Edirne – Kavala
20.-27.6.2019
Vyrazili sme o štvrť na osem z Komárna. Dlhé rovinaté Maďarsko bolo napohľad nudné, a tak som sa začítala do knihy. Srbsko má nádherný reliéf, najmä keď sa objavia balkánske Dináre. Prekvapila ma srbská výborná infraštruktúra, ich najhlavnejšia diaľnica pekne prepájala sever s juhom. Máme sa čo učiť, a to ani nemajú eurofondy.
Na jednej benzínke sme si spravili piknik v tieni na asfalte. Ale inak majú rozmanité benzínky, na rozdiel od Severného Macedónska.
V Sofii sme preleteli cez centrum, takže hlavný chrám som len náhodou zahliadla cez uličku. Hotel sme mali pri letisku, na periférii mesta. Na raňajkách mali neskutočne chutné muffiny plnené čokoládou. Potom nastala menšia nepríjemnosť. Pokazili sa nám dvere. A tak som lietala pomalým výťahom hore-dolu. Najprv mi recepčný prečipoval kartu, no to nepomohlo. A zas som bola na recepcii. Nakoniec to prišiel sám opraviť. Musel rozobrať celú skrinku systému dverí.
Edirne nás svojím zvláštnym spôsobom uchvátilo. Ja osobne som sa najviac bála toho, že ideme samé štyri ženy do moslimskej krajiny. Ale všetci boli k nám milí, ústretoví, nápomocní. Myslím si, že keby to bolo naopak, a oni by prišli sem, my Slováci by sme si asi neurobili peknú vizitku.
Hlavnou pamiatkou tohto bývalého hlavného mesta Osmanskej ríše (kým Turci nedobyli Konštantínopol) je Selimova mešita (Selimye Camii). Navrhol ju asi najznámejší osmanský architekt Mimar Sinan, ktorý pôsobil počas sultanátov Sulejmana I., Selima II. a Murada III. Jeho ďalšou známou stavbou je Sulejmanova mešita v Istanbule, ale vraj toto dielo je ešte významnejšie. Súčasťou mešity je aj menší bazár, cez ktorý sa dalo vojsť na nádvorie cez také tmavé strmé schody. Panoval tam zvláštny pokoj. Pred vstupom nám tety dali šatky a sukne, a museli sme si dať dole topánky. Neďaleko sme si sadli do takej menšej reštaurácie, pretože sa blížila búrka. Jedlo bolo veľmi fajn.
Išli sme k autobusu, keď sme videli, že ponúka obhliadku mesta. Chodil každé 2 hodiny, tak sme museli počkať. Obzreli sme si neďalekú sochu Mimara Sinana, nápis Edirne (podobne ako v Amsterdame, len menšie) a jazdeckú sochu Mehmeda II. s kanónmi od uhorského majstra Urbana – ten ponúkol svoje služby najprv poslednému byzantskému cisárovi Konštantínovi XI., ktorý ale nemal financie, a tak sa možnosti pri dobýjaní Konštantínopolu chopil sultán.
Vstúpili sme aj do Eski Camii (Stará mešita). Tam sme videli zopár separovaných žien, ktoré sa modlili. Toto bola hlavná mešita, kým nepostavili Selimovu. Prebehli sme aj Alipašov bazár. Turci sú veľkí patrioti – všade vyvesené vlajky a podobizne Mustafa Kemala Ataturka.
Vrátili sme sa k City busu. Za 4 eurá sme si kúpili lístky. Sadla som si hore dopredu, aby som mala najlepší výhľad. Pán sprievodca sa krvopotne snažil rozprávať po anglicky s britským prízvukom, kvôli ktorému som mu vôbec nerozumela, lebo to bol zvláštny prízvuk, všetko hltal akoby. Keby hovoril prirodzenejšie, asi by to bolo lepšie. Povodil nás po slumovej časti mesta, videli sme medicínsky Komplex Bayezida II., tradičnú osmanskú architektúru, vychudnuté zvieratá, utečenecký tábor, prechod kráv cez cestu, levanduľové polia, pôvodné mosty, menšie mešity, sútok riek Maricy, Tundzhe a Ardy, židovskú synagógu, gréckokatolícky kostol sv. Juraja, miesto odkiaľ sme videli hranice s Bulharskom aj s Gréckom, výhľad na celé mesto, pamätník 1. balkánskej vojny (1912-13) s pevnosťou, modernú štvrť a najmä najväčšiu panvicu na svete. Sprievodca nám otrhal čerešne z autobusového okna. Keď chcel, aby sa vodič pohol, dvakrát zadupal. Za 4 eurá sme sa vozili hodinu a pol.
Ďalší deň sme sa chceli vybrať na Ulus Pazari, vraj najlacnejší bazár. Taxikár nám rukami-nohami vysvetlil, že v ten deň je zavretý. A tak nás zobral do nákupného strediska. To sa otváralo až o polhodinu, a tak sme museli počkať. Pri vstupe nás ako na letisku prehliadli, či nemáme bombu. Spočiatku ma to ako obvykle nebavilo, no potom som našla obchod, do ktorého som sa zamilovala, a na moje naliehanie sme sa doň museli znovu vrátiť. Mali tam veľmi lacné, ale za to kvalitné košele, presne môj štýl. Potom sme zašli do cukrárne, kde mali úžasné zákusky. Ja som mala v podstate čistú čokoládu. Mama mala višňový. Na turecké pomery sme čakali, že budú presladené, ale opak bol pravdou. Boli veľmi svieže. Ďalej sa nakupovalo, a o dve hodinky sme si sadli do tureckej reštaurácie. Výborné jedlá mali. Doniesli ich za pár minút. Ale schuti som to mäso s cestovinami a koreninovou šťavou zjedla. Bolo mi zle. Pomohla mi pálenka od A na izbe. Znovu sme sa vybrali do pešej zóny okolo Alipašovho bazáru. Kúpili sme si tašky, koreniny, čaje, veľa ponožiek, ovocie a rôzne drobnosti. Sadli sme si do kaviarne, kde boli visačky na stoličkách. Alebo v ďalšej zamestnávali tetu, ktorá bola pri kase (zbytočnosť na ntú).
Recepčný nám zavolal odnášača kufrov. Hranica nevyzerala ako hranica. Bola to búdka nenápadne ukrytá v lese. Ale zato nám nerobili žiadne problémy.
Grécka krajina bola celkom vyprahnutá. Kavala je veľmi hrbolaté mesto. Samé úzke, strmé uličky. Nikoho nezaujímajú dopravné predpisy. Každý si jazdí a parkuje ako chce.
More bolo nádherné, príjemné, nadnášalo. Výborne mi tam bolo. Čajka mi preletela ponad hlavu tak nízko, až som sa zľakla a skoro utopila. Najedli sme sa pri pláži. Dali nám papier na pečenie ako obrus. A taký istý papier aj ako taniere. Doniesli nám mäso s hranolkami, ktoré bolo fajn. Sadli sme si na lehátka pri bazéne. Keď všetci okrem nás odišli, čajky si z neho spravili súkromný bazén. Boli veľmi vtipné.
Večer sme si dali rôzne ovocné koktejly. Išli sme spať dosť neskoro. Ale budúci deň ma čakalo neskutočné utrpenie.
Sadli sme si na hotelovú pláž, čo bola osudová chyba. Do mora bol síce jednoduchý prístup, veľmi dlho som dočiahla na dno. No na lehátku pod slnečníkom som si čítala knihu, a ako sa pohybovalo slnko po oblohe, začalo mi pražiť na nohy, čo som si nevšimla. Maximálne hodinu som tak ležala. Ale boli tam ľudia, čo sa vyslovene celý deň opaľovali, a nič. Rovnako bledí ako ja, na ďalší deň ani náznak opálenia. Zato moje nohy sú červenšie ako chilli paprika. No kde je spravodlivosť?
Chodila som ako kačka, po pätách. Išli sme do mesta. Zaparkovali sme na takom väčšom platenom parkovisku. Išli sme do peknej modrej reštaurácie. Objednali sme si souvlaki, a v rádiu hrali staré grécke šlágre (zrejme). Zistili sme, že obchody sú otvorené poobede iba každý druhý deň. Vrátili sme sa na to parkovisko. Autá boli všade, presne za nami, aby sme nevedeli vyjsť. Kukáme na to ako žaby z prachu. Pokojný Grék nasadol do auta, ktoré nám bránilo odísť (nebolo zamknuté) a odparkoval ho, akoby to bola najprirodzenejšia vec na svete. Proste Greeksystem. Mama mi kúpila jogurt, a natierala mi s ním nohy.
Ďalší deň bol v podstate identický. Nesedeli sme na hotelovej pláži, ale pri bazéne a chodili sme na inú pláž. Dali sme si rôzne drinky – frapé, Mojito, Piňa Colada. Mne bolo stále horšie a horšie s nohami. Večerali sme v podobnej reštaurácii, rovnaké jedlo. Prišla k nám čajka, hodili sme jej chlieb. Kukla sa naň, nechala ho tak. Keď o pár sekúnd prišli jej kamošky, a uchmatli jej ho, tak sa nadurdila a našuchorila si perie. Hodila som jej ďalší kus, len ho ovoňala, a nechala napospas osudu. Hlupaňa! Chodila som v ponožkách bez topánok, a potom som sedela na múriku pri parkovisku, lebo som nedokázala stáť na nohách.
Keď sme odišli z Kavaly, chytili ma depresie z mojich nôh. Neskutočne ma štípali, ťahali. A po ceste cez nádherné Macedónsko (kde nemali jednu poriadnu benzínku) mi navyše opuchli. Ako by som mala dvojitú nohu. Nevedela som si ich dať do šľapiek. Nevedela som stáť, musela som prešľapovať na mieste, aby som (minimálne) zmenšila bolesť. Každý sa na mňa pozeral ako na blázna.
V Belehrade sme chvíľu krúžili okolo hotela, nevedeli sme sa k nemu dostať. Samé zákazy a jednosmerky. Opuch bol strašný. Len som sa osprchovala s plačom, a nohy mi podložili vankúšmi, aby mi odpuchli. Všetci odišli dole do baru. Mama ma chodila každú štvrť hodinu kontrolovať. Nevedela som sa postaviť. To bolo najhoršie. Chodila som veľmi zle. Cítila som sa veľmi bezmocne. Horšie ako keď som mala operované koleno. Vtedy som sa aspoň vedela oprieť o druhú nohu. Teraz nie. Upadala som do zúfalstva. Myslela som si, že už nikdy nebudem vedieť chodiť.
Na raňajkách mali úžasné čokoládou plnené croissanty. Boli sme v zápche v Belehrade a Budapešti. Ale cesta ubehla veľmi rýchlo. Nohy mi umierajú. Nebyť výmyslu tety L v podobe Aloe striekadla, asi by som po ceste umrela.
Ďakujem za pomoc aj za výlet. Ospravedlňujem sa za seba, aj za strohý štýl tohto cestopisu, no tentokrát to bolo skôr o oddychu a mojom utrpení.