Budapešť
Výlet od krstnej k 18ke splnený 2 mesiace pred 21kou
(13.5-15.5.2022)
Vítam vás po dvojročnej kovid-pauze opäť pri mojich zážitkoch z cestovania. Preto sa vopred ospravedlňujem za moje zhrdzavené spisovateľské schopnosti. Taktiež porušujem svoju zásadu opisovať iba výlety presahujúce tri dni. Nevedela som sa totiž dočkať písania.
Piatok
Vstávali sme o piatej, čo bol pre mňa zabijak sám o sebe. V Zámkoch sme počas čakania sa vlak do BP komentovali (ne)módu dnešnej mládeži. Nakoniec prišla prestarnutá vlaková sústava, ale vydržali sme.
Airbnb sme mali asi 15 min peši od hlavnej stanice na veľmi ľahko zapamätateľnej Ó utci (neďaleko Teréz utci). Hľadanie apartmánu mi pripomínalo Escape room. Všetci sme mali svoju úlohu – M čítala kód, ja som ho zadala a mama skrinku na kľúče otvorila (keďže nám to z nejakého tajného dôvodu nešlo). Zložili sme si veci, a vyrazili sme do mesta.
Prezreli sme si okolie bytu – kubánsky bar (ktorý v noci nebol dvakrát výhra počúvať), predajňa Steinwayov (po ktorých som mohla slintať len cez tmavé sklo), Opera hneď za rohom. Keďže nám zostávalo celkom dosť času pred rezervovaným New York Café Houseom, urobili sme si prechádzku cez židovskú štvrť. Synagógu sme si kvôli vysokému vstupnému a neochote sa v teple zahaliť pozreli iba zvonku.
Rezerváciu sme predbehli o zopár minúť, ale našťastie nás vedeli usadiť – a to asi na najmiesto v celej kaviarni. Objednali sme si perfektné rôzne kávy, Lemon mousse a najlepšie Somloi halušky v mojom živote. Klavirista vyhrával vypaľovačky typu My way a Bella ciao. V okamihu, keď sa po dlhom tichu začala rozkladať cigánska kapela, nám čašník doniesol účet, ktorým asi chcel povedať, že tam už sedíme pridlho, a mali by sme sa pratať preč. Účet sme síce zaplatili, ale zvyšok kávy sme pili najpomalšie ako sa dalo. A vyplatilo sa. Po prvej skladbe a primášovej cifrovanej showke som mu zabehla dať bankovku od mamy do pohára, a keďže zišiel dolu schodmi, spýtal sa ma odkiaľ som, a že si môžem vybrať ďalšiu skladbu. Tak ma to zaskočilo, že som v rýchlosti odvetila Monti Csárdás (nie veľmi originálna voľba, ktorú by ste odo mňa čakali). Avšak táto ich verzia bola asi najlepšia (a najshowmenskejšia), akú som kedy počula, takže to bol nakoniec výborný výber.
Ďalej na pláne bol Budínsky hrad a okolie. Mama mala najgeniálnejší nápad – sadnúť do taxíka pri ceste. Keďže prerábali most a MHD nebola z tohto bodu príliš dobre vyriešená, ušetril nám tento nápad veľa nervov, času a síl. A pri cene 3€ na osobu to ani nikomu peňaženku nezruinovalo. A pán nás vzal priamo do stredu hradného kopca, takže sme nemuseli prekonávať prevýšenie.
Začali sme prehliadkou Matejovho kostola a Rybárskej bašty. O niekoľko stoviek metrov ďalej bolo múzeum situované na Budínskom hrade. Pre nedostatok sesterského nadšenia som vstúpila iba ja. Bolo to zvláštne vyriešené a trasa prehliadky bola dosť neprehľadná. Nachádzala sa tam miestnosť o stredovekej hudbe. Úryvky svetské i cirkevné sa dali počúvať cez nekvalitný prístroj, takže som si radšej playlist odfotila, a mám to teraz ako podmaz pod písanie týchto odstavcov. Cez chladný podzemný priechod som zo stredovekej časti prešla do nepríjemne horúcej rokokovej. Okrem zopár veľkých obrazov Márie Terézie, Ferenc Józsku a zopár príslušníkov uhorskej šľachty tam ešte boli korunovačné predmety. Ale keďže na tie bolo potrebné mať zvlášť vstupenku, po ktorú by som musela v tom zlom vydýchanom vzduchu zísť dole tri poschodia do ticket officu a naspäť hore, tak som sa to vykašľala a rovno som išla do suvenírov a skratkou naspäť za panikami.
Cestou na opačnú stranu hradného kopca (keďže sme museli ísť na vzdialenejší most) sme náhodne objavili hudobné múzeum. Bola tam rozsiahla výstava o vzťahu Beethovena a Budapešti, zásluhy Liszta, Dohnányiho, Bartóka, Kodálya a ďalších o rozvoj hudobného života. Fotky a rukopisy, publikácie a prvé vydania Edicii Budapest, historické nástroje (a ich vývoj po dnešok), obrazy Liszta, Haydna, obľúbených operných spevákov Ferenca Erkela, simulované klavírne a husľové dielne, izba venovaná Lászlovi Lajthovi (pre mňa úplne neznámy skladateľ, idem ho hneď googliť a počúvať). Kúpila som si knižôčky venované rôznym aspektom bohatého života Bartóka. M poznamenala, že mi úplne svietili oči, keď som vyšla. Nuž, spontánne náhodné objavenia po ceste sú najlepšie.
Keďže počet suvenírov (hlavne mojich kníh) sa rapídne zvýšil, pred jedlom sme išli tašky zhodiť na byt. Potom už nahodený smer sir Lancelot. Je to reštaurácia na stredoveký štýl, pekné prostredie, dobové oblečenie, hladoš dostane podbradník okolo krku. Ja som neuveriteľne narvala do seba dve husacie stehná so zemiakmi a zvláštnym maslom, jablkom a dvomi pomarančami. A to všetko zapité originálnym čapovaným pollitrovým pivom (a ešte som dorazila poháre spolurytierok). Rada nad zlato – nedostaňte záchvat smiechu, keď máte prepchatý žalúdok, lebo to môže byť problematické. Ja viem, je to ťažké, keď M rozpráva zážitky s maďarským jazykom (tešík, nem, nemértem na otázky predavačky v HM).
Po dlhej prechádzke sme zakotvili v bare na Gozsdu udvar. Neuveriteľne si odo mňa vypýtal čašník občiansky. A nakoniec ten drink (Opera) bol aj tak o ničom. Oproti Bazilike bol úžasný trdelník. Neďaleko od ruského kolesa sme si sadli ešte do Irish baru, keďže som zbadala veľmi lákavý koktejl (Barbados). Doniesli nám menu, mama si nedala nič, ja som povedala, že chcem to, čo má vedľajší stôl (I want that blue coctail over there) a M sa spýtala či majú biele suché víno (mali), keďže ho v menu nevidí. To bol môj druhý záchvat smiechu, že nám zbytočne doniesli nápojový lístok, keď sme si vybrali aj bez jeho pomoci.
O polnoci po 20 km v nohách sme odkvecli do postele a za zvukov kubánskych rytmov sme sa ponorili do ríše budapeštianskych snov.
Sobota
Mali sme v pláne vstať o siedmej, aby sme všetko pekne pokojne postíhali. Avšak tma v izbe v kombinácii s alkoholom urobili svoje. Nebyť plného močového mechúra by som spala (a mama spolu so mnou) snáď aj do desiatej.
Okolo deviatej sme vyrazili na raňajky. Potom nasledoval jemný shopping na Váci utca. A potom extra nasratie v Gerbeaud. Úplne nemožná uvádzačka, veľmi sme na ňu nadávali. Čakali sme pred kaviarňou, aby nás usadila. Vraj, že ak chceme sedieť vnútri musíme počkať. Vonku na preslnenej terase ľudia postupne odchádzali, a každého za nami v rade sa pýtala, že ak im nevadí slnko a terasa, môžu sa usadiť. My sme chceli ísť dovnútra. Takže sme čakali vonku na priamom slnku (a čakali by sme dodnes s jej prístupom). Videli sme, že ľudia vyšli zvnútra. Tak sme panike povedali túto informáciu, ona, že nás nemôže usadiť, lebo má nedostatok čašníčok. Čakáme teda ďalej. Vidíme, že vonku ani po minútach čakania ľudí neoblúžia. Mama sa ide pozrieť dovnútra. Všetko prázdne, asi dva stoly v obrovskom komplexe obsadené. Opäť jej hovoríme túto skutočnosť. Už „chúďatko“ nevedela čo s nami a s našimi námietkami, a tak zavolala manažérku. Tá zopakovala nedostatok personálu. My, že veď počkáme, ale vnútri. Rozumiete? Oni by nás tam nechali vonku na priamom slnku čakať, a nikdy by sme sa nedočkali, lebo všetci nás predbiehali na terase. Takže sme sa dostali dovnútra, a čuduj sa svete, prišla si vnútorná čašníčka vypočuť objednávku skôr, než sa mama vrátila z WC. Takže toľko k tomu. Použite náš overený trik, a nenechajte si piecť slnkom a s*ať personálom na hlavu. Nemáte za čo.
Takto vytočené sme sa rozhodli ísť na Hősök tere historickým metrom. Najprv sme ale zišli zo zlej strany dolu. Aj nám bolo čudné, prečo sa na nás ľudia pozerajú a neuvoľnia nám jednu stranu schodov. Nevadí, prišli sme na chybu.
Druhá vytáčka dňa prišla pri vstupe do Museum of Fine Arts. Pánko nehovoriaci po anglicky ma rukami-nohami otočil kúpiť si vstupenku vopred cez internet, aj keď muzeálna stránka nič také neprikazovala, iba ako možnosť. Musela som podstúpiť neskutočnú tortúru (čo človek neurobí, aby uvidel egyptskú zbierku), pretože najprv bolo treba vytvoriť konto, z ktorého nešlo poslať overovací kód na mail, a potom mi to nechcelo zobrať Apple Pay, takže vybrať kartu z tašky a všetko to ťukať na polotieni (hlava na slnku) a byť pritom obžieraná komármi z kríku. Nič príjemné. Nakoniec sa to podarilo. Tašku som musela celú vysypať pred kontrolórmi a zaniesť si ju to šatne, aby som zistila, že nemám žiadnu mincu do skrinky na zavretie. Našťastie tam bola pani šatniarka, a požičala mi žetónik. Konečne som sa ocitla vo veľkej hale, v ktorej bol vchod na výstavu Hieronymusa Boscha. Tam sa ísť nedalo, lebo vraj boli všetky lístky na ten deň vypredané. S veľkým zaujatím som zistila, že čím vyššie poschodie, tým menej ľudí (napriek tomu, že okrem schodov na všetky tri poschodia ide výťah). Na prvom podlaží bolo extrémne veľa obrazov – keďže som vedela, že sa nemôžem zdržiavať, aby na mňa mama s M dlho nečakali (dostala som limit 2 hodiny), tak som sa zastavila iba pri niektorých (ktoré som poznala z histórie, čiže väčšinou zobrazovali príslušníkov dynastií v rôznych životných obdobiach a situáciách). Na druhom poschodí boli sochy rôzneho štýlu a pôvodu – najmä cirkevné. A na najvyššom poschodí bolo najmenej ľudí – čo je škoda, lebo sa tam nachádza napr. najznámejší portrét Františka II. Rákociho, alebo v rohu na dvoch stenách vyobrazenie (pre mňa doteraz neznáme) bitky pri Moháči, ktorú som identifikovala podľa topiaceho sa koňa s mladým mužom (Ľudovít II. Jagelonský) v močaristej rieke. V kľude som zišla dolu a pani kurátorka ma pustila súkromnými dverami na mínus poschodie, kde sa nachádzal okrem šatní aj dôvod mojej návštevy múzea – obrovská egyptologická zbierka. Nič, ale že nič som si nečítala, iba som fotila všetky nápisy a predmety (aspoň tie som si detailne obzerala, pokiaľ som nemala okolo seba veľa ľudí). Za Egyptom ešte bola ešte antická zbierka (o poznanie fádnejšia, ale to bude najmä mojím zaujatím krajinou Nílu). V shope som strávila viac času ako v ostatných, lebo tu bolo aspoň z čoho vyberať.
Paniky som hľadala v neďalekom parku, kde ležali v tieni na drevených lehátkach s výhľadom na jazero s kačičkami a hradom Hunyadi. Po chvíľkovom odpočinutí mojich nôh sme išli naspäť do centra po Andrassy utci, a obdivovali nádherné vilky a ambasády z celého sveta.
Moje ťažké knihy sme zložili na byte, a pobrali sme sa po celom dni najesť. Ešte deň predtým sme si vyhliadli gruzínsku reštauráciu Hachapuri (aby sme sa naladili na leto). Bol to neuveriteľne famózny zážitok. Nachádza sa priamo oproti Bazilike. Objednali sme si biele víno, ktoré nám naservírovali v hlinenom džbáne, predjedlo (čerstvo upečený chlieb s rôznymi nátierkami, taštičky Chinkali plnené hovädzo-jahňacím mäsom) a hlavné jedlo Mtsvadi (pečené prasa so špeciálnou rajčinovou omáčkou). Všetky sme celkom rovnomerne ochutnali zo všetkého. Najprv doniesli len predjedlá a potom dlho nič. Problémom bolo, že sme boli úplne plné, a predstava prasaťa nám pripadala ako sci-fi. Potichu sme dúfali, že objednávku prepočuli, dopijeme víno a bez väčších ťažkostí odídeme. Ale nestalo sa tak – aspoň nám však dopriali dostatok času na nájdenie posledných zvyškov miesta v žalúdku. Všetko bolo absolútne perfektné. Od jedla, cez obsluhu po atmosféru. K dokonalosti chýbala už len gruzínska hudba (ich špeciálny trojhlas je dokonca zapísaný v UNESCO) – snáď si to v lete vynahradím (nepodarilo sa, snáď o rok).
Opatrne sme sa dogúľali až k parlamentu, ktorý sme obdivovali z každej strany a lúštili okolité súsošia. Čakali sme, kým sa zotmie, a uvidíme ikonickú Budapešť. Prechádzali sme sa pri Dunaji, aj okolo židovského topánkového pamätníku. Nebyť otravných molových (aj durových) mušiek by sme sa tak rýchlo nepratali naspäť na byt. Plánovanú zastávku v kubánskom bare na posledný drink výletu sme kvôli plným bachorom zamietli. Speváčku a tressilo rytmus sme ale v posteli počuli dostatočne ako náhradu.
Nedeľa
Tento deň nebol ničím špeciálny, keďže sme po zobudení museli opustiť byt, a zvyšok výletu chodiť s kuframi. Bazilika sa otvárala až poobede, takže vidieť vnútrajšok zostáva mojim restom (pôvodný plán postupu sme museli upraviť, keďže sme nerátali s inauguráciou novej prezidentky, a stránka baziliky bola neprehľadná). Oproti nej sme si aspoň dali štrúdle na raňajky.
Metrom sme sa dostali z Pešti do Budína na Déli stanicu, pretože sme zistili, že je výhodnejšie vrátiť sa do Komáromu namiesto Nových Zámkov (finančne aj časovo). V okolí sme zabili čas, aby som si mohla odfajknúť aj guláš ako obed po takých silných kulinárskych zážitkoch.
Ďakujem mojim milovaným panikám za super babskú jazdu
a za ich trpezlivosť s mojimi muzeálnymi aktivitami.
