne problémy nepostrehli. Moja drahá V to zhrnula omnoho trefnejšie ako ja. Palacinky neboli zlé, ale zážitok s riaditeľom to zaklincoval.
Na stanici mali problém s kúpou lístka aj domáci. Po arogantnom a posmešnom výstupe zamestnanca sa nám po asi polhodine skúšania a lúštenia všetkých automatov podarilo kúpiť lístky. Nestihli sme však pôvodne plánovaný spoj. Vyšli sme na perón a v pomýlení nastúpili na zlý vlak. Pre niečo sa to však stalo. Na najbližšej zastávke sme vedeli presadnúť na správny vlak, ktorý dokonca išiel až na stanicu Saint Lazare, ktorú máme len päť minút od ubytovania.
Neďaleká Rue de Rome je ulica venovaná hudbe – nájdete tu predajne hudobných nástrojov, či špecificky klavírov (C. Bechstein) a niekoľko notových obchodov. Kúpila som si Faurého Requiem, Rachmaninovu Tretiu symfóniu (neodolala som) a Mussorgského Obrázky z výstavy, rovno nadpísané legendárnou orchestráciou Mauricea Ravela.
Po ponaťahovaní uchodených nožiek sme si sadli do neďalekej reštaurácie, kde som mala vynikajúce lasagne.
Streda 8.5.
Po raňajkách s nezabudnutenými syrovými nápismi (alebo nápismi zo syru) sme vošli do Jardin des Tuileries. V tomto tiež práve rekonštruovanom parku sa nachádza Musée de l’Orangerie, s miestnosťami vybudovanými priamo pre Les Nymphéas (The Water Lilies) od Clauda Moneta. Uhrančivé detaily lekien či črtajúce sa tváre unterwassermana v tichom vychutnaní si tohoto doslova templa umenia v skvelej spoločnosti sú nezabudnuteľné. V, musíme spolu chodiť do múzeí častejšie. Ešte nikdy predtým som nenašla niekoho, s kým by som si konečne sadla tempovo. A tvoje komentáre proste robia svet krajším a obyčajné návštevy múzea neobyčajnými.
V podzemí bola výstava nedávno zosnulého Roberta Rymana. Priznám sa, že som dovtedy o ňom nepočula. Jeho celá tvorba je o bielych štvorcoch, a variáciami na túto tému. Experimentoval aj so svetlom, a teda nasvietení svojich obrazov. Spolu s inšpiratívnymi citátmi o umení a faktmi, to bola výstava, ktorá ma naozaj úprimne zaujala.
Nájdete tu aj obrazy Renoira, Cézannea, Modiglianiho či Picassa.
Podľa môjho pôvodného plánu som chcela pokračovať Múzeom Orsay, ale keď sme videli obrovský rad ľudí na lístky (keďže sme nemali časový vstup), presunuli sme toto múzeum na sobotu.
Pokračovali sme ku komplexu Invalidovňa. Armádne múzeum sme vynechali, Napoleona sme pozdravili.
Invalidovňa bola pôvodne postavená ako nemocnica pre zranených vojakov či veteránov. Pochovaný je tu o.i. Napoleon, jeho syn a dvaja bratia, či Ferdinand Foch, slávny francúzsky generál z prvej svetovej vojny a mnohí ďalší.
Metrom sme sa presunuli na slávny Cintorín Pére Lachaise. Napriek komplikovanému značeniu a jemne zmäteného pobehovania sem a tam sa nám podarilo vidieť väčšinu pomníkov. Prvé kroky museli ako inak viesť k Chopinovi – doplnenie môjho Po stopách…Už len Mallorka chýba. Ďalšie hroby: Jim Morrison, Edith Piaf, Modigliani, Paul Eluard, Gertrude Stein, Oscar Wilde, Moliére, Gossec, Champollion, Georges Bizet, Colette,…
Cestou sme sa zastavili vo vyvoňanej syrárni, či v kaviarni s veľmi zlatou a prítulnou mačkou.
Na Place de la Bastille s pomníkom revolúcie v roku 1830 sme natrafili na mládežnícku dychovku, s nápaditou choreografiou, strhujúcimi sólami a zmyslom pre vtip. Potešilo ma hlavne, keď zahrali Another Day of Sun z La La Landu.
Na tomto námestí stála do roku 1789 Bastilla. Dnes sa tu nachádza moderná operná budova – Opéra Bastille.
Večer sme opäť zakončili v nám už známom bare Le Coq a tentoraz pozdravujeme Guillaumea Esvelina a ďakujeme touto cestou za CD Bed Lights.
Štvrtok 9.5.
Deň venovaný Montmartru. Začali sme skvelým zákuskom zo siete The French Bastards. Múr Je Taime bol ohradený. Dal sa našťastie odfotiť spoza brány a v neďalekom suvenírovom obchode sme aj rozlúštili, kde je slovenské Ľúbim ťa. Táto fráza je tu napísaná v 250 rôznych jazykoch.
Na známom Place du Tertre, kde sa združuje množstvo maliarov sme si vybrali jedného typického pána umelca, aby ma namaľoval. Bol to veľmi príjemný rozhovor pri pózovaní o umení, o hudbe. Týmto srdečne pozdravujem pána Ghassana a ďakujem.
Bazilika Sacré-Cœur mala značný rad na čakanie na vstup. Nejaký pocestný si dokonca zavesil sieť na bránu a chilloval si. Saxofón uľahčoval plynutie času. Vošli sme práve na konci omše, započuli záver zboru a absolútne šialené neustále modulujúce organové sólo. Netuším, čo to bolo, ale úplne ma to ohromilo.
Mama zapálila sviečku a napísali sme odkazy. Pod katedrálou sme našli úžasný spot pre náš vygravírovaný zámok.
Výstavba Baziliky bola zahájená v roku 1875, dokončená roku 1914, ale prvá bohoslužba sa konala až po vojne. Architekt Paul Abadie ju postavil v zmiešanom, byzantsko-románskom štýle. Pred vchodom sa nachádzajú dve sochy dôležitých postáv francúzskej histórie – Johanky z Arku a Ľudovíta IX.
Sadli sme si na jeden džús do kaviarne La Bohéme a pokračovali sme k Musée de Montmartre (bývalý domov maliara Pierre-Auguste Renoira), ktoré odporúčam všetkými desiatimi. Okrem romanticky vykvitnutého nádvoria s kaviarňou, majú naozaj krásnu výstavu najmä predmetov a plagátov spojených s kabaretom Le Chat Noir a oslnivé výhľady na miestne vinohrady.
Postupne sme zišli k miestnemu cintorínu, so zvláštnym vchodom a celkovým značením. Týmto ďakujem O za veľmi šikovnú navigáciu v priestore, v ktorom som si ja od svojich očí nevidela. Zoznam pomníkov: Jacques Offenbach (1819-1880), Leo Delibes (1836-1891), Adolphe Sax (1814-1894), Hector Berlioz (1803-1869), sestry Nadia (1887-1979) a Lili (1893-1918) Boulanger,…
Ďalšia zastávka bola v Musée de la Vie romantique, spojený s George Sand, nájdete tu jej sochy, portréty, Chopinov odliatok ruky, proste milé malé múzeum, a zadarmo. Pre všetkých.
Večer sme museli zvládnuť Moulin Rouge, nakoniec som išla iba s mamou. Spätne ľutujem svoje peniaze. Cenová kategória Aladdina na Broadwayi, s podstatným rozdielom – kým po Aladdinovi by mi nevadilo, keby išiel znovu, a fakt som nechcela, aby skončil, v MR som po prvých pár minútach začala túžobne očakávať koniec utrpenia. Snažila som sa zabávať aspoň analýzou harmónie hudby, ktorá bola celkom zaujímavá, bohužiaľ bola iba z reproduktorov. Svoje zmysly som sa snažila oblbnúť ešte ponúkaným pohárom šampanského, ktoré mi ale nechutilo. Pred samotnou šou tam bola síce živá kapela, ale s dvoma trápnymi “repete” spevákmi (i keď neviem, či sa dajú tak nazvať). Nahota prišla príliš skoro, a tým pádom sa rýchlo opozerala a zunovala. Neprekážalo by mi, keby tam nebola vôbec. Len to umocňovalo lacný dojem a vnútorný pocit trápnosti aj za účinkujúcich. Klaunovské číslo na jeden veľmi krátky moment zdvihlo môj kútik úst. Bolo aj malé skočenie do bazéna a špliechanie naokolo. Sedeli sme ďaleko a extrémne z uhla. Ďalej priznaná levitácia spevákov motúzmi (porovnaj s Aladdinom a ich tajnými trikmi). Kopec kostýmov, zväčša pekných a zaujímavých, ale to je málo. Niektoré “dámy” vyzerali ako na drogách (asi sa takáto práca robiť inak nedá), niektorí “páni” odkukávali od kolegov choreografiu, akoby tam tancovali prvý deň. Dajú sa pochváliť tri akrobatické čisla, na úrovni kastingu Česko Slovensko má Talent. A to je už čo povedať, keď pre mňa je toto najzapamätovateľnejší moment celého programu, keďže tento žáner síce uznávam (jeho náročnosť a nebezpečnosť), ale ma skrátka nebaví. Možno by som bola menej kritická, ak by som prednedávnom nebola v New Yorku, ale myslím, že moje slová sú plne zaslúžené. Neodporúčam. Dajte si radšej za ten peniaz tucet pív 🙂
Piatok 10.5.
Metrom sme sa prepravili do Luxemburských záhrad. V paláci sídli Senát. Je tu množstvo zákutí, nájdete tu Sochu slobody, skrytú sochu Chopina, krásne aleje, Mediciovskú fontánu. Špeciálne, keď svieti slnko, všetko je pekné. Popri zámku sme vyšli von z komplexu, dala som si kávu s Baileys. Výborné.
Pokračovali sme k Panthéonu, kde sme vystáli asi polhodinový rad, ktorý sa posúval dosť rýchlo. Vo vnútri sa nachádza veľké kyvadlo so slnečnými hodinami. Priestor je obrovský, maľby sú veľkolepé. V podzemí je obrovská krypta, v ktorej sa dá ľahko stratiť. Ja som zvolila taktiku ísť stále doprava, a pochodila som všetko. Mená niektorých ľudí pochovaných tu: Jean-Jacques Rousseau, Josephine Baker, Marie Curie Sklodowska a Pierre Curie, Louis Braille, Emile Zola, Victor Hugo, Alexandre Dumas st., Voltaire,…Pri kúpe časenky na panorámu si pozorne skontrolujte čas. Ja som sa sekla o hodinu (odsúhlasením ponúknutého času), takže vyhliadku som vynechala, lebo toľko času stratiť čakaním bolo nevýhodné. V danom čase sme už vchádzali do Saint Chapelle po vystátí ďalšieho radu.
Ešte predtým sme ale išli okolo legendárneho Shakespeare and Co. (kvôli množstvu ľudí iba zvonka) a Notre Dame, ktorú stále rekonštruujú.
Tu na tomto námestí bolo jedinýkrát za celý výlet, kde som sa cítila veľmi nekomfortne z množstva ľudí.
Pokračovali sme teda do Sainte-Chapelle. Je to gotická dvojpodlažná kaplnka, postavená v rokoch 1243-1248 na prianie Ľudovíta XI. Pôvodne bola vybudovaná kvôli uskladneniu vzácnych relikvií, najmä tŕňovej koruny, ktorá pôvodne patrila križiackemu kráľovi Balduinovi II. Vitráže (viac ako 1100) sú ohromujúce zblízka i z diaľky. Veľmi odporúčam.
Lístok sa dá rovno kúpiť kombinovaný aj do neďalekého, podstatne menej preplneného Conciergerie. Táto budova slúžila najprv ako sídlo správcov kráľovského sídla, cez revolúciu ako väznica. Sú tu okrem iného vystavené posledné predmety Márie Antoinetty (asi najznámejšia väzenkyňa).
Na budove zvonka určite neprehliadnete orloj – prvé francúzske hodiny pre verejnosť zo 14.storočia.
Medzi týmito dvoma objektmi sa nachádza aj Justičný palác, súčasné sídlo ministerstva spravodlivosti.
Cez Pont du Change sme prešli z Ilé de la Cité naspäť do severnej časti Paríža. Dali sme si perfektnú, a rýchlo urobenú pizzu. Stáli sme neďaleko Hôtel de Ville, ktorý funguje ako radnica.
Dostali sme sa do gay štvrte Le Marais. Mama objavila skvelý obchod – Coton Deux. Odišla som s dvoma originálnymi košeľami s hudobnými motívmi, z ktorých sa veľmi teším.
Nasledovalo múzeum Carnavalet, venované Parížu ako mestu. Je rozsiahlejšie, ako som predpokladala, a boli sme v ňom prakticky až do záverečnej. Prevedie vás atmosférou od praveku až po súčasnosť. Veľmi odporúčam. Kaviareň v krásnom nádvorí sme už bohužiaľ nestihli. Čarovné miesto.
Cestou na metro sme ešte vstúpili do Kostola Saint-Paul-Saint-Louis. A určite nevynechajte originálny obchod so suvenírmi Pylones.
Sobota 11.5.
Ráno sme sa vybrali do Musée d’Orsay, hodinu pred otváraním. Boli sme tam prví (okrem jednej paniky, ktorá sa predbehla). Vtedy je na placi ešte chládok, teda využite náš trik, ak nemáte časenku. A keď máte časenku, aj tak musíte skôr, lebo takú istú majú aj iní ľudia. Čas ubehne rýchlo, sledovali sme ako rozkladajú zamestnanci hadíka smerom ku vchodu.
Pôvodne bola táto budova vlakovou stanicou. Postavili ju na prelome 19. a 20. storočia. Dnes vystavuje najväčšiu impresionistickú zbierku na svete. Nájdete tu dokopy okolo 3 000 exponátov, okrem obrazov, sôch aj modely budov.
Zaujímavých sôch a obrazov je tu neúrekom. Atmosféra tohto múzea bola veľmi príjemná, dalo sa jednoducho aj zorientovať. Za tri hodinky sa dá dostatočne preskúmovať všetko.
Popri Seine sme prešli na druhú stranu k Bateaux Mouches – plavbe po Seine. Prialo nám šťastie, keďže sme sa zmestili na loď a nemuseli čakať na ďalšiu ako návštevníci po nás. Sklamaním bolo, že sa loď otočila napriek pôvodnému plánu ešte pred Ilé de la Cité, a teda množstvo pamiatok bolo opomenutých. Z pokračujúcej plavby bol krásny pohľad na Eiffelovku či Sochu slobody s moderným Parížom, ktorý ma vôbec neoslovil.
Príjemným prekvapením bol neprehliadnuteľný komplex ruského centra s katedrálou a množstvom organizovaných podujatí. Možno najbližšie.
Po obede (výborné bolonské špagety) sme sa presunuli k Eiffelovke, kde bolo opäť veľa ľudí, čiže sme sa nezdržiavali. Táto štvrť ma nepresvedčila svojou atmosférou.
Eiffelova veža bola postavená v rokoch 1887 až 1889. Dlhú dobu to bola najvyššia budova sveta. Postavená bola pri príležitosti 100. výročia veľkej francúzskej revolúcie a v roku 1889 konajúcej sa Svetovej výstavy v Paríži. Mnohé známe osobnosti tej doby jej stavbu kritizovali. Jej architekt, Gustav Eiffel, je tvorca aj Sochy slobody.
Cez Jardins du Trocadero smerom k Arc de Triomphe sme si sadli do baru Sir Winston Churchill, veľmi noblesne zariadeného. Našli sme ulicu Rue de Pressbourg, aj s odkazom na Slovensko.
Okolo Víťazného oblúku, ktorý bol postavený Napoleonom na počesť svojho víťazstva v bitke pri Slavkove, sme sa pustili dolu po Champs Élysées. Cestou sme sa zastavili v Rituals, ako inak.
Smerom na byt sme dostali veľkú chuť na zmrzlinu, a tak som našla jednu pri Palais Garnier – Amorino Gelato al Naturale. Nachádza sa hneď vedľa legendárnej predraženej Café de la Paix, do ktorej chodili všetci umelci v histórii. Každopádne, môžete si navoliť do danej nádobky koľko akej (veľmi chutnej) zmrzliny chcete.
Nedeľa 12.5.
Do Louvru sme mali kúpený vstup hneď na ráno. Tiež sme však prišli skôr, a prví sme teda zďaleka neboli. Večer predtým som vyčítala, že je najlepšie vyraziť hneď k Mone Líze, lebo potom je to nemožné kvôli davom. Tak aj bolo. Síce to nebolo jednoduché, dostať sa k jednej foto, ale nedá sa to porovnať s neskorším časom.
Múzeum má tri viacposchodové krídla: Denon, Sully a Richelieu. Denon je najrozsiahlejší a obsahuje okrem Mony Lízy aj iné známe obrazy: napr. Princov z Toweru, či Delacroixovej revolúcie. Je tu veľmi jednoduché stratiť sa, čiže neodporúčam sa rozdeľovať. Sully má veľkú zbierku egyptských pamiatok a Richelieu zase najmä kráľovské apartmány (bohužiaľ, apartmány Napoleona III. boli uzavreté). Je to vyčerpávajúce a naplňujúce zároveň. Treba sa preto vhodne pripraviť. Osobne sa mi páčilo objavovať zákutia, v ktorých bolo málo ľudí, či pomedzi množstva pre mňa neznámych obrazov nachádzať tých zopár, ktoré poznám (Chopin od Delacroixa, ukrytý medzi inými).
Obed sme si dali neďaleko. Výbornú kačku s batátovým pyré. Veľmi rýchlo donesené.
Ešte mi napadlo prejsť sa k Palais Royal (v súčasnosti sídlo ministerstva kultúry) a priľahlej záhrade – veľmi pekné a ukľudňujúce s fontánou. Keď sme si kúpili kávu a zákusok, aby sme si ich vychutnali v tomto čarovnom prostredí, zrazu sa rozfúkalo a zatiahlo s pár dažďovými kvapkami.
Utekali sme k najbližšiemu metru. Keď sme vyšli z neho na Liége, šľahalo už ako divé. Tých pár metrov sme prebehli.
Večer ešte malá prechádzka na Montmantri, a zišla som potom k vlakovej stanici Saint Lazare, aby som si splnila bod – zahrať si na (verejnom) klavíri v Paríži.
Pondelok 13.5.
Metrom sme sa zviezli do Saint-Denis. Pri stanici bola jedna jediná pekáreň, ale teda vynikajúca (a s nižšími cenami ako v centre). Počkali sme na Aerobus, ktorý už nebol prázdny, ale naopak na prasknutie. Letisko je fakt malé, jedna kaviareň, jeden obchod v podstate. Ľudí je dosť, a tak boj o sedenie bol náročný (skončili sme pri smetnom koši v kaviarni). Prílet bol bezproblémový, a let tentoraz bez lotérie. Škoda.
Už teraz mi chýba Paríž. Obzvlášť pri pohľade na nudnú (ale zato takmer podobne drahú) Bratislavu.