Cesta do Nórska 7.6.-17.6.2018
Poznámka: Ospravedlňte ma, že budem tentoraz stručnejšia, nakoľko bol tento výlet o prírode a nie o histórii. Príroda sa vyrozprávať nedá, žiadne slová by ju 100% nevystihli. Treba ju vidieť, zažiť, cítiť.
1.deň: Hurbanovo– Suwalki
Akonáhle sme odišli zo Slovenska, tmavé mračná z oblohy zmizli. Akoby príroda reagovala na stav slovenskej politiky.
Teta L fujazdila ako diabol. O 20:00 sme boli na konci Poľska v Suwalki (takmer 1000 km). A predstavte si, trafili sme akurát do hotela (nebol vopred rezervovaný), v ktorom sme spali, keď sme sa vracali z Ruska. Áno, v tom, ktorý je najkrajší, v akom som kedy bola. Hotel Loft je ohodnotený iba na 3*, ale ja by som mu s prehľadom dala 5*.
2.deň: Suwalki– Tallinn
Opäť sme si spravili zastávku v Lotyšsku pri Baltickom mori (fotili sme sa tam aj na ceste z Ruska – presne to isté odpočívadlo). Mama vyryla do piesku naše mená, a fotili sme sa s tým ako keby to bola Eiffelovka. A na parkovisku spadla Monika. Kto? Monika. Vykydla sa. Pretože to je pomazánka. Asi sa jej zapáčili brezové háje a parkovisko pri mori, a rozhodla sa, že ďalej s nami nepôjde. Milé od nej. Teta L si ju mohla natierať zo zeme (samozrejme len zvrchu).
V Tallinnskom hoteli Dorell nás privítala zlatá ruská pani. Koridor nebol vábny, apartmán bol na najvyššom 5. poschodí (nebol tam výťah). Ale bol obrovský, moderný, pekný. Hneď som si rezervovala roh sedačky. Je už dosť neskoro, no ostatní išli do mesta. Mňa viac lákala kombinácia počúvania TV kanála o klasickej hudbe s pozeraním nemého streamu priateľského futbalového zápasu Nemecka so Saudskou Arábiou.
3.deň: Tallinn– Rovaniemi
Vstávali sme veľmi skoro o 4:00 (3:00 nášho času + bolo svetlo). Išli sme na trajekt do Helsínk, čakali sme hodinu na zahájenie check-inu auta. Potom ďalšiu hodinu, kým kapitán zapol motor. Loď sa volala TallinkMegastar, otrasy neboli vôbec také ako na škótskom výlete, a na WC som nepadla, ako sa mi to takmer podarilo, keď sme išli z Doveru do Calais cestou z Anglicka. Sedačky boli pohodlné, a bolo ich našťastie dosť (nie ako do Newcastlu, kde sme museli sedieť na podlahe). Všetko tam bolo prehľadné a kvalitne zorganizované. Cesta trvala 2 a pol hodiny (cca 80 km).
Príroda je jednoducho úchvatná. Brezové, borovicové, ihličnaté háje. Naozaj veľa krásnych jazier. Pri jednom sme si aj dali piknik a fotečky. Väčšina domov vyzerá ako chalúpky, kde-tu roztrúsené po krajine. Sú červené, sem-tam biele. Mestečká sú neveľké, a benzínky majú mikrovlnku (a sú od seba značne vzdialené). Taktiež mali na nich lacné CD-čká. Tak som si hneď kúpila dve – F. Sinatru a J. Sibelia (2. symfónia, Karelia Suite a Finlandia).
Večer sme prišli do Rovaniemi. Hotel sa volal Arctic City hotel, a na izbe nás čakal sob Rudolf – plyšák (aj keď nemal červený nos, ja som ho tak nazvala). Išli sme na námestie, odfotili sme sa s hodinami a svetlom o 22:30. Pri rieke začalo pršať, a tak sme sa pobrali spať po tomto dlhom dni. Dobrú noc, Rudolf.
4.deň: Rovaniemi – Narvik
Ráno sme mali najúžasnejšie raňajky na svete. Strašne som sa najedla. Odišli sme do dedinky Santa Clausa (Santa Claus Village). Odfotili sme sa na polárnej kružnici, s jednou nohou za, druhou pred, a potom aj so samotným Santom, ktorý bol veľmi zhovorčivý a zlatučký. A navyše aj vzdelaný. Pýtal sa nás odkiaľ sme, ako sme sem prišli, a vedel, že Slovensko bolo súčasťou ČSR, a že hlavným mestom je Bratislava. Poslali sme niekoľko pohľadníc s pomocou elfa (predavačky). Pohľadnice stáli 1€, no známky už boli drahšie. Aj so suvenírmi, magnetkami, tričkami, čiapkou, vianočným 10 CD za 20€ (čo sa naozaj oplatí), sme utratili minimálne 200€. Naokolo boli chatky, ktoré mali na terase umelé vianočné stromčeky. Hneď som mala vianočnú náladu (a keby tam bol sneh, a viac ľudí, bolo by to ešte lepšie).
Recenzie Santa Clausovej dediny (jednovetové, poprosím):
Mama: Vôňa Vianoc.
- I: Milé, hravé, detské, pekné.
- L: Chceme už aj zabudnúť na Vianoce. Všetko sa modernizuje, stráca to svoje čaro. Ale príroda je stále panenská od Rovaniemi.
Ja: Som nadšená zo všetkého.
Benzínky sú iba zhruba každých 150 km alebo viac. A konečne sa nám (už sme v Švédsku) podarilo stretnúť sobov. Najprv jedného, ktorého sa mi nepodarilo dobre odfotiť, lebo začal utekať, no potom sme našli 3, dvaja boli pri sebe a zlato sa pozerali do môjho foťáku.
Krajina sa začala pozvoľna meniť, z brezových hájov a rovinky sa stali menšie pohoria, stromy s holými konármi, kosodrevina, vodopády a skaliská – mohutné, tmavé, majestátne. Domčeky roztrúsené ledabolo po skalách, ako sa tam dostali? Keďže tam nemali autá (aspoň sme ich nevideli, ani žiadnu prístupové cestu či parkovisko), ako tam prišli? Čo jedia, keď sa tam nič dopestovať nedá – ako chodia do supermarketu, keď najbližšie mestečko je vzdialené 100 km? Toľko otázok.
Opäť začali pribúdať lesíky, videli sme rozľahlé švédske jazero Torneträsk (70 km dlhé) a národný park Abisko, na vrcholoch hôr bol biely sneh, majestátne a široké fjordy (už v Nórsku) sa kľukatili.
Hotel sa volá Scandic, a je to (jediný) mrakodrap v (strede) mesta Narvik. Boli sme sa trochu pozrieť na mólo, no začalo veľmi pršať. Ale aspoň bolo svetlo, keďže sme boli vonku o 23:00. Išli sme okolo kostolíka, vedľa ktorého bolo vztýčené niečo, čo vyzeralo ako Judášova stolička (kostolná veža, ale fakt tak vyzerala).
Stala sa nám taká malá sranda vo výťahu. Stlačili sme 5. poschodie, kde sme mali izbu. A ono nás to vyviezlo úplne na vrchol na 16. poschodie, kde bola verejná reštaurácia. Asi je výťah pokazený. Zatlačili sme zase 5. Zobralo nás to na 1. poschodie, na recepciu. A potom Terezka prišla na to, že treba zastrčiť kartu od izby, aby nás výťah zobral do obytnej zóny. Bravo, potlesk!
5.deň: Narvik – Harstad – Narvik
Prvú polovicu dňa sme strávili v nákupnom centre. Majú tu úžasné ovocie (banány a čerešne sme jedli), a vlastne všetko. A všetci sú strašne milí, ochotní, ústretoví. Akože wow – to treba zažiť, a my ako národ sa poučiť a skultúrniť.
Odišli sme do 120 km vzdialeného Harstadu. Tá cesta bola úžasná. Rozsiahle fjordy, za nimi vysoké hory so snehovými čiapočkami, napoly zahalené v hmle, stromy, potôčiky, vodopádiky i vodopádiská, samotky s nádhernými výhľadmi na vodu, mosty, loďky, člny. Zozbierali sme (teda ja nie, lebo som fotila) mušle. Najkrajší zážitok v Harstade? Čajka stojaca na hlave sochy. Niekoľko desiatok minút sa tam rozhliadala. Keď už sme pri týchto špecifických vtákoch, škrekocú ako baby prebytočné (svokry, podľa jedného vtipu o poľských slovách). Videla som jednu, ktorá držala (podobne ako sliepka rodiny M na bidle) rybu, svoj úlovok v paprčiach. A iná zase vypúšťala obed. Sekundu pred potrebou preletela nad hlavou t. L. A ďalšia ma chcela uloviť, lebo na mňa dávala nálety a nahnevane škriekala. Nuž, čajkám sa nezavďačíš.
6.deň: Narvik – Oulu (+ malá zastávka v Gällivare)
V tento deň boli úplne bezkonkurenčné výhľady. 3x sme videli soby – hneď ma chytila vianočná nálada. Prvýkrát to boli dva – postavili sa na skalu, sťaby modelky pózovali na móle. Vyzerali veľmi majestátne, ako keby to mali nacvičené pre turistov. Druhýkrát to bolo stádo – premávalo sa z jednej strany cesty na druhú. A napokon (to už v Švédsku) sme videli malé sobíčatá (vyzerali trochu ako kozliatka) a veľkého bieleho soba s ružovými parohami (ani na internete som nenašla nič o ňom). Fakt vzácnosť.
Navštívili sme aj známy Ice Hotel. Bohužiaľ bol roztopený, a tak sme sa zastavili iba v suveníroch.
Dali sme si piknik pri jazere Hirvijärvi. Lepšie nám chutilo pri krásnom výhľade.
Dorazili sme do Oulu. Zažili sme výpravu hodnú Sherlocka Holmesa. Ocitli sme sa neďaleko železničnej stanici. Mali sme informácie od správkyne v SMS-ke (kde nájsť kľúč, garáž, a pod.; lebo sme prišli neskoro), ale nájsť to v teréne nebolo vôbec jednoduché. Kde je vchod? Obehli sme budovu. Kľúče od apartmánu sú v trezore vedľa dverí. Máme to. Kód je taký a taký. Zadané. Otvorené. Vo vnútri kľúče s papiermi. Okej, kde je garáž? Hľadali sme, no nenašli. Vchodové dvere sa ťažko otvárali. Napokon sme to zvládli, no bytové boli ťažší oriešok. Skúšali sme 15 minúť. Všetci dospeláci postupne (mne to nedali, vraj by som zlomila kľúč). Zbehla som na -1. poschodie. Á – garáž. Smrdelo to tam, ako keby tam niekto šťal sústavne niekoľko rokov. Nemení to nič na fakte, že zvonku stále nevieme, kde je vchod (ani nás to nezaujímalo, auto sme zaparkovali naozaj blízko, zadarmo, a hlavne na čistom vzduchu). Idem na vrátnicu. Na dverách nápis – sme tu 24 hodín pre vás. Chlapík počúva nahlas rock, a tak klopem na dvere neúspešne. Zastavím ujka, ktorý ide dolu schodmi, a prosím ho o pomoc. Myslela som si, že nám príde pomôcť s большоя техника, no on mi vytočil paniku, s ktorou som sa už rozprávala cez telefón skôr cez deň. Že príde za nami. Myslela som si, že býva niekde ďalej v meste, a že si chvíľu počkáme. A ona zišla z vyššieho poschodia. To nám nemohla odovzdať tie kľúče osobne, ale musela nám dávať hádanky, a hrať s nami túto komédiu? A navyše –bola to Indka (strašný prízvuk). Ten vrátnik bol Ind (neskôr som ho videla vynášať smeti). Dole je indická reštaurácia. Toto je indická štvrť! Späť k panike – tvárila sa veľmi nasrato, že musela zísť 10 schodov o pol desiatej večer, a otvoriť nám ten sprostý systém dverí. Doslova tie dvere vyrazila. Teta L sa to potom snažila naučiť otvárať, no neúspešne. Heslo na Wi-fi sme tiež hľadali dosť dlho (podľa inštrukcií na papieri v byte). Hrôza toto.
7.deň: Oulu
Ráno sme si prvýkrát (a zrejme aj posledný) dlhšie pospali. Vyrazili sme do nákupného centra. Sadli sme si do talianskej kaviarne. Ja som si vypýtala čaj, no čašníčka mi ho zabudla priniesť. Tak som išla za ňou, a dala mi ho. Po chvíli mi doniesla karamelový koláčik so zmrzlinou, že sa ospravedlňuje, že na moju objednávku zabudla. WOW! U nás by sa možno ani neospravedlnili, nie to ešte doniesli niečo na účet podniku. Myslím si, že študentov hoteloviek by mali povinne posielať na stáž do Fínska.
Motali sme sa v nákupnom centre, no stále som neobjavila dobrý suvenírový obchod (okrem Santa Clausa). Tak som googlila, či je nejaký v Oulu, a tam: recenzie, že najlepší suvenírový obchod v meste, a dokonca bol pri železničnej stanici – čiže takmer pod naším oknom. Vybrali sme sa tam, a nebolo tam nič s nápisom Oulu alebo Fínsko. Namiesto toho tam boli drevené stromy, ktoré si môžete poskladať ako origami, 180 cm vysoké za vyše 3000€.
Keď sme sa vrátili do apartmánu, stalo sa niečo neočakávané. Teta L otvorila dvere! A ešte k tomu ako suverénne. WOW!
8.deň: Oulu – Tallinn
Ráno sa stala pohroma! Vychádzame z apartmánu (kľúče máme nechať v izbe), a mama zistí, že sme zabudli krabicu s jedlom. Pýtala som sa jej dvakrát, či má všetko, lebo sa mi zdalo, že toho máme málo. Navyše som predtým navrhla, nech ideme z bytu postupne (aby tam niekto vždy zostal, keby sa zabuchli dvere). Ale nie, musíme sa vytrepať všetci, bez možnosti návratu. Milujem, keď ignorujú moje (väčšinou) skvelé nápady. Voláme na číslo – hluché. Zvoníme Indke – tá z balkónu kričí, že nemá náhradný kľúč, iba majiteľ ho má. Fasa, prišli sme o nudle, keksíky a najmä úžasný exkluzívny pomarančový džem z Nórska.
Piknikovali sme cestou na benzínkach, ale všetky mali tentoraz výhľad na vodu – jazierka. Hneď mi lepšie chutilo. Drevené lavičky, kvety, člny, čistý vzduch.
Prišli sme do Helsínk na terminál trajektu. Vošli sme do check-inu, pani nám povedala, že sú vypredané miesta pre autá. Chcela som sa jej opýtať, kde si vieme kúpiť lístok na ďalšiu loď, no vždy keď som začala vetu, mi skočila do reči.
Odparkovali sme pri exite, a išla som sa pýtať dokopy niekoľkých ľudí, no nikto mi nič rozumné nepovedal. Buď nerozumeli po anglicky, alebo nevedeli, kde to je, ale som im ja nerozumela. Až potom vyšiel z budovy fajčiť jeden čínsky pracovník, a konečne nám všetko normálne vysvetlil. Kúpili sme si nový lístok, panika nám ušetrila 20€ (povedala jednu cenu, a potom že sa ešte pozrie, a našla lepšiu cenu – opäť ochota, u nás by sa na to zvysoka vykašľali, však nech chudák turista platí), a čakali sme 2 hodiny na ďalší check-in.
Trochu sme nakupovali na lodi, voňali parfumy, až nás hlavy boleli. Potom sme dorazili na Seaport hotel, blízko prístavu. Opäť sme mali apartmán, a trochu menší problém s otváraním, ale tentoraz to bola naša chyba, pchali sme tam zlý kľúč (sa nám nezdalo, že kľúč od vchodu aj izby bol ten istý).
9.deň: Tallinn – Kaunas
Ráno sme si pripomenuli Tallinn, kde sme boli, keď sme sa vracali z Petrohradu. Zaparkovali sme pri centre, ideme si kúpiť lístok. Že 20 centov na hodinu. Hm, naozaj výhodná ponuka. Až na to, že sme sa zle pozreli, a 20 centov bolo na minútu. Nahádzali sme tam všetky drobáky, a vyšlo nám to na 2 hodiny.
Niektoré obchody sme si pamätali, cider som si dala (omnoho lepší ako u nás, nie tak presladený ako Strongbow), dom hudby sme nestihli, pomotali sa na trhu, išli sme okolo stredovekej reštaurácie, a holuby osrali aj tetu L (vlasy), aj mamu (chrbát ruky) – prečo ste si nepodali športku?
Nechoďte tankovať na benzínky Emsi v Litve, lebo tam majú odporný personál (pravdepodobne aj na ostatných čerpačkách). Že keď si nič nekúpime, nemôžeme použiť WC. Jasné, budem kupovať niečo, a potom to so sebou budem trepať na záchod. Fakt perfektný systém. Teta L odvážne oponovala svojím nezameniteľným právnym štýlom. Že platí cestnú daň a má nárok na bezplatné WC. Paniky hneď vedeli koľká bije. Ponúkli jej (chabé) odškodné – mohla si vybrať či chce mliečnu alebo karamelovú čokoládovú tyčinku, a k tomu jej vydali o 1 cent (!) viac ako mali. Fakt výhodná ponuka! (irónia)
Predmestie Kaunasu bolo doslova ako slum. Chajdy a ruské zemljanky vpravo i vľavo. V Hoteli Kaunas (aký originálny názov!) mali klavír, no bohužiaľ sme mali málo času, a bolo už dosť neskoro (ďalšia otázka je, či by mi hrať vôbec povolili; mama argumentovala, že by som rušila hostí). Prešli sme sa cez stromovú alej k (zavretej) katedrále.
V potravinách predavačke kvalitne šibalo. Najprv si teta L chcela kúpiť alkohol, no pani na ňu čumela ako na zjavenie (po 20.00 nepredávajú). Ja som si kupovala večeru – stvrdnuté pizzové pečivo. Ukazuje a niečo si po litovsky kecá. Ja na ňu pozerám, ona na mňa, mračí sa. Zákazník za nami mi povedal konečne po anglicky, že chce vedieť, ktorý druh som si zobrala. Za prvé: boli tam štyri druhy, všetky farebne odlišné. Za druhé: celý deň (mesiac, rok, život, podľa toho, koľko tam pracuje) sa na to pozerá, má to presne pred očami. Za tretie: všetky stoja na cent rovnako. Za štvrté: má tabuľku, kde má všetky pečivá odfotené. Akože haló. IQ húpacieho koníka, alebo ani to nie. Ale predávali tam pomarančový džem (konečne cítim satisfakciu za mamino zabudnutie).
10.deň: Kaunas – Krakow
Benzínkoví zamestnanci sú stále neochotní a nevrlí. Zazerajú, kontrolujú, či niekto niečo nekradne (ale tak nepríjemne, že si ani nič nemám chuť kúpiť). Nestíhajú, ruky v bok, dve predavačky sa pozerajú, ako sa zohrieva v trúbe pečivo na hot dog. A na párky sadajú muchy, doslova sa po nich prechádzajú, a nikomu to nevadí.
V Krakowe sú neskutočné prikázané smery. Hodinu sme sa točili okolo 1 km. Fakt. Nevedeli sme sa dostať do hotelového parkoviska. Aspoňže sme mali voľné miesto na zaparkovanie neďaleko. Doobjednávam raňajky. Potom sa dozvedám, že sú až o 9.00 – to už chceme byť na ceste. Ruším raňajky. Kedy je checkout? Tiež o 9.00. Kam máme dať kľúče? Do poštovej schránky. Ako sa dostaneme na parkovisko? Pani nevedela, lebo nemá auto, a nechápala, čo je prikázaný smer.
Apartmán bol fakt obrovský (City apartments). Mohli sme v ňom tancovať. Dokonca pec sme mali v izbe. Aj kuchynku, ktorú sme teraz nevyužili.
Večer sme vyrazili do centra. Musím povedať, že to tam naozaj žilo. Sadli sme si na koktejly, ja som si dala Cosmopolitan (ríbezľová vodka s ovocným sirupom). Prišla ma čašníčka upozorniť, že moja stolička (teda jedna noha stoličky) prekračuje 5 cm hranicu pozemku (smerom na námestie, kde je pešia zóna), že to nesmiem. No len aby sa nepototo.
Sledovali sme rozlúčky so slobodou, ohňostroje v diaľke, požiar (hasiči len tak prefrčali cez obrovské námestie) – našťastie bol ďaleko, ani sme ho nevideli. Trochu sme zablúdili smerom na hotel, ale našli sme sa.
11.deň: Krakow – Hurbanovo
Ráno sme si dali raňajky v pekárni na ulici. Zašli sme na hodinku do mesta – nech vidíme aj denný Krakow. Obzreli sme si zdola Wawel, pozreli kostol (mali omšu), zistili, že večer hrajú Chopinov Klavírny koncert e mol (škoda, že tam nie sme o deň dlhšie), očuchali konské fekálie.
Márgit (GPS) bola zase zmätená, a blúdili sme. Stále nás ťahala do centra, ale potom sme to pochopili. Chcela nám spraviť prehliadku – videli sme počas prechádzania mostu krásny pohľad na Wawel.
Cestou sme videli Oravský hrad. Cesta cez Slovensko sa strašne vliekla (300 km, za 5-6 hodín). Obed sme si dali za Banskou Bystricou. Pani bola nemožná. Príbor mi priniesla až na tretí pokus. A nezarátala všetko na účet. Museli sme ju na to upozorniť. Nechali sme jej tringelt za snahu.
Ďakujem Vám za prečítanie mojich zážitkov.
Ďakujem za tento úžasný výlet všetkým zúčastneným, aj všetkým, ktorí sa o nás počas neho zaujímali.
Ďakujem za bezchybné riadenie auta a organizáciu t. L.
Dočítania nabudúce.
Vaša Terezka 🙂