Úvod
Keď som sa dozvedela, že plánujeme cestu do rozprávkového Petrohradu, sprvu som nechcela veriť. Tak ďaleko ísť, a autom? Že vraj sme blázni. No keďže mojou srdcovkou je cárske Rusko, nemohla som túto jedinečnú ponuku odmietnuť. A okrem toho, ak cestujete lietadlom, nevidíte prírodu. A tá je naozaj nádherná, najmä v pobaltských krajinách. Pri čítaní románu o Kataríne II. Veľkej, počúvaní nádhernej Čajkovského Patetickej symfónie, sledovať nekonečné lesy alebo pobrežie takmer zabudnutého kraja…jednoducho na nezaplatenie. A potom TO mesto. A tie problémy, ktoré sme zažili. A cenné skúsenosti, ktoré sme získali. A teraz sa môžete pustiť do čítania môjho cestopisu, ktorý som napísala deň po vrátení sa domov.
Cesta do Petrohradu
Cestovali sme piati. Teta L, ujo Z, Márgit (najinteligentnejšia GPSka na svete), mama a ja. Vyrazili sme z Hurbanova o 6:15. Išli sme okolo Trenčianskeho hradu, Čachtíc, a niekoľko zrúcanín. Niekoľko kilometrov sme išli v Česku.
Prešli sme do Poľska, a znovu sa nám potvrdilo staré známe pravidlo – Poliaci majú super cesty (čo už vieme z cesty do Varšavy). Boli sme celí nažhavení, a tak nám cesta ubiehala rýchlo. Najprv sme si ani nevšimli, že sme mali zísť z diaľnice (díki Márgit), a tak sme spravili o nejakých 200 km navyše. Dokonca sme si za ten úsek aj museli priplatiť, v prepočte 3 eurami.
Ale nesporná výhoda tejto nadchádzky bola, že sme sa dostali na sever Poľska, kde sú samé jazerá, ktoré boli naozaj prekrásne (hlavne okolie Gdańsku). Vtedy som na chvíľu prestala čítať knihu, nasadila som si slúchadlá a pustila si Čajkovského Patetickú symfóniu (zďaleka nie tak dobre oddirigovanú ako v Redute, kde to dirigent stihol za 44 minút, namiesto tradičných 50, a tak skladba nabrala iný expresívnejší rozmer, ale tak aspoň niečo) a husľový koncert, ktorý absolútne zbožňujem, a naladila som sa na Rusko, aj keď sme od neho mali ešte riadne ďaleko.
V Poľsku taktiež bolo riadne cítiť Východoeurópsku nížinu, teda pomaly začali pribúdať brezy, ako sme sa o. i. učili na geografii. Išli sme po úzkych lesných cestičkách, a dlho sme čakali na vlakovom priechode.
Veľa kráv sme „stretli“ po ceste.
Vtipné názvy pre dediny majú Poliaci: Baranowo, Faszce.
Prespali sme v moteli na benzínke pri hraniciach, asi v najhoršiom za celú cestu, no napriek tomu to nebolo také hrozné. Na motel výborné.
–
Ráno sme ešte čakali na t. L a Z, a tak som sa šla pozrieť na minizoo pri parkovisku. Chcela som pohladkať koňa, aj sa mi to podarilo, no potom sa otočil a začal si obtierať zadok o plot, tak som narýchlo odskočila. Pre istotu. Nakoniec sme zistili, že t. L len upratala auto, a teda, že oni čakali na nás. Naskočili sme do auta a pádili sme ďalej.
Prešli sme hranice do Litvy. Divoká krajina. Naša prvá hraničná kontrola. Trochu sme si postáli, pretože kontrolovali aj nejaké skryté číslo auta. Cez Litvu som znovu čítala knihu (Zimný palác, od príchod po nástup Kataríny II. Veľkej na trón), pretože tu boli len lúky, nič extra na pozeranie.
V Lotyšsku to ale začalo byť zaujímavejšie. Pribúdali vysoké stromy, brezy. Išli sme popri mori, no more sme nezahliadli. Pomaly som si uvedomila, že kniha mi stačiť nebude, že som si mala zobrať so sebou ďalšiu. Tak som si ju začala šetriť, a za jeden deň som nesmela prečítať viac ako 60 strán, ako som si to detailne matematicky rozpočítala. Nakoniec som si to dobre rozrátala, pretože mi vydržala až skoro do konca (do Žiliny). Namiesto toho som radšej počúvala hudbu, alebo som si čítala History časopisy (3 po 100 stranách, ktoré som tiež v pohode stihla dočítať), či niečo z ruskej histórie, čo som si pripravila.
No knihu a časopisy som odložila po príchode do Estónska. Prechod a hranice boli priamo v meste, ale nie tak ako je to v Komárne. Nie rieka oddelila krajiny. Iba ulica. Estónsko je najkrajšia krajina zo všetkých. Pri ceste zase lesy, ale také ako z rozprávky. Briez tu už bolo naozaj dostatok. Len sledovať krajinu za hudby Queenu alebo Boba Marleyho, soundtracku z Dánskeho dievčaťa, či AC: Syndicate. Naozaj zážitok. Mať vízie a sny.
Prišli sme do Narvy, kde sme si našli hotel s príznačným názvom: Hotel Narva. Chytro sme sa ubytovali, a vyrazili na krátku podvečernú prechádzku, pretože svetlo sa smerom na sever predlžovalo. Videli sme zvonka niekoľko kostolíkov, a mali sme pekný výhľad na rieku Narva a stredovekú dánsku pevnosť. Išli sme spať (predtým sa začal náš každovečerný becherovkový rituál), no to sme ešte nevedeli, čo nás zajtra čaká. V hoteli sa spalo lepšie ako v moteli (áno, Terezka, však logicky), a mali tu dokonca wifi, aj keď trochu slabšiu. Mali tu výborné raňajky, asi najlepšie za celý výlet, ktoré podfarboval tichý nenápadný jazz (ó, ako to milujem!).
–
Vstali sme celí natešení, pretože dnes mal byť prvý deň v Petrohrade. Prišli sme na hranicu. A tu začalo peklo. Chabo po anglicky rozprávajúci Estónec nás poslal si vyzdvihnúť časenku. Prvý problém bol, že to „stredisko“ bolo na druhej strane mesta, a keďže bola ranná (aj keď sobotná) špička, a plno semafórov, náš doterajší výborný čas sa nám začal kaziť. Prišli sme tam, kúpili si časenku a čakali. Sledovali sme sleď čísiel na monitore. Ničomu sme nerozumeli. A tak sa išli t. L a Z spýtať, a zistili, že tú časenku treba zaregistrovať. Tak ju zaregistrovali, a potom sme čakali asi hodinu, kým sa neobjavilo naše číslo. Akonáhle sme ho zbadali, rýchlo sme frčali späť na hranice. Tam nás odparkovali, prezreli nám auto a pasy, ale to netrvalo príliš dlho. Zdvihli rampu a my sme sa postavili s autom do radu kolóny na moste cez rieku. To bolo nekonečné čakanie.
Prišli sme na ruské hranice. A tu začalo to pravé, ešte väčšie peklisko. Totálne frustrovaní, znudení, otrávení a zmätení slovenskí občania začali vypĺňať svoje migračné karty, ktoré nám potom po jednom opečiatkovali. Jednu kópiu si oni nechali, a tú druhú nám dali naspäť, s tým, že ak ju stratíme, sme v prdeli, doslova (pardon za výraz). Toto sme vypĺňali dosť dlho, no najväčší oriešok bola migračná karta pre auto. Tú sme vypĺňali asi 5krát, 3 sme pokazili, 1 sme spravili ako tak dobre, a tú sme museli ešte raz prepísať. A to sme ešte mali to šťastie, že sme neprevážali žiaden tovar či peniaze. Pretože na to tam bola tiež kolónka. Potom nás konečne pustili, no o pár metrov ďalej nás znovu kontrolovali. Neviem načo, čo nedôverujú svojim kolegom?
Konečne sme vyrazili, po 4 hodinách strávených na hraniciach. Brezy tu už boli zastúpené naozaj v hojnom počte. Od hraníc je Petrohrad len nejakých 150 km. Vonkajšok Petrohradu sme rýchlo prešli obchvatom, a boli sme takmer v centre. Tam to bolo horšie, pretože tam boli semafóry každých 10 metrov. Ubytovali sme sa v jedinom hoteli, ktorý bol dopredu objednaný, v hoteli Station, ulicu od slávneho Nevského prospektu. A čuduj sa svete, chceli po nás tie dôležité migračné karty, o ktoré sme sa starali lepšie než o seba.
Išli sme si zameniť peniaze. Vyzeralo to tam dosť pofidérne, a dokonca ma skoro vyhodili, kým som čakala na mamu, pretože v zamieňacej kabínke mohol byť iba jeden človek. Na večer sme sa ešte pobrali do centra, teda k Zimnému palácu. Odtiaľ sme si stopli taxi (pán nám urobil malú exkurziu, a niečo nám porozprával), lebo sme boli psychicky vyčerpaní z tých vybavovačiek.
Problém bol, keď som večer pozerala vstupy do múzeí, že takmer všetky boli zavreté v pondelky, alebo v posledné utorky v mesiaci. Tak sme si naplánovali väčšinu tých známych, bohužiaľ Ermitáž sa tam naozaj nezmestila. No nič, aspoň dôvod vrátiť sa, a na dlhšie. Ale rozhodne lietadlom, lebo tie hranice boli strašné.
—polievka výborná, hl. jedlo zlé, rýchla obsluha, pekné prostredie, reštaurácia Marius
–
Ráno som sa prebudila na divný monotónny hlas s divným prízvukom nejakej paniky. Znelo to: Rozprešate vaše príchod, alebo niečo v tom zmysle. Ako sme neskôr zistili, bolo to oznámenie na prechode pre chodcov. Ale veľmi otravné, a rovno pod oknom!
Prvýkrát sme „stretli“ jednu vtipnú paniku, ktorá celý deň vedela sedieť pri potravinách oproti hotelu. Ráno sme ju videli sedieť, večer sme ju videli až o 2 metre ďalej. Stále niekoho zastavila, tu si vypýtala cigaretu, tam si vypýtala zapaľovač, hentam pokecala.
V tento deň sme šli do Cárskeho Sela, sídla cárov, asi 30 km z centra. Súradnice pre Márgit sme zadali z mapy, no to nás doviedlo cez celé mesto Puškin (C. Selo) na koniec, k vilkám (rozumej polorozpadnutým chatkám). Tak sme sa vrátili do centra, a pýtali sme sa ľudí. Po čase sme to nakoniec našli. Odparkovali sme neďaleko. V parku pri paláci hral flautista Dvořákovu Humoresku, a my sme sa postavili do radu na vstup do paláca.
Mňa čakanie nebavilo, a tak som sa s mamou išla poprechádzať do parku.
A zákon schválnosti zaúradoval, keď nám naši zavolali, že začali púšťať ľudí. Rýchlo sme sa vrátili a šli sme dnu. Tam sme si kúpili vstupenky. Bola tam „letisková“ kontrola, ktorá nás nechcela pustiť, a púšťala radšej skupiny. Tak som si kúpila knihu o cároch po anglicky. Potom nás pustili, ale strašne málo komnát nám ukázali, a obehli sme to za nejakú polhodinku. Pri výstupe tam bol obchod, kde sme kúpili väčšinu suvenírov pre ľudí, keďže magnetky a perá boli za veľmi výhodnú cenu. Ja som si kúpila ďalšiu knihu, tentoraz o mojom milovanom Mikulášovi II. a jeho rodine.
Vyšli sme odtiaľ, a išla som sa prechádzať s mamou do parku. Pri tom sme navštívili ešte múzeum kúpeľov a filmov, ktoré sa tu natáčali. Alebo kostolík, v ktorom sa ozývali chorálové hlasy a ja som hľadala vstup, ktorý som nenašla. Ako sa tam ľudia dostali neviem. Pre krátkosť času sme z parku videli len zlomok, pretože je to obrovské. Pri východe sa ešte stále potil ten flautista, a ja som konečne presvedčila mamu, nech mu dáme nejaké peniaze, pretože klasiku treba podporovať. Mama začala šmátrať po drobákoch, a ja som schmatla 100 rubľovú bankovku, čo bolo cca. 1,50€. Dala by som mu viac, ale tak poznáte moju mamu. Išli sme ešte k stánkom, kde som si kúpila niekoľko mincí, ktoré zbieram.
Pri vchode do Petrohradu bola dlhá zápcha, ale keďže tu slnko zapadalo neskôr, ak vôbec, tak sme s mamou ešte vyrazili do mesta. V mape som si vyhliadla Katedrálu svätého cára Mikuláša II. a tak sme sa tam vybrali. Išli sme hodne dlho, s boľavými nohami, ale prišli sme tam. Nahnevanosť som netajila. Prišli sme do štvrte, kde nikto nebol (pritom bola len o ulicu od rušného Suvoroského prospektu). Do poslednej chvíle som verila, že tá katedrála tam bude. No ona tam nebola. Bol tam len malý moderný kostolík. A pritom sme podľa mapy boli na mieste. Moje orientačné schopnosti sú výborné, takže tu chyba nebola.
Vrátili sme sa celou dlhou cestou naspäť (keďže v okolí nebolo nič zaujímavé), a mama zavelila do obchodov. Išli sme cez prechod, a mali sme zelenú, ale v diaľke bolo jasne počuť hasičov, no napriek tomu sa jedna tetka vybrala, a takmer ju zrazili. Sme sa nad tým s mamou pozastavovali. Ja som omdlievala už z otlakov, a môj mozog viditeľne vypínal (to skrátka človek pozná), a moje navigačné schopnosti vypadávali. Našťastie sme neboli ďaleko od našej ulice (Marata), a tak sa už mama vyznala. Ja som sa v OC ošívala, však ma poznáte, a tak po hodine utrpenia a prosíkania o návrat sme sa pobrali na hotel.
Teda ešte sme skočili do tých potravín, kde stále sedela tá panika z rána. Zistili sme, že v obchode pracujú strašné kravy, ktoré to očividne nebaví (ale zas koho by bavilo robiť predavačku, povedzme si úprimne), ktoré len odfrkovali, a boli veľmo nepríjemné.
Dorazili sme na hotel a odpadli sme do postele.
—polievka dobrá, hl. jedlo výborné, pomalá obsluha (veľmi), pekná atmosféra, nejaká nem. reštaurácia
Ráno nás opäť zobudila panika zo semafóru. Neviem presne čo robili L&Z, ale my sme išli do Petropavlovskej pevnosti.
Pred hotelom sme opäť videli paniku, ale toto bolo vtipné. Ako si ju tak pozorujem, sadla si na schodík, vybrala z igelitky prázdnu PET fľašu, postavila ju na okraj schodu, a zhodila ju (náhodou). Nechala ju na zemi a presadla si na schodík o pár metrov, akože to nie je jej. Ja som sa na tom tak smiala, neviem prečo, prišlo mi to megavtipné.
Prešli sme zase celý Nevský prospekt, 3 mosty, a boli sme v pevnosti. Tam bolo opäť veľmi veľa pamiatok, tak som si vybrala aspoň tie, čo ma najviac zaujali. Takou povinnou bola katedrála, kde sú hroby všetkých Romanovovcov.
Bohužiaľ tam bolo veľa ľudí, a tak som z toho mala minimálny zážitok. Druhou pamiatkou bola Trubeckého väznica, kde bolo väznených veľa ľudí, napr. syn Petra I. Veľkého, atentátnici na cárov Alexandra II. a III., medzi nimi aj Leninov brat, ktorého Lenin „pomstil“ neskôr v boľševickej revolúcii, a mnoho ďalších. Bolo to tam veľmi veľké, chladné, a trochu aj strašidelné. Mohli sme nahliadnuť do niektorých celí, dokonca aj do mučiarne, kde ale nebolo nič, iba tma a mrazivá atmosféra. Tak sme zamierili naspäť.
Cestou som si všimla katov dom. Tak som tam samozrejme musela ísť. Lístky boli lacné, no aj tak mama povedala, že ostane vonku. Ja som bola predtým iba raz v živote v katovom dome, a to pod Trenčianskym hradom, kde bola len jedna miestnosť a veľmi malá expozícia. No teraz som vošla do tohto, a bola som ohromená. Dole boli 2 miestnosti, veľké asi ako triedy v škole, a boli tam všetky mučiace/popravovacie nástroje, o akých som kedy počula. Ku každému bolo písané aj po anglicky, no vedela som, že keby som si to chcela pekne v kľude prečítať, tak by mama dovtedy volala políciu a sanitku, lebo by si myslela, že som niečo stlačila, a že ma gilotína popravila. Isto by to tak bolo. Tak som to len narýchlo fotila, čo bol tiež malý problém, pretože som nemohla fotiť bleskom, a bolo tam celkom prítmie, a musela som sa štelovať, a polovica fotiek bola rozmazaná a tak. Išla som ešte na poschodie, kde boli tiež 2 miestnosti, ale tu pri niektorých nástrojoch neboli informácie po anglicky, takže som to vedela rýchlejšie pobehať. No boli tu voskové figuríny, čo ma potešilo, pretože boli skvelé. Napríklad Jana z Arku tesne pred zapálením hranice, a Vlad III. Tepes Dracula s niečiou hlavou napichnutou na kôl. Zišla som pomaly úzkymi schodmi dole, a moja mama keď ma uvidela tak skoro skolabovala, že kde som bola tak dlho, a neviem čo. A to som tam bola asi len polhodinku.
Vrátili sme sa k Zimnému palácu (ktorý bol dnes zatvorený), a taxíkom sme sa vrátili na hotel si oddýchnuť. Teda mama išla s t. L oddychovať do obchodov. Keď sa vrátila, tak sme vyrazili zase na Nevský prospekt. Prišli sme až na koniec, ale na inú stranu ako bola Ermitráž.
Videli sme niekoľko katedrál zvonka.
Plaketu o Čajkovskom.
Sochu jedného z prvých ruských skladateľov Michala Glinku s notami na boku a s výrokom Muzika – Duša moja.
Sochu Mikuláša I. na koni „žandára Európy“, ktorý nastúpil na trón po svojom bratovi Alexandrovi I. (Napoleonské vojny), a hneď sa musel vysporiadať s povstaním dekabristov, neskôr pomohol Ferenc Józskovi v bitke pri Világoši v r. 1849, a celkovo pomáhal potlačovať povstania voči monarchiam v Európe (malá historická vsuvka, lebo už som sa nemohla udržať, keďže Vás chcem ušetriť od mojich zdĺhavých kecaní).
Išli sme pozrieť Chrám Kristovho vzkriesenia (ktorý bol postavený na mieste, kde bol spáchaný posledný z mnohých atentátov, ktorý bol napokon aj smrteľný, na cára Alexandra II., známeho svojimi reformami), no keďže už bol iba večerný vstup, ktorý bol omnoho drahší, tak sme sa na to s mamou vybodli. Odfotila som to zvonku.
Išli sme popri kanáloch, kvôli ktorým sa Petrohrad právom nazýva „Benátky Severu“. Videli a počuli sme mnoho pouličných umelcov, peniaze som chcela dať jednému pozaunistovi, lebo koľko ľudí už len dnes hrá na pozaunu. No mama mi to nedovolila. V podchode bola jedna falošná huslistka, ktorá hrala jednu Beethovenovu pieseň, čo som voľakedy hrala s p. uč. Szombathom.
Navštívili sme Dom knihy, kde som kúpila niekoľko nôt za „babku“. Dva zväzky Rachmaninových Prelúdií, Čajkovského vybrané skladby a The Seasons, a Schubertove Impromptá Op.90, lebo prečo nie, keď jeden zväzok nôt stál v prepočte 3 €. To isté platí o CD s mojimi dvoma milovanými koncertmi od Čajkovského- Klavírny no.1 b mol, a Husľový D dur, tiež za tú istú cenu. No nekúp to.
—jedlo otrasné, pri hoteli, iba muffin bol dobrý
–
Nastal čas odchodu. Dnes tetka pred odchodom nebola.
Cestou z Petrohradu sme sa zastavili v Peterhofe (Petrodvorec).
Dnes boli záhrady otvorené, no palác nie. Ale tak aspoň niečo. Stretli sme Slovákov. Teda oni stretli nás. Počuli, ako sa rozprávame, tak sa nám prihovorili. Matka s dcérou, z Trenčína alebo z Trnavy, neviem presne. Dcéra študuje baletnú školu v Petrohrade. Zaplatili sme si niečo ako golfový vozík, čo nás previezol po celom parku. Čakali sme na jednu tetku zo Španielska, ktorá trávila priveľa času na wcku, veď máme čas. Kompenzácia za zabitý čas (boli sme zastavení vo vozíku na nezaujímavom mieste)? Že Gracias. Videli sme brehy Fínskeho zálivu, sochy „Adama a Evy“, jazierko/bazén, odkiaľ sa lovia ryby, ktoré sa tam dajú zjesť (neskúšali sme), niekoľko pavilónov, veľa fontán, ale tie hlavné, tie známe, tie „Versailleské“, sme videli, ako ich púšťajú. Znela veľkolepá hudba, potôčik po potôčiku, socha po soche, sa to spúšťalo. Skrátka úžasná bodka za Petrohradom.
V Rusku je taktiež oveľa lacnejší benzín/nafta. Za 50 litrov sme platili 25 €. 1l=0,50€ v prepočte.
Na hranici sme našťastie nepobudli pol dňa. Iba sa im nezdal t. L vodičský preukaz, vydaný ešte za minulého režimu. Ale to sa vyriešilo, a my sme mohli ísť do Talinnu- hlavného mesta Estónska. Tam bol trochu problém s hotelmi, ale na štvrtý pokus sa nám zadarilo. To bol náš najlepší hotel.
V tento deň sme boli celý čas v Talinne.
Mesto, ktoré nás očarovalo (teda L&Z tam už boli).
Mesto, kde aj keď pražilo slnko, bolo príjemne.
Mesto, kde bolo veľa zelene.
Mesto, kde síce nebolo veľa pamiatok (väčšina boli kostoly), ale aj tak bolo úžasne úžasné.
Mesto, kde fúkal vietor.
Mesto, kde aj keď sme boli turisti, boli sme tam ako doma.
Mesto, kde sa všetci usmievali.
Mesto, kde sme na trhoch kúpili rôzne koreniny.
Mesto, kde nás čašníčka absolútne nepochopila, a mala premrštené ceny.
Mesto, kde sme nevedeli nájsť potraviny (vodu).
Mesto, kde sa nedalo stratiť.
Mesto, kde som si zahrala na klavíri.
Išli sme do múzea hudby a divadla. Malo 4 poschodia, mame sa na 3. a 4. ísť nechcelo. Lenže na 4. bol klavír, na ktorom sa dalo hrať. Lenže v Talinne bol týždeň starého mesta, a Deň detí. Takže tam mali nával. Detičky si pozerali filmíček v miestnosti s klavírom, a mne tetka nedovolila zahrať. Tak sme aspoň pokecali, a dohodli sa, že sa vrátim o hodinu. 3x som sa jej spýtala, či potom môžem hrať, 3x mi povedala, že jasné. Tak sme s mamou odišli zatiaľ na trhy, kde sme stretli aj L&Z a nahovorili sme ich na „koncert“. Vrátili sme sa do múzea, no tetka povedala, že jej je ľúto, ale už je tam iná skupina, ktorá pozerá divadlo. Vymodlila som si pár minút, a stihla som zahrať Rachmaninova, moju etudu „Tornádo“ a Rókatánc. Viac som nestihla, chcela som ešte zahrať Chopina. Klavír bol super, aj keď na ten v Smetanovom múzeu zďaleka nemá. Ale aspoň môžem povedať, že som hrala v Estónsku na klavíri. Veľa Slovákov také niečo povedať nemôže. Potom sme museli vypadnúť.
Mesto, kde bol kľud.
Mesto, kde sa nikto nikam neponáhľal.
Mesto, kde sme stretli stredovek.
Išli sme do takej stredovekej reštiky (konkrétne rok 1400), v ktorej atmosféra bola úžasná. Hudba tam bola niečo medzi stredovekom, ískou hudbou a škótskou (gajdy). Chodili tam akože kňazi v satanistickom oblečení po schodoch, ženy mali také dedinské šaty, proste to bolo super. Mama vraví, že ešte aj záchody tam boli stredoveké (našťastie boli splachovacie), ale že tam bolo nacikané, takže ja som sa o tento „zážitok“ ukrátila. Teta L si objednala Colu, a na to ju čašníčka vysmiala, že taký recept nepoznajú, že ho ešte nevynašli. Fakt autentické, to sa mi páčilo. Tak sme si dali nejaké ovocné džúsy, ale oni boli naozaj domáce. Jedlo sme si nevedeli vybrať, keďže jedálny lístok bol písaný tiež stredovekým štýlom. Ja som si objednala lososa, ale to som ešte nevedela, že bude surový. No napínalo ma. Takže to dojedla mama. Ja som zjedla akurát chlieb, ktorý bol ale fakt výborný. Mal v sebe orechy, a bol taký jemný. Takže som si potom objednala celý bochník, aj so syrom, a všetci sme sa z neho najedli. A je fakt, že to bolo najlepšie jedlo celej cesty, a že som si ho fakt užila.
Mesto, kde je čerstvý vzduch.
Mesto, kde sa naozaj skvelo spalo.
–
Cez celé Estónsko som sledovala prírodu. Brezové háje pomaly ustupovali, no stále ich bolo dosť, aby potešili moje oči.
V Lotyšsku sme išli popri mori, ale teraz sme ho skutočne videli. Zastavili sme sa pri ceste, vyzuli si topánky a ponožky, vyhrnuli dlhé nohavice, a išli sme si po vriacom piesku omočiť nohy do vody. Voda bola teplejšia ako v Chorvátsku v lete v sezóne, vchod do vody bol bezproblémový (prvýkrát v živote), a dokonca sme vedeli ísť aj ďalej do vody, pretože bola dlho plytká. Teda mama ostala na brehu a t. L si ani nohy neomočila, ale tak ona to dôverne pozná.
V Litve bola hnusná benzínka, kde som si jasne objednala číslo 4, aj po mne zopakovali, že number 4, ale dali mi jednotku.
Spali sme tesne za hranicami, v Poľsku, v Suwalki, kde bol najmodernejší hotel našej cesty a odkiaľ si chcela mama šmajznúť stoličky z jedálne, a namontovať ich do auta namiesto autosedačiek (však my vieme).
–
V tento deň sme prešli takmer celé Poľsko. Niekoľkokrát sme sa stratili v kolónach, a dvakrát sa aj Márgit stratila vo svojich prepočtoch, pretože v Poľsku dokážu postaviť niekoľkokilometrový úsek diaľnice za týždeň, na rozdiel od nášho milovaného Slovenska. Teta L mi ponúkla tykanie, ale tak mne to dlho trvá, kým to je automatické.
Išli sme aj okrajovo cez Varšavu, moju milovanú. Na benzínkach boli nepríjemní. Nič výnimočné v tento deň. Veľa som čítala, veď čo budem robiť. Spali sme vo Ville Old Tree pri Osvienčime.
–
Tento deň začal hmlou, zlými raňajkami a mojimi seknutými krížami.
Išli sme do Auschwitzu. Vedľa cesty išli súbežne s nami uzučké koľajnice, po ktorých nacisti prevážali tisíce tlačiacich sa ľudí do ich nových „domovov“. Išli sme bez sprievodcu, no mali sme Z, ktorý príbeh koncentračných táborov poznal dosť detailne, keďže časť jeho rodiny zahynula práve v Osvienčime. Keďže sme išli bez sprievodcu, tak bol vstup zadarmo, a neboli sme na nikoho viazaní. No nesmeli sme mať tašky väčšie ako A4, a museli sme znovu prejsť cez „letiskovú“ kontrolu.
Je to obrovský komplex, ktorý je na niekoľko dní. My sme tam strávili zhruba 2-3 hodiny.
Takmer v každom „dome“ bola nejaká výstava, spomeniem všeobecný priebeh 2. svetovej vojny, maďarský pavilón (na žiadosť Z, ktorý sprievodcoval mojej mame a t. L v maďarčine a mne špeciálne v angličtine, keďže po maďarsky nerozumiem), slovenský pavilón (ktorý sme náhodne našli, kde bol nemý dokument Tisa a Hitlera, mapy nášho územia, SNP, a veľa zaujímavých informácií), holandský (ten sa ale volal chirurgický, tak som ho chcela vidieť, ale nakoniec tam nič také nebolo, snáď len Anne Frank), pavilón každodenný život väzňa, pavilón, kde boli pozostatky „uniform“, topánok, kufrov, hrncov, okuliarov, atď. a nakoniec plynová komora. Kúpili sme si nejaké brožúrky.
Potom sme sa nechali zviesť busom do druhého tábora, ktorý vybudovali, keď sa tento preplnil. Nebolo to odtiaľ ďaleko. Tento bol omnoho väčší, ale viac zničený.
Dve kamenisté cesty rovno vpred, medzi nimi koľajnice, jeden ukážkový vagón, na konci cesty veľký pomník, pred ktorým bol nápis „Nech toto miesto, na ktorom Hitlerovci vyvraždili okolo pol milióna mužov, žien a detí, hlavne Židov z rôznych krajín Európy, zostane na veky výkrikom zúfalstva a výstrahou pre ľudstvo.“ v rôznych jazykoch, a mňa osud zaviedol priamo k tomu pomníku so slovenským prekladom. Nohy a srdce ma tam donieslo. Náhoda? Nemyslím si.
Dajme si teraz aspoň minútu ticha za obete holokaustu, koncentračných táborov.
Tu som si kúpila knihu v angličtine, denník Mengeleho pomocníka, maďarského väzňa. Bola len za desať eur (v prepočte), a kebyže máme viac času, tak si určite nájdem aj iné knihy.
Poloprázdnym busom (ktorý jazdil každých 10 minút) sme sa vrátili naspäť k autu, a išli sme smer Slovensko.
Na obed sme sa zastavili v jednom moteli pri Žiline, ktorý ale vyzeral lepšie než niektoré hotely, vyzeral dosť luxusne na slovenské pomery. (Tu sme len jedli, nespali sme tu.)
Od Nitry nám pršalo a v Hurbanove bolo len zamračené. Môj psík sa už tešil, a bol celý pobláznený.
Prišli sme domov.
Záver
Na záver sa ešte chcem veľmi pekne poďakovať tete L za super šoférovanie a vybavovanie všetkého, to isté ujovi Z, ktorý robil (väčšinou) super náladu (môj názor), a filozofovali sme spolu o Darwinovej evolučnej teórii, o hudbe (keďže istý čas spieval v zbore v opere v Budapešti, a je teda veľmi zbehlý v klasickej hudbe), nacizme, mame za starostlivosť a balenie kufrov, sama by som to nezvládla, no možno zvládla, ale rozhodne mi to uľahčilo život, všetkým, čo sa pravidelne informovali o našej ceste, a ktorí nám priali šťastnú cestu. A samozrejme sebe, že som vybrala destináciu, akú som vybrala, a na ktorej sme sa prekvapivo všetci hneď zhodli.
Napriek všetkým problémom, s akými sme sa stretli, sme zažili aj veľa vtipných a milých situácií, tie najlepšie sú vyššie opísané. Išla by som do toho znovu aj stokrát. A nemenila by som najmenší detail. Ďakujem, že ste si prečítali tento kratší/dlhší cestopis (nehodiace škrtnite, lebo niekomu sa môže krátky (mne), a niekomu dlhý), a dajte mi vedieť Vaše názory (rada si ich vypočujem) a otázky (rada ich zodpoviem). 26.5.-4.6.2016