Tento výlet obsahuje moje najkrajšie kultúrne zážitky v mojom živote. Preto na úvod píšem, že aj keď mnohé lístky dosahujú astronomické ceny pre bežného Slováka, prosím každého, kto toto číta a ocitne sa v New Yorku, aby využil čo najviac príležitostí, ktoré mu toto mesto ponúka. Spomienky mi nikto nevezme a nedevalvujú sa, narozdiel od peňazí. Kebyže mám v budúcnosti možnosť ísť znovu, určite si naplánujem opäť kultúru, kľudne aj na úplne každý večer. Pokúsim sa v nasledovných riadkoch popísať tipy, ako aspoň niečo ušetriť.
Keďže mnohí prosili M o itinerár, uvediem ešte na úvod zopár všeobecných rád.
Vytvorte si účet v internetovej banke Revolut, a nepotrebujete klasické kreditné karty (ktorú mala M častokrát problém použiť).
Zbaľte si powerbanku a všetky potrebné káble k nej a k mobilu či inému príslušenstvu. My sme ju až tak nevyužívali, ale kebyže sme celý deň v múzeu a všetko fotím, tak radšej predísť problémom (ako v Štokholme, kde mi zachránila cestu domov – v mobile som mala letenku aj lístok na bus, a bez powerbanky by som bola nahratá). Americkú zástrčku sme si kúpili vopred v elektro u nás, ale dajú sa aj na mieste (asi počkať do mesta namiesto letiska, niektoré multifunkčné večierky ich majú dokonca lacnejšie ako u nás – keď sa preráta dolár na eurá).
Zistite si SIM kartu – ideálne mať model telefónu, ktorý podporuje eSIM. Ja som použila od firmy MobiMatter, s ktorou som bola spokojná aj v Číne. Je tam niekoľko programov. Zvolila som 12GB za 12€ na mesiac. Trošku som prestretlila – úplne v pohode by stačilo 5GB za 5€ na týždeň – minula som 2GB na poslanie mimo hotela zopár fotiek, navigáciu a zisťovanie info. Stále však omnoho výhodnejšie – M musela u operátora fyzickú SIM, ktorá stála 4-5x toľko, čo moja. Bola síce neobmedzená na mesiac, ale na čo to je – človek to nevyužije. Čiže ak Váš mobil nepodporuje eSIM, zistite si najlepšie riešenie vopred.
Treba mať zamenený cash – kvôli sprepitnému. Ja som mala 100$, čo bolo zbytočne veľa. Stačila by polovica. Niečo sme dali z vďaky nášmu taxikárovi, potom 5$ každý druhý deň na posteľ pre upratovačky, a najvýhodnejšia pizza za rohom sa dala platiť tiež iba cashom. Teda cashom platiť iba nevyhnutné položky, a zbaviť sa ho pred security na letisku smerom domov – po ňom už berú iba karty.
Pripravte sa, že budete cítiť marihuanu okolo seba veľmi často.
Cestujte s prázdnym kufrom, iba s nevyhnutnými vecami (človek k životu aj k vlastnej pohode nepotrebuje veľa, zistené-preverené-odskúšané v Číne). V NY sa veľmi rýchlo zaplní.
Aplikácie: Wanderlog (na nahodenie už vopred pripraveného itineráru v celkom prehľadnom systéme, free verzia; samozrejme, treba si vopred premyslieť čo s čím, ktorý deň, atď.), NYC Subway (vrecková verzia občas neprehľadného metro systému, pozor na veľa otravných reklám), Lyft (pozor, aktivuje sa cez klasickú SMS, čiže cez domácu SIM kartu)+Uber, OpenTable (na rezerváciu reštaurácii, napr. Fraunces Tavern), TodayTix (môj lístok na činohru).
Naštudujte si aspoň zbežne, kde sa nachádza ktorá štvrť, ako sa delia Streets a Avenues, mať približnú mapu v hlave (ktoré pamiatky sú kde, ich postavenie k sebe navzájom, a k hotelu) – toto platí pre hocijaký výlet za mňa, plus veľa si človek z toho zapamätá, keď plánuje postupnosť dní.
My sme si pôvodne naplánované dni ešte presúvali podľa počasia (pri presúvaní pozor na otvorenie/zatvorenie daných múzeí, a vždy pozerajte aktuálne info k pamiatkam – tento itinerár už o pár dní nemusí byť aktuálny, hlavne v dynamicky sa meniacom New Yorku).
Sobota 2.3.
Vyrazili sme o ôsmej z Hurbanova na Lisztovo letisko v Budapešti. Letenky sme si zabezpečili už v novembri cez Pelikána, hotel mi poradila DV, ktorej touto cestou opäť ďakujeme, lebo bol v tej najlepšej možnej lokalite – neďaleko od Columbus Circle a ľavej spodnej strany Central Parku, pár minút od všetkých kultúrnych svätýň, s dostupnosťou nasadnúť na prakticky hocijakú linku metra, v dobrej kvalite (trošku málo priestoru pre štyroch ľudí a štyri kufre, ale dá sa to zvládnuť; aj často kritizované čakanie na výťah, holt vysoká budova – ako hocijaká iná v NY; a sprcha, nad ktorou treba chvíľu maturovať – treba točiť doprava silno, kým nebude ako-tak teplá voda), a to všetko v lepšej cene ako akékoľvek ubytovanie v centre Bratislavy. Pre záujemcov – Hilton Garden Inn Central Park na 54th St. medzi 7th a 8th Av.
Leteli sme s British Airways. Pri prestupe na Heathrowe sa začala hra s časom, keďže sme aj jemne meškali. Najprv sme museli odísť autobusom na úplne iný terminál. Potom prebehnúť celý terminál, čakať na vypísanie gatu, a tie gaty boli ešte po prekonaní milión eskalátorov a minimetra. Chaos nad chaos.
V lietadle to funguje obdobne ako s Emirates. Akurát majú pohodlnejšie sedadlá a lepší výber filmov (oba fakty platia iba pri dlhších/zaoceánskych letoch, nie krátkych európskych).
Imigračná kontrola netrvala vôbec dlho (možno preto, že už bolo desať večer NY času, keď sme prileteli). Pýtali sa nás odkiaľ sme, a prečo sme prišli do Ameriky (našťastie neriešili moju Čínu, ako som sa obávala). Dali sme všetci odtlačky americkému systému, a bolo po všetkom.
Na môj kufor som musela dlhšie čakať, až som sa obávala. Potom som sa vybrala objednať taxík, pretože pre štyroch to vychádzalo podobne, ako AirTrain. Trošku som však zostresovala – pochopiteľne po toľkých hodinách cestovania, a objednala som taxík nevhodný pre štyri kufre – teda iba obyčajný Uber, nie UberXL (Lyft je o trošku výhodnejší), a navyše na zlé podlažie na letisku, a smerom do iného hotela (Hilton na Times Square, ktorý je obďaleč, takže som si pomýlila ulice – neskúsenosť, únava a dážď, bohužiaľ). Prišiel pán, ktorému som do správy napísala, že sme na inom podlaží, ktoré som zle zadala a potom sa nedalo zmeniť, a keď uvidel kufre, vysvetlil situáciu neprávneho zadania jazdy. Napokon nás vzal, lebo počul náš slovanský prízvuk (bol z Kazachstanu), a videl, že sme 4 baby unavené z cesty, a prvýkrát za veľkou mlákou. Celú cestu z Newarku na Manhattan sme sa rozprávali, či už o jeho, našej krajine a o Amerike (aj mimo NYC). Bolo to veľmi zaujímavé a podnetné. Zahrialo nám to srdce, a navždy v nich zostane ako prvý človek, ktorého sme stretli v Amerike. Zobral nás aj do správneho hotela, keď sme zistili, že sa nachádza inde. Dokonca mi dal svoj pracovný Whatsapp, kde sme sa mu mohli ozvať, keby sme mali akúkoľvek otázku či problém, a ponúkol sa, že nás vezme súkromným autom naspäť na letisko, keď pôjdeme domov (nakoniec sme to nevyužili, pretože sme išli autobusom ešte nakupovať pred odletom). Každopádne som mu potom napísala, a poďakovala sa za všetko, a dohodli sme sa, že sa stretneme, keď bude niekedy v okolí Slovenska, keďže má nejakých priateľov z nášho priestoru. Táto milá skúsenosť nás pozitívne naladila na celý výlet. Ďakujeme ešte raz touto cestou.
Nedeľa 3.3.
Kľúčové body: Hotel Plaza – Katedrála Sv. Patrika – Rockefeller Center – Times Square (lístky) – GCT – SUMMIT – NYPL & Bryant Park – Empire State Building – Macy’s – Aladdin
Pri východe z hotela sme horúčkovito fotili všetky okolité budovy ako splašené a premotivované turistky. Prvá zastávka bola v hoteli Plaza – luxusnom hoteli neďaleko juhovýchodného vchodu do Central Parku. Niekoľko rokov ju vlastnil aj Donald Trump. Vošli sme bočným vchodom a spravili niekoľko fotiek. Veľa turistov tam nebolo, išli sme okolo deviatej ráno a mimo sezóny.
Cez legendárnu 5th Avenue sme prišli ku neogotickej rímskokatolíckej Katedrále sv. Patrika (sídlo arcibiskupa NY), kde sme natrafili akurát na prebiehajúcu omšu (prvú marcovú). Na niekoľko minút sme si sadli, aby sme si vypočuli zopár organových sól (a že boli riadne prepracované) a zborových výstupov. Skvelé je, že každé miesto na sedenie má pripravený spevník, v ktorom sú vytlačené pôvodné notové zápisy v latinčine, aj ich prepisy do súčasnej notácie a angličtiny, a to veľmi prehľadným spôsobom.
Ďalej sme išli popri ikonickom Rockefeller Center a jeho známeho klziska, ktoré ľudia stále využívali napriek už vyšším teplotám. Odtiaľ sme si to sekli popri Radio City k Times Square. Presne včas na vystátie lacnejších Broadway lístkom cez spoločnosť TKTS. Dlhý rad čakajúcich ľudí bol neprehliadnuteľný, a zaberal prakticky celú vyznačenú plochu, a to napriek tomu, že do začatia predaju stále chýbala štvrťhodinka. Stala som si teda do radu, zorientovala sa, či som správne, deti s M zatiaľ vyšli na plošinu a pofotili budovy (alebo skôr reklamy na budovách, všakže). Mnohí ľudia to vzdali, ale po jedenástej ako začal predaj, sme sa posúvali relatívne rýchlo. Dokopy hodina čakania nám ušetrila okolo 200e – pretože sme získali tie najlepšie najdrahšie lístky za cenu tých úplne najhorších. Natešená, že sa mi podarilo to, o čom som doma snívala, som sa nevedela dočkať večerného predstavenia (pozn. aj preto je výhodný náš hotel, že sme pár minút od Times Square, a túto akciu A, ak by sa nám nepodarila hneď v prvý deň, sme mohli prípadne ešte zopakovať, keďže konkrétne predstavenia sa hrajú takmer každý deň).
Na rohu bola predajňa typických sladkostí Reese – deti si kúpili arašidovú špecialitu, ktorú nakoniec jedli celý týždeň – taká hutná a sladká bola. Ja som si dala horúcu čokoládu so šľahačkou, ktorá správne zahriala a zasýtila tak akurát.
Odtiaľ sme sa pobrali na obrovskú vlakovú stanicu Grand Central Terminal. Okrem ikonických hodín tu nájdete aj množstvo barov a reštaurácií (neskúšali sme).
Summit One Vanderbilt ako vyhliadku som vynechala – je to za mňa drahé kvôli pár fotkám a množstvu zavadzajúcich ľudí (a že vraj aj milión dlhých bezpečnostných kontrol). Kým som čakala na osadenstvo, prešla som si okolie, dala výbornú taliansku kávu, a zavolala s mamou.
Neďaleko sa nachádza aj NY Public Library v Bryant Parku. Keďže bola nedeľa, knižnica bola zavretá (vrátime sa tam iný deň). Ak niekto chce použiť môj blog ako itinerár – môžte si tento deň prehodiť na iný deň v týždni, ja som ho zvolila, lebo všetko bolo v pešej dostupnosti a ako program dobrý a nie veľmi náročný úvod do výletu. Takže ku knižnici sa ešte vrátim a opíšem.
V parku je tiež klzisko, plno ľudí a plno skvelého street foodu. Ja som si dala fantastické bao buny (combo dva buny a tri dumplingy) so sweet chili omáčkou – bolo to perfektné. Slniečko, už chýbalo len pivo (mali len teplé cidre k dispozícii). Nevadí, pivo si dám neskôr.
Netrvalo dlho a prišli sme k Empire State Building. Pri nej stojí aj slávny nákupný dom Macy’s, v ktorom nájdete aj pôvodný starý (a funkčný!) eskalátor, za mňa nie úplne výhodné zľavy (akože sú poriadne, ale za mňa stále veľa, však ma poznáte), a v oddelení výpredaju topánok veľmi zábavné kusy (ružové barbie črievičky, či štekle s bombolcom).
Zabili sme trochu času a išli sme smerom k New Amsterdam Theatre (kde sa hrá Aladdin). V neďalekom Irish Pube sme si dali osviežujúce pivo (pivá stoja od 10$ vo väčšine podnikov, ale stoja za to, dala som si za celý výlet tri a všetky boli skvele načapované – naozaj zážitok – kto je pivár, nech neváha, hlavne Ipy majú skvelé).
No a teraz nasledoval zážitok Z. Celé predstavenie som preplakala od dojatia so zimomriavkami a otvorenými ústami. Rozprávku Aladdin mám veľmi rada od detstva, bola som aj v kine na filmovom spracovaní, milujem soundtrack a vôbec Orient. Toľko farieb, na kostýmoch bolo vidieť, že nie sú z lacnej látky (ako často v našich končinách), kulisy takisto, celá choreografia (najmä prebíjanie Aladdinových priateľov (namiesto Abu) do paláca), kúzelnícke triky s predmetmi a kulisami, jaskyňa s lampou, trhovisko, palác, ohňostroje, konfety, proste všetko. Súčasné vtipy, charizma všetkých predstaviteľov, vtipný džin (Michael James Scott), hviezdny Aladdin (Michael Maliakel), nežná Jasmína (Sonya Balsara), zlý výborný basový Jafar (Dennis Stowe), perfektný orchester skrytý v jame a tie hlasy!!! Vrcholom bol let na koberci, pričom nebolo vidieť nitky ani žiaden mechanizmus – ako naozaj. Proste geniálne, a zhodli sme sa, že by nám vôbec nevadilo po nabitých dvoch hodinách si to pozrieť znovu. Veľmi odporúčam, a ak by som si mala najprv vybrať či opäť vidieť Aladdina alebo niečo iné, tak určite Aladdina (a v druhom rade aj niečo ďalšie). Jediná vec mi na kultúre návštevníkov prekážala – že chrúmali všeličo, aj popcorn ako v kine. Nechápem, mne by pri otvorených ústach vypadol.
Pondelok 4.2.
Kľúčové body: Brooklyn Bridge (Dumbo – Pebble Beach – Jane’s Carousel) – Seaport (Pier 17) – Fraunces Tavern – South Ferry Station (Staten Island) – Wall Street (Charging Bull – Trinity Church) – 9/11 Memorial – Oculus – TJ Maxx – Village Vanguard
Najteplejší deň. Prvé použitie metra. V podzemnej väčšej Subway stanici na Columbus Circle sme si išli kúpiť MetroCard – tá má oproti systému OMNY výhodu, že aj autobusy sú vďaka nej zadarmo. Avšak, ja som bola pokusný králik, a prvá si skúšala kúpiť cez automat. Asistovala nám pracovníčka. Napriek tomu mi peniaze stiahlo dvakrát, a vydalo iba jedno potvrdenie. Povedala, že do dňa mi to vrátia. Doteraz to nemám, a Revolut to označil ako čakajúcu platbu do jedného mesiaca. Tak dúfajme.
Takže vyviezli sme sa na začiatok Brooklynu. Kúpili sme si zopár suvenírov na ulici od Mexičana (boli za dobrú cenu – aj keď sme si neskôr uvedomili, že boli asi kradnuté). Zamierili sme priamo na Dumbo, pre ikonický výhľad na Manhattan Bridge. Odtiaľ je neďaleko Pebble Beach a Jane’s Carousel (otvorené asi v inom ročnom období). Máme nádherné ikonické fotky – najlepšie ísť v deň, keď svieti slnko. Potom sme sa museli trošku vrátiť, aby sme ako chodci mohli vyjsť na Brooklyn Bridge, a pešo si to zamieriť naspäť na Manhattan, ktorý ak pôjdete týmto smerom sledujete po celý čas. Je to asi polhodinová prechádzka. A navyše sa naľavo v diaľke črtá Socha slobody.
Po návrate do centra sme sa ocitli vo Finance District. Treba sa však vrátiť na pobrežie, aby sme si skompletizovali aj pohľad na Brooklyn. V Seaporte sa nachádza aj pamätník na Titanic (maják), niekoľko podnikov s typickou prístavnou atmosférou (ak by bola tma a pršalo, tak čistý Lovecraft), malými obchodíkmi a kníhkupectvami, pekný trh a samozrejme lode.
M si konečne zaobstarala (i keď stále nevýhodnú) SIM kartu vo Verizone. Keďže nemala možnosť eSim ako ja, tak platila dosť. Ale aspoň jej pomohol milý a zábavný černoch.
Táto časť mesta bola v čase našej návštevy dosť rozkopaná. Začal fúkať vietor. Určite nevynechajte Fraunces Tavern – krčma, kde sa stretávali otcovia-zakladatelia. Atmosféru záveru 18. storočia umocňuje množstvo obrazov a štýlového nábytku. Na poschodí sa nachádza aj múzeum (tam sme nešli). Rezervácia nebola potrebná, ale verím, že v lete a vo večerných hodinách môže byť na zváženie. Dala som si fantastické Fish & Chips, obrovská porcia, veľmi chutne spravená s perfektnými omáčkami a hrachom. A ako inak, pivo. Videli sme aj ako niesli burgre k inému stolu, cenovo podobné, môžte zvážiť. Som si istá, že tam všetko chutí skvelo.
Pár minút odtiaľ sa nachádza South Ferry Station – zadarmo loď na Staten Island okolo Sochy Slobody (nie je veľmi blízko). Pripravte sa na enormné množstvo ľudí, a treba sa nepríjemne pretlačiť. Na lodi sa dá sedieť aj vonku, pre výhľad treba nastúpiť napravo. Napriek snahe sme nestihli prebehnúť na spätnú loď, takže sme museli čakať polhodinu. Aspoň trochu nohy oddýchli. Dajú sa urobiť aj pekné fotky Manhattanu ako sa loď blíži.
Pekne sa dá pokračovať na Wall Street smerom na sever. Prvú sme uvideli ikonickú sochu Charging Bull. Rad na fotenie napriek sychravosti bol dlhý, ale dá sa nájsť uhol, kedy sa dá socha odfotiť a nevidieť cudzích ľudí. Prípadne pomôže Photoshop. Prešli sme okolo Trinity Church (kvôli zborovému nácviku zavreté pre verejnosť) až k 9/11 Memorial dvojičiek (múzeum sme vynechali). Pri Oculuse sa dá odfotiť so sochami zvierat idúcich na bicykli, či hrajúcich šach.
Vrátili sme sa ešte na nákup do TJ Maxx neďaleko hotela. Kúpila som si veľmi lacné rifle, ale bol to pôrod. Veľmi hlúpi a nepríjemní zákazníci. Idem citovať M, nechám ju prehovoriť: “Išla som do šatne, a mala som dve veci. Ukazujem, tu mám jednu, dve veci v ruke. Pracovnáčka ukazuje na vešiak. Ukazujem, koľko ich mám v ruke. Zobrala ich, dala na vešiak, že jeden, dva. Počíta. Dáva mi dvojku číslo, a mne hovorí: Máte dve veci.” Wow. Aj rad pri pokladni nebol žiadny, tak som išla priamo k pokladni, že nie, musím ísť do vyznačeného radu a obísť hadíkovito celý priestor.
Nahnevané ľudskou hlúposťou sme si kúpili zmrzlinu Ben & Jerry a zapli si americkú TV na izbe, kde boli ešte hlúpejšie reklamy.
Pôvodný neuskutočnený plán na večer: Jazz v bare Village Vanguard. Lístky treba vopred kúpiť (aspoň týždeň). Orchester hrá vždy v pondelok. My sme čakali na zistenie, či by deti mohli zostať na hoteli samé, sama bez M by som sa bála ísť (bolo by nutné využiť metro do Greenwich Village, a ešte som nebola zorientovaná), takže sme preváhali. Ale určite by to mohlo byť super.
Utorok 5.2.
Kľúčové slová: Central Park – MET Museum – Julliard – MET Opera (Turandot)
Predpoveď počasia nebola vôbec lichotivá, pršalo celý deň. Napriek tomu sme zamierili doobeda do Central Parku. Mali sme ho prakticky celý pre seba, s jemne strašidelnou atmosférou. Mierili sme severovýchodne. Prišli sme do shopu (M kúpila dva pršiplášte), stretli sme množstvo veveričiek, ktorým dážď vôbec neprekážal, v podchode pod veľkým mostom hral gitarista Can’t Help Falling in Love with You a Satieho prvú Gymnopedie. Zahrialo ma to pri srdci. Popri rôznych sochách (hneď ma to automaticky podvedome ťahalo k Beethovenovej, prečo asi) sme došli k ikonickému jazeru a reštaurácii. Nakukli sme a zistili, že predávajú horúcu čokoládu. Tak sme na chvíľu našli pekné útočisko.
O pár minút sme už vchádzali do MET Múzea. Odporúčam sa ísť spýtať s dezorientovaným výrazom v tvári napravo na informácie pre skupiny. Natrafili sme na nápomocného černocha, ktorý nám predal lístky, aj keď nemusel. A teda sme sa vyhli obrovskému radu. Inému radu do šatne odložiť si zmoknuté kabáty už nie. To trvalo extrémne dlho a nebolo to dobre zorganizované. Naivne som si myslela, že to múzeum dáme v pohode. Mali sme už dva dni v nohách a počasie nám s únavou nepomohlo. Našťastie sme ešte ako tak s energiou začali v egyptskej sekcii. Bohužiaľ, tie najzaujímavejšie dynastie mali uzavreté, a ikonickú miestnosť s kúskom chrámu a jazerom tiež opravovali. Nevadí, prečítala som si zopár mýtov z nákresov na stenách či papyrov, pozdravila múmie, pripomenula si kanopy a vešebtov. Ďalej sme videli zopár štylizovaných amerických miestností lepšie situovaných ľudí, indiánske kostýmy, slávny obraz Krištofa Kolumba, historický prierez hudobných nástrojov aj s rôznymi unikátnymi zo všetkých kútov sveta. Pozreli sme sa do ázijskej časti, aby som konečne zažila trochu Číny, či do arabského orientu (s osmanskou miestnosťou).
Prišla na nás extrémna únava a hlad. Ten nebol možný zahasiť v múzeu, keďže ceny boli astronomickejšie ako v meste. S M sme si dali skvelý falafel – až veľa ho bolo. Odtiaľ sme chceli ísť naspäť na hotel, ale bolo treba prestupovať, lebo z východného Central Parku nám nešla žiadna linka priamo. Trošku sme sa zamotali a museli vyjsť von a z druhej strany naspäť dolu. Lenže sa nám zablokovali Metrocardy, lebo sme ich nedávno použili na vstup do toho istého metra (len z opozitnej strany). Našťastie k nám pribehol pracovník (opäť černoch – sú milí, vtipní a nápomocní), spýtal sa nás odkiaľ sme a povedal deťom, aby si vážili svoju mamu, že ich sem zobrala, a pustil nás svojou univerzálnou kartou. Sfrustrovaným a nahnevaným s ponorkou nám zlepšil deň.
Išla som si nakúpiť veci do Juilliard Store. Celá škola sa nachádza neďaleko Lincoln Cetra a Opery. Cestou som si ešte oddýchla v Kostole sv. Petra a Pavla. Kompletný zoznam: knihy o Gershwinovi a 2x Bernsteinovi, noty – G.Gershwin: An American in Paris, I.Stravinsky: The Rite of Spring, J.Sibelius: Symphonic Poems, C.Orff: Carmina Burana, N.Rimsky-Korsakov: Scheherezade.
Vybrala som sa do MET Opery na Pucciniho Turandot. Sedela som skvelo, na najvyššom balkóne (treba mať kukátko), a nevidela som úplne dovnútra scény (napríklad keď Turandot sedí na tróne). Scéna bola veľkolepá ako v Aladdinovi, farebná, čínska (prvé dejstvo úplne ako starobylé vodné mesto Wuzhen), tiež choreografie a tanečné výkony. Dirigovala jedna z najznámejších dirigentiek Oksana Lyniv. Výkony a akustika vo mne vyvolali napriek mojej nesmiernej únave zimomriavky až v čeľusti (čo sa mi nikdy nestalo, a už vôbec nie, keď som unavená). Nepochopila som hudobne iba intonáciu sólových husiel a violončela pri umieraní Liu, to bola tretia cenová. A nepochopila som ani 40 (slovom štyridsať!) minútovú prestávku po prvom dejstve, ktoré trvalo iba 30 minút. Najviac zaujal juhokórejský predstaviteľ Calafa (debutant tejto sezóny SeokJong Baek), aj so stokrát obohratou Nessum dormou, ktorá bola naozaj skvelá. Škoda len toho finále, keďže Puccini zomrel skôr a dokomponovaná je práve táto ária ako zopakovaná zborom. Žiadalo sa mi, aby to bolo aspoň dvakrát zopakované, pretože dlho budované napätie smerom k finále sa nestihlo celé uvoľniť. Skvelá bola aj predstaviteľka Liu (Aleksandra Kurzak), či Turandot (Elena Pankratova). Nežiaduce dôsledky moderného sveta a spoločnosti sa stali aj v NY – iPhoňácky budík, ktorý niekto nevedel vypnúť viac ako jednu minútu, či nenápadné odfotenie scény aj s bleskom (deja vú Budapest s Grékyňou).
Hotel bol asi 15 min pešo, chcela som sa večer sama vyhnúť metru, bez problémov som sa zorientovala a prišla suverénne (dôležité, aby nebolo vidieť, že som turista).
Streda 6.3.
Kľúčové slová: High Line Park – Chelsea – Greenwich Village – NYPL – MoMA – Carnegie Hall
Vyviezli sme sa autobusom na západnú časť Manhattanu, na pobrežie Chelsea k Hudson Yards. Začali sme teda prechádzku cez High Line Park pomedzi budovy vo vzduchu. Nachádzajú sa tam opustené vlakové koľaje a zopár rozkvitnutých a voňavých kríkov (v inom období určite viac). Z výšky môj ostrý (slabý) zrak uvidel Diner – typické americké bistro pri ceste z filmov. Moje srdce zaplesalo, tajne som dúfala v podobný zážitok. Okolie vrakovisko, opustená cesta ako z apokalypsy. Zišli sme z parku (aj tak bol neďaleko koniec) pozrieť sa, či sú otvorení a či majú v ponuke ich typické palacinky. Mali a boli skvelé – s roztopeným maslom, množstvo čerstvých jahôd a čučoriedok a javorového sirupu podľa vôle. Neskoré raňajky/skorý obed ma zasýtil na celý deň. Unikátny zážitok! (M môže ľutovať – kvôli svojmu vegánstvu si dopriala iba odpornú vodovú kávu.)
Pochodili sme si Greenwich Village, išli okolo Village Vanguard baru, domami Carrie a Priateľov, a nevynechali sme ani malý park Stonewall Inn, kde prebehol v roku 1969 prvý Pride.
Metrom sme sa vrátili do Library. Ak sa chcete dostať do legendárnej čitárne, je to trochu problém – púšťajú po pár ľuďoch a rady sú dlhé (a to nie je sezóna). Majú však nádhernú miestnosť s exponátmi, ktorá je zadarmo. Obsahuje napr. chodiacu palicu Virginie Woolfovej, písací stôl Charlesa Dickensa, Beethovenove náčrty, Toscaniniho taktovky, jeden z prvých magnetofónov, portrét Benjamina Franklina a Mary Wollstonecraft, písací stroj Mary Shelley, bustu Voltaira, Ptolemaiovu mapu Grécka, nádherne vyzdobený korán z Osmanskej ríše, odliatok ruky preživšej Terezínu a Osvienčimu Evy Kellner z Československa, ktorá s manželom emigrovala, a jej dcéra (už narodená v USA) urobila odliatok (k dispozícii aj rukopis z denníka po česky). Takže určite sa oplatí nazrieť. A nevynechať shop! Ak si kúpite knihu, spýtajú sa vás, či chcete ich pečiatku z NYPL. Tiež unikátne! Ja som si kúpila knihy: V.Woolf: Waves, V.Woolf: Quotes, a legendu NYC – F.Lebowitz.
Tu sme sa rozišli. M s deťmi išli nakupovať do New Jersey, ja do MoMA. Ešte v Library som si kúpila lístok cez internet. Neskôr som zistila, že zbytočne. Keď som v daždi po pár uliciach dorazila, uvidela som obrovský rad ľudí. Myslela som si, že čakajú na lístok. Nie. Bola to security kontrola. Čiže som mohla obísť jeden a pol bloka až na ďalšiu Avenue, zaradiť sa do zástupu a moknúť v daždi. Ak by som nemala kúpený lístok, tak sa na to vykašlem. Takto som už nemohla. Našťastie to išlo relatívne celkom rýchlo. Po vstupe som v lobby trošku poodychovala, lebo moje nohy nevládali. Odložila som si kabát do šatne, zamkla na svoje telefónne číslo. No a bolo tam jedno stanovisko, kde sa kontrolovali lístky. Lenže ja som si pozrela plán múzea, a chcela som začať na najvyššom piatom poschodí, lebo tam boli najstaršie obrazy (rozumej koniec 19.st.), a postupne chronologicky ísť dolu. Takže som našla nejaký výťah a vyviezla sa hore. Možno bol služobný, ale išiel so mnou ešte jeden starší pár návštevníkov. Fungoval bez problémov. Vyšla som hore, a tam už na moje počudovanie lístky nikto nekontroloval. Myslela som si, že na každom poschodí pred vstupom do miestností budú kontroly. Ale neboli. Pri východe tiež nič. Netvrdím, že to bude fungovať pre každého, ale teda nikto mi ho doteraz neskontroloval. Keby to nevyšlo, stále sa dá kúpiť na mieste v automate, alebo cez internet. Takže som mohla ušetriť cenu jedného obeda v NY.
Naživo som videla van Goghovu Starry Night (aj knihu som si kúpila), čo je môj obal na mobile, Matissov Dance (použitý aj ako obal kúpeného vydania Svätenia jari), Dalího známe roztečené hodiny (maličký obraz), autoportrét Fridy Kahlo, množstvo Picassa, miestnosť s viedenčanmi Klimtom, Kokoschkou a Schielem, zopár abstrakcií Joana Mirá (nášho známeho z barcelonského výletu), Monetove nadrozmerné Water Lillies, obľúbeného Kandinského, Warholove plechovky, zopár aktov z Pompejí a samozrejme aj kopec bizarností. Príjemne prekvapil model Tugenhadtovej vily, ktorý som šípila už z diaľky, a popis ma potešil, že som trafila (nebola som naživo). Hral tam aj krátko film s Charlie Chaplinom.
Išla som ešte poodychovať na hotel a počkať na ostatných. Čakal nás totiž koncert v Carnegie Hall. Opäť sme jemne premokli, aj keď sála bola hneď za rohom. Trošku ma zamrzelo, že bola obklopená lešením. Možno aj to bol dôvod zavretého Rose Museum, ktoré som veľmi chcela navštíviť, keďže obsahuje artefakty spojené so všetkými slávnymi osobnosťami, ktoré v tejto legendárnej koncertnej sále účinkovali.
Sedeli sme opäť na najvyššom balkóne, ale so slušným výhľadom. Prekvapením bolo úvodné asi desaťminútové slovo dirigenta (Yannick Nézet-Séguin, legendárny a dlhoročný šéfdirigent MET Opery, nedávno pripravoval Bradleyho Coopera na rolu Leonarda Bernsteina vo filme Maestro), ktorý nechal nastúpiť celý orchester, aj seba, a potom zobral do ruky mikrofón a s nesmiernou charizmou opísal celý dramaturgický oblúk a všelijaké zaujímavosti k daným skladbám. Nezabudol pripomenúť, že dosiahol 25. výročie spolupráce s Orchestre Métropolitain de Montréal (tiež na scéne), z mesta, odkiaľ sám pochádza. Myslím si, že toto “moderovanie” pomohlo vtiahnuť do deja koncertu všetkých, či už laikov alebo profesionálov. Keďže nie vždy je čas, priestor, svetlo na čítanie bulletinu – aj tak je to len kvázi mŕtvy text. V Poľsku som tiež zažila moderátorov, ale nebolo to ono. Keď to však predstaví sám fundovaný dirigent, a ešte s takou charizmou, akú Yannick má určite na rozdávanie, tak je to výhra pre všetkých. A najmä pre klasickú hudbu.
O to viac, ak prvou skladbou bola súčasná kompozícia, nedávno premiérovaná. Skladateľkou a aj živou interpretkou (hrala na elektrickom violončele a robila live-electronics) bola polovičná Indiánka z Kanady, Cris Derksen. Na pódium prišla v drsnej šiltovke, s Gucci plášťom, slnečnými okuliarmi a v akýchsi papučkách, ktoré si pred hraním vyzula. Skladbou Controlled Burn chcela upozorniť na momentálne takmer zaniknutú techniku starých indánskych kmeňov, ktorou roky predchádzali masívnym požiarom, aké v súčasnosti zažívajú obyvatelia Kanady. Keďže indiánske komunity zanikajú, prestali sa vypaľovať malé časti lesov ako prevencia. V skladbe bolo počuť prírodu, vtáčiky, vodu, oheň, padanie stromov. Štýlovo sa to niekedy blížilo k filmovej hudbe (neprekážalo mi to, len to poznamenávam ako fakt). Asi 12-minútová skladba však všetkých pohrúžila, a napriek nie vždy správne trafenej dynamike elektroniky (väčšinou príliš slabé, v závere však prekryla orchester), to bolo číslo, ktoré najviac zaujalo moju rodinu (a to som predpokladala pôvodne, že najmenej).
Ďalej nasledoval najlegendárnejší druhý klavírny koncert op. 18 Sergeja Rachmaninova, v podaní študenta Julliardu, Tony Siqi Yun, ktorý zažil svoj debut v Carnegie Hall. Dirigent o ňom povedal, že je jeden z najtalentovanejších klaviristov, s akými spolupracoval (ďalší týždeň má Yannick koncert s mojím milovaným Daniilom Trifonovom, to by som sa úplne roztopila). Koncert zahral technicky viac než obstojne, nevyrušila ho ani hučiaca sanitka (áno, aj v Carnegie občas počuť vonkajší svet), niekedy však úplne netrafil balans s orchestrom. Napriek tomu tá akustika, a neuveriteľná energia, nadhľad a pochopenie každej noty zo strany dirigenta, išlo o naozaj výnimočný večer. Po potleskoch nasledoval prídavok – vynikajúco interpretované Rachmaninove Prelúdium B dur op.23 č.2, a napokon prekvapenie pre dirigenta – klavirista mu spolu s orchestrom zahrali Happy Birthday, keďže oslavoval svoje 49.narodeniny.
Po prestávke (ktorá už našťastie nebola tak dlhá ako v Opere) zaznela druhá symfónia op.43 Jeana Sibeliusa. Keďže som zažila predtým iba jednu live interpretáciu tu v Bratislave, ktorá bola tak zlá po všetkých stránkach, že som mala chuť ujsť, o to viac, že som vtedy na ten koncert pozvala môjho milovaného pána učiteľa JD, som si konečne napravila chuť. Tú energiu, ktorú Yannick dal svojmu orchestru, akú chémiu medzi sebou mali, ako hovoril, že fínska príroda je vďaka zemepisnej šírke veľmi podobná tej kanadskej. Bolo tam počuť skrátka to, čo Sibelius zamýšľal. Presnosť všetkých hráčov, vyváženosť, sólové pasáže (všetci boli skvelí, ale musím špeciálne vyzdvihnúť prvého hornistu – také pp s takým pevným čistým priezračným tónom pohladilo moju dušu; a potom mi budú niektorí hovoriť, že hrať čisto na horne je prakticky nemožné – ale to je naše slovenské, hľadať, ako sa to nedá), súhra všetkých sláčikov…možno celku pomohlo aj rozostavenie orchestra (z pohľadu diváka: basy boli vzadu, bicie naľavo, zľava prvé husle, violončelá, violy a druhé husle). Celý výkon vyústil do triumfálneho, postupne sa nabaľujúceho finále, v ktorom zvuk zaplnil celú sálu a doniesol posolstvo pre ľudstvo.
Po mnohých potleskoch a záverečného preslovu ešte zahrali To Spring od Edvarda Griega, zaranžované pre sláčikový orchester. Úžasná bodka a posledné sekundy sledovania dokonalej dirigentskej techniky. Budem mať vážny problém ísť teraz niekam tu na koncert, v obave, že mi bude vadiť všetko, lebo to budem porovnávať s týmto unikátnym zážitkom.
Koncert so všetkými prídavkami trval dosť dlho, bolo hádam okolo jedenástej, kým sme prišli na hotel. Aj tak som mala problém zaspať, keďže moje hudobné srdiečko pumpovalo adrenalín do všetkých kútov môjho tela a sveta.
Štvrtok 7.3.
Kľúčové slová: SoHo, Chinatown, Little Italy, St. Patrick’s Old Cathedral, Flatiron, 99c Pizza
Hneď pri rannom použití metra sme videli hrať vo vagóne výborného hráča na handpane (ak to niekoho zaujíma, volá sa Gabriel Jimenez). Bolo to pekné naladenie na SoHo štvrť. Z nej sme plynule prešli do Chinatownu, a išli horúčkovito nakupovať suveníry (ktoré sú tu najlacnejšie – aj tak nás vyšli dosť, kvôli taxes). Na chvíľu som sa ocitla opäť v Číne – krajine zázrakov. Dôkazom toho bol pohľad na dodávku plnú mŕtvych prasiat, ktoré si muži brali na plecia a odnášali do neďalekej reštaurácie.
Určite navštívte Mahayana Buddhist Temple. Za 1$ si tam môžete vybrať svoju predpoveď šťastia – niečo, v čo som dúfala, že sa mi podarí počas čínskeho turné. Nevadí, splnila som si to na opačnom konci sveta. (Mimochodom, bola to priaznivá predpoveď.)
Obed si radšej dajte v neďalekej štvrti Little Italy. Ja som chcela aj v Chinatowne, aby deti zažili kúsok Číny. Je to ale scam (podobne ako tety, ktoré tu ponúkajú pravé Gucci kabelky na ulici) – je to príliš drahé, dlho im to trvá a nemáte z toho nič (7$ + tax za 6 malých dumplingov – v Číne by sa z toho najedla polovička okrúhleho stolu). Navyše, keď som im dala presne cash (lebo som ho chcela už postupne míňať), tak sa za mnou vrátila, že jej mám dať ešte minimálne 3$ tip. Dala som jej 1$, aby sa nepovedalo. Akože za takúto službu…V Číne by si nenechali vyplatiť ani o cent viac, lebo je to pre nich urážlivé.
Natrafila som ale aj na milú Číňanku – v červenými farbami hýriacom obchodíku som si kúpila masážne guličky na dlane (lebo vydávajú magický zvuk, keď nimi zahrkám). Tak som sa s ňou chvíľu rozprávala, že kde, kedy a ako som bola v Číne na turné s orchestrom, a že podobné suveníry tam nemali, tak si ich aspoň v NY kúpim.
Ako som už spomínala, neďaleko sa nachádza Little Italy. Prakticky celá štvrť je o reštauráciách s kockovanými stolami. Tiež je tam veľa dotieravých uvádzačov, ktorí vám násilne vopchajú menu do ruky. Týchto ignorujte. Zamierte si to priamo do reštaurácie Benito One (ceny sú všade približne rovnaké). Majú najlepšie hodnotenie, a asi vďaka tomu nepotrebujú trápne bojovať o zákazníkov – turistov. Vnútri mali plno, usadili sme sa do krytej terasy priamo na ulici (aspoň sme mohli pozorovať ľudí). Atmosféru nám dokresľovala hudba z reproduktorov, či už stará talianska alebo milovaného Sinatru s talianskymi koreňmi (a to mi zahrali moju najobľúbenejšiu – The World We Knew, prakticky hneď ako sme sa usadili. Osudové znamenie. Po chvíli prišiel čašník (volá sa Diego Orellana, dal nám svoj profil na sociálnych sieťach), ja s deťmi sme samozrejme vedeli, čo chceme – tradičné Spaghetti Meatballs – a že boli perfektné, či už jahňacie mäso, dokonalé cestoviny alebo geniálna rajčinová omáčka. Ako predjedlo nám doniesol čerstvo upečenú bagetu s maslom. M nevedela, čo vegánske si môže v talianskej reštaurácii objednať, a tak sa na ňu Diego s vtipom pozrel, že či je vegánkou odvčera, alebo ako si to predstavuje, prísť do takejto výbornej reštaurácie a nedať si mäso. Napokon sa zhodli, že najlepšou voľbou bude polievka Minnestrone. Vraj bola výborná, a porcia tiež. Na záver som ho poprosila o spoločnú foto, keďže bol naozaj týpek, a chcela som mať pamiatku na tento zážitok.
Cestou späť sme ešte nakukli do St. Patrick’s Old Cathedral, kde práve cvičil organista. Konajú sa tu Catacombs by Candelight prehliadky, platené, vynechali sme ich. Vyzerajú každopádne zaujímavo, čiže ak chcete, dávam do pozornosti.
Ešte sme zbehli metrom pozrieť Flatiron Building, keďže nám to nevyšlo z času iný deň. Malo to byť neďaleko nás, a ako blbé sme sa dookola obzerali a nevedeli ju nájsť. Na našu obranu bola obklopená lešením. Dá sa spraviť fotka pri Greetings okienku.
V potravinách som konečne uvidela na vlastné oči niečo, čo sa dá pomaly považovať za mýtus alebo hoax v určitých skupinách – zamkýnanie regálov v obchode – kvôli zlodejom, ktorých nie sú schopné prevádzky odsledovať. Zaujímavé, že zamkli hlavne čokoládové oddiely. Ďalší bizár bola cena 2l sladkej vody (1.50$) versus 0,5l čistej vody za tú istú cenu (alebo 2l čistej vody za 4$).
Zabehli sme užiť si ešte nočný Times Square, kde zopár akrobatov robilo showku s okolostojacimi, niektorí im dávali peniaze, ktoré si vypýtali (našťastie od nás nechceli, ak by sme im dali, ľutovali by sme, lebo zas nič úžasné za takú sumu, čo si pýtali, nepredviedli).
Večer sme si kúpili za rohom pizzu, z ktorej jeden kúsok stojí 99c (alebo celá za 8$). Síce je iba obyčajná syrová, ale výborná, veľká, sýta. Stačia dva kúsky a ste vybavení. Lacnejšie ako na Slovensku, a to sme v srdci Manhattanu – dôkazom obľuby sú aj dlhé rady vo večerných hodinách (pozor, M ponúkali marihuanu okolostojaci, kým som išla kupovať), a systematická práca kuchárov.
Pizzu sme si vzali na izbu, a spravili niečo typicky americké. Pri jedení sme si pustili Fox News a živú reláciu State of the Union a siahodlhý prejav Joe Bidena (premenovaného medzi nami dievčatami skromne na Bideta). Nielenže sa nevedel dostať z Bieleho domu a premiestniť sa na Capitol Hill včas, ale kým si spravil selfiečka so všetkými demokratmi v sále pri ceste na pódium – trvalo to večnosť. Vrcholom tohto dlhého večera bol aerobik viceprezidentky Kamaly, ktorá po každej Bidetovej vete vstala a lá roztlieskavačka do búrlivého potlesku (a tým dávala signál všetkým demokratom, kedy sa treba postaviť a tlieskať). Alebo ako ja hovorím: nájdite si v živote niekoho, kto sa na vás bude pozerať s takým obdivom a láskou ako Kamala na Joea počas tohto nanajvýš za vlasy pritiahnutého prejavu (o tom, ako porazili infláciu a všetci Američania sa majú dobre; prvá veta prejavu o stave USA smerovala k Ukrajine – aj to hovorí za všetko).
Bol to potrebný oddychovejší deň.
Piatok 8.3.
Kľúčové slová: Harlem – Central Park – ANHM – Belvedere Castle – Circle in the Square Theatre
Posledný deň sme sa vybrali do Harlemu. M chcela vidieť gospel (tie sú iba v nedeľu, takže smola; neskôr uznala, že by to nebol dobrý nápad ísť do tejto štvrti hneď prvé ráno po prílete, ešte nezorientované). Vyviezli sme sa na konečnú, kde metro vyšlo nad zem. Posledné zastávky bolo metro poloprázdne, a my sme boli samé belošky. Tak sme sa zviezli o kúsok späť, a prešli sa k danému gospelovému kostolu – bol zavretý. Celá štvrť pôsobila čudne, na ulici vŕtali tak silno, že som si zapchala natoľko uši, že mi jedno na pol dňa zaľahlo. Neďaleko hlavnej Avanue sa nachádza aj múzeum Jazzu, ale neskúsili sme. M sa odfotila s policajtmi, a splnila si tým svoj sen. V miestnych potravinách sa na nás pozerali s úžasom, ale starší pokladník hodil s M small talk odkiaľ sme, a povedal God bless your family. Zlaté.
Smerom na juh sme prišli k severnému vchodu do Central Parku. Rozhodli sme sa stráviť celý deň tu, nakoľko sme mali splnené všetky plány (okrem Governors Island, ktorý bol uzavretý), a Central Park sme videli iba v strašidelnej daždivej atmosfére.
Keďže svietilo slnko, mala som chuť na pivo, a bola chyba, že som chcela ušetriť dva doláre a kúpila som si Cocktail in a Can – Clubtails. Nepite to. Veľmi rýchlo a nechutným spôsobom to udre do hlavy. Musela som to po chvíli vyhodiť, lebo som sa veľmi zle cítila, a nechcela som si viacej pokaziť deň.
Máme krásne slnečné zábery na asi všetky dôležité výhliadky v CP. Na obed sme vyšli na západnej strane do Mamoun’s Falafel – tiež veľmi vychválená prevádzka. Dala som si shawarmu, a vrátili sme sa do parku na lavičku vychutnáť si posledný obed v NY.
Zastavili sme sa pred slávnym American Natural History Museum, ktorého dinosaurie kostry sú súčasťou nejedného filmu. Dnu sme nešli, aj keď priestor by na to asi bol. Nemalo to za mňa presvedčivé recenzie, a platiť ďalšie vstupné po toľkých výdavkoch sa nám nechcelo, ani byť v peknom počasí zavretí v múzeu. Oproti nemu sme videli klasické zmrzlinárske auto, aj so svojou obohratou pesničkou, ktorá naše mysle tak skoro neopustila.
V parku sme sa motali, lebo na každom rohu boli veveričky. Extrémne zlaté, a nekonečne nás fascinovalo ich hrabanie, chrúmanie, charizma a predvádzanie sa. Niektoré boli niekoľko centimetrov od nás. Iné si zas mysleli, že sme sochy po chvíli nehybného státia. S jednou sa mi podarilo nadviazať lásku (podobne ako s jedným psom v Barcelone) – spolu naraz sme sa zľakli vzájomného očného kontaktu, až sme obe odskočili a reflexne si položili ruku na srdce. Aj ona!!! Viete si predstaviť tú scénu. Bolo to magické.
Vyšli sme si na vyhliadku pred záverečnou v Belvedere Castle (tí Američania fakt kradnú názvy všetkému). Vypočuli sme si hráča na erhu (tradičný čínsky ľudový nástroj). Ďalšie výhľady. Pokoj v duši. Pohľad na Manhattan a jazerá. Vrátili sme sa k sochám – socha sufražetiek odfotená práve na MDŽ – aké symbolické. Sinatrov New York ide na plné pecky v okoloidúcich kočiaroch. Vracali sme sa smerom k Plaze – kde sme výlet začali, tam ho aj končíme.
Mňa čakal večer posledný zážitok – An Enemy of the People od Henrika Ibsena v Circle in the Square Theatre. Divadlo je geniálne – nie je príliš veľké, a scéna je akoby 360 stupňová. Napriek tomu existujú lepšie a horšie lístky (aj keď žiadne nie sú vyslovene zlé). Desať šťaslivých miest získa pred začiatkom na toto konkrétne predstavenie papierik, ktorý ich oprávňuje po krátkej prestávke zostať s hercami na pódiu (akože zástupcovia ľudu). Závidím tým šťastlivcom, byť pár centimetrov od Victorie Pedretti, ktorá bola mojím hlavným dôvodom, prečo som si vybrala práve toto predstavenie.
Ako hudobnú zložku využívajú autentické nórske ľudové piesne, hrané naživo na autentických ľudových nástrojoch. Za mňa veľké plus. Mala som so sebou kukátko, takže aspoň takto som mala Victoriu pod dohľadom. Predstavenie je naozaj pôsobivé, výkony troch hlavných predstaviteľov nezabudnuteľné. Príbeh je aj po storočiach aktuálny – Dr. Stockman ako lekár upozorňuje na výskyt baktérie v kúpeľnej vode (ľudia nechápu, čo je baktéria, keďže ju nemožno vidieť voľným okom), dohaduje sa s novinármi o vydaní vedeckého článku, oni mu chcú pomôcť, keďže ho poznajú ako dobrého človeka, no jeho brat ako starosta tomu zabráni – pretože malé mesto našlo konečne biznis (=kúpele), vďaka ktorému môže prosperovať, zmanipuluje verejnú mienku až chudáka doktora (aj s jeho dcérou Petrou, ktorá ho všemožne bránila) ľudia odsúdia a vyhostia. Odporúčam sa vymotať čo najskôr, aby ste si zabezpečili dobré miesto na státie hneď pri vstupných dverách vonku kvôli autogramiáde. Mne sa to podarilo. Ľudí bolo dosť veľa, bolo to organizované pracovníkmi, bola prítomná dokonca aj polícia s veľmi zlatým zlatým retríverom. Podarilo sa mi teda získať podpisy na bulletin od Michaela Imperioliho a Jeremy Stronga. Po odchode tejto hlavnej hviezdy sa postupne väčšina davu rozpustila. Čakala som ďalšiu polhodinu (spolu s ďalšími 25 vytrvalcami) na Victoriu, bohužiaľ napokon povedali, že všetci účinkujúci už odišli. Bola riadna zima, premrzla som, zaplatila za lístok veľa peňazí, všetci herci vyšli okrem nej. Bola som sklamaná. O to viac, keď som videla, že ďalší deň po predstavení vyšla. Myslela som si pôvodne, že len čaká, kým odíde dav, keďže viackrát v rozhovoroch povedala, že má sociálnu fóbiu. Ale mohla vyjsť propagovať predstavenie spolu s ostatnými, keďže sa to hralo len týždeň pred mojou návštevou a stále to bolo vedené ako predpremiéra. A navyše je to jej Broadway debut. Ďalšiu šancu vidieť naživo ju už mať s najvyššou pravdepodobnosťou nebudem. Aj keď nikdy nehovor nikdy.
Cestou na hotel, aj keď to boli tri ulice a cca. 5 minút, som v piatok večer mala prvýkrát naozaj strach o seba. Zavesila som sa na jeden pár z divadla idúci mojim smerom a zdieľala pre istotu svoju polohu s M. Na ulici boli totižto dvaja spiaci zdrogovaní bezdomovci a skupina hádajúcich sa černochov, ktorí smerovali k bitke. Nebolo mi všetko jedno – toto je asi tá Amerika, o ktorej sa hovorí. Inak sme problém našťastie nemali, počuli sme v TV, že nedávno posilnilo mesto o stovky policajtov, ktorí hliadkujú v staniciach metra aj na ulici, kvôli problémovým migrantom (ktorých si do NY s free ubytovaním a free peniazmi prezieravo ako svojich budúcich voličov doniesol Bidet).
Sobota 9.3. – Nedeľa 10.3.
Kľúčové slová: New Jersey – Elizabeth Shopping Mall – Newark Airport
Nastal odchod domov. Vyviezli sme sa na Port Authority Terminal, kúpili lístok na autobus (M sa už vyznala), ja som mala vážny problém dostať svoj rozšírený kufor na palubu, zakývali New Yorku, videli zopár typických amerických domčekov v New Jersey cestou do Elizabeth Shopping Mallu neďaleko Newarského letiska.
Nakupovali sme ostošesť, mali tam dobré dealy. Dali sme si výborné burrito v mexickej Moe’s Restaurant, kde bol veľmi zábavný predavač, ktorý svoj podnik vedel naozaj predať. Hodinu som strážila kufre milosťpaniam, kým ony míňali nekresťanské peniaze za šminky. Toto naozaj nikdy nepochopím.
Aj keď nákupné centrum nie je v zásade ďaleko od letiska, nie je možné sa tam dostať pešo, ani rozumnou verejnou dopravou. Do toho začalo husto pršať, takže zostávalo zavolať si taxík. Nechceli sme otravovať nášho milého Kazacha z prvého dňa, keďže je z Brooklynu na opačnej strane (potom som mu však napísala a znovu sa poďakovala), takže sme skúsili Lyft, ktorý nám ešte predtým odporučil ako lacnejšiu alternatívu k Uberu. Prišiel nejaký Latinoameričan, a celú cestu (pár minútiek) sme mlčky počúvali ich geniálnu hudbu (cítila som sa ako v hre Far Cry 6). Vysadil nás na Termináli A, pričom až potom som pochopila, že letíme z B (ešte som si dala námahu a googlila, odkiaľ odlietajú lietadlá American Airlines, ktoré sme mali napísané v letenke – v skutočnosti sme mali sledovať British Airways). Poradili nám na letisku, a našli sme free kyvadlový transfer.
Nastala dlhá ťažká cesta domov. Vysoko neodporúčam nočný let smerom na východ. Na papieri to síce logiku má, ale prakticky nie. Pretože sme odlietali o desiatej večer (NY) a prileteli do Londýna o 9 ráno lokálneho času (pre naše telá bolo stále tri v noci), museli sa presunúť opäť z Terminálu 3 na 5, nechať si vybaliť na security svoje potenciálne ohrozujúce knihy v príručnej taške (musela som si ich tam kvôli kilám v kufri prehodiť) za veľkého ohromenia všetkých cestujúcich (reálne som si myslela, že som zabudla vybrať nejakú elektroniku, nechápem, prečo tej Britke prišla podozrivá práve taška obsahujúca iba knihy), potom čakať päť hodín s mikrospánkami (ale človek zaspať nemôže, musí dávať pozor na svoje osobné veci, nie sme v Číne), odletieť už nepohodlným menším lietadlom naspäť do Budapešti, a domov sa dotrepať o ôsmej večer slovenského času. Zažila som teda svoj prvý jetleg v živote (ani cestou do či z Číny, ani po príchode do USA nebol, až som si doteraz myslela, že som asi imúnna voči nemu – asi mi len priali okolnosti, a časovo to dovtedy vychádzalo v prospech prirodzeného biorytmu môjho tela). Spamätávala som sa tri dni, pričom som opäť nabehla do bratislavského (po NY absurdného) kolotoča školy a práce. Ráno o ôsmej som nedokázala vstávať, keďže pre mňa boli dve hodiny v noci, a večer o polnoci zaspať (pričom od Covidu dokážem zaspať hneď bez problémov), keďže som mala deň.
Každopádne, bola to jazda môjho života. Preto záverečné posolstvo: Ak sa vám niekedy podarí dostať sa do New Yorku, prosím, využite každý večer na nejaký kultúrny zážitok. Všetky sú na takej vysokej úrovni, ktorú v Európe len tak nezažijete. Typické pamiatky mesta sa dajú s prehľadom zvládnuť (asi okrem MET Múzea – naň treba ideálne samostatný týždeň), takže neobávajte sa, že strávite dlhé večere niekde v divadle. Radšej si ráno pospite, o nič neprídete. A plánujte s lístkami vopred – okrem tých predstavení, ktoré sa dajú v zľave na mieste kúpiť pomocou TKTS na Times Square (treba pozrieť zoznam, ktoré sú dostupné). Ak budem mať ešte niekedy možnosť byť v NY, naplánujem si ešte viac kultúrnych zážitkov (aj keď už štyri pri šiestich nociach znelo na začiatku hrôzostrašne). Užívajte a ďakujem za prečítanie.