Po stopách Ľudovíta II. Bavorského
alebo
Cesta do Bavorska
2.5.-5.5.2019
Úvod:
Kto ma pozná bližšie vie, že som už dlhší čas túžila navštíviť bavorské zámky. Moja fascinácia geniálnym, nespravodlivo odsudzovaným rozprávkovým kráľom bola príliš silná na to, aby mohla byť odignorovaná. A tak som pílila uši všetkým naokolo, kedy sa mi splní táto moja túžba. Čas sa naplnil, a všetko prekonalo moje vysoké očakávania.
Návod na použitie tohto neprehľadného spisu: V rámci každého dňa nájdete jednu (či viac) tzv. „káuz“, kde budem rozoberať nejaké fakty, samozrejme ako vždy, s mojím pohľadom na vec. Samotné zážitky nájdete v rozprávaní. Tak hneď na úvod si dovolím predstaviť Vám osobu bavorského kráľa.
Kauza Ludwig
(Nakoniec som sa rozhodla z časových dôvodov, že o Ludwigovi vytvorím samostatný dokument, pravdepodobne niekedy v lete. Dovtedy si vychutnajte aspoň naše zážitky. Ospravedlňujem sa.)
Terezka to samozrejme nestihla, a potom zabudla. Tak aspoň odkaz na článok, z ktorého som mala v pláne čerpať:
Deň prvý
O šiestej sme vyrážali na cestu z Komárna. Teta L si zabudla kabát, a tak sme si spravili odbočku do Novej stráže. Na náš trip išla s nami ako zvláštny člen (keďže naša trojčlenná posádka v zložení teta L, mama, ja sa nemenila) po prvýkrát (pevne verím, že nie naposledy) M. Spolu sme vytvorili, myslím si, výbornú atmosféru.
Po siahodlhých právnických rozhovoroch sme dorazili do Nemecka. Oproti ostatným našim výletom mi prišlo až čudné, že cesta ubehla tak rýchlo. Zvyknutá za deň dať aj tisíc kilometrov mi obsedieť pol dňa nerobilo najmenší problém. Keď som uvidela majestátne Alpy, zostala som bez slov. Nevedela som sa vynadívať na malebnú prírodu, krajinu kravy Milky – pasúci sa dobytok, zelené lúky, magické stromy a vysoké štíty.
Každopádne, prvou zastávkou bol zámok Linderhof. Margitka poslúchla, a doviedla nás na miesto. Dokonca nám vravela mená všetkých SahfewevsoldjsieojfŠTRASE. Cítila sa sebavedomo, koniec koncov bola vo svojom rodisku. Občas to bolo krkolomnejšie, ale má môj obdiv. Zaparkovali sme na dlhočiznom parkovisku, a išli sme si kúpiť lístky do Ticket Centra. Keď sme vypotili spolu s M po anglicky čo chceme, predavačka lístkov zistila, v akom jazyku sa medzi sebou rozprávame, a začala nám vysvetľovať kombinácie lístkov po česky. Apropos – lístky. Na webe o zámkoch to majú tak nezmyselne komplikovane popísané, že som celý mesiac pred cestou stresovala, či sa dovnútra vôbec dostaneme. Zistila som, že úplne zbytočne. (Ospravedlňujem sa všetkým za seba.) Zlacnené kombinované lístky sa dali kúpiť aj na mieste úplne v pohode. Predavačka nám vydala lístky na Linderhof, s presne určeným časom na vstup. Ukázala nám, ktorým smerom sa máme pobrať.
Po mierne kľukatej cestičke sme videli Maorský domček, v ktorom hrala baroková hudba a domček s malým múzeom o Ludwigovi (vrátim sa k tomu neskôr). V pozadí Linderhofu boli žeriavy a rôzne zátarasy. Možno aj to trochu opticky zmenšovalo tento zámok. Vo vnútri sme mali anglický výklad s možnosťou vziať si knihu v iných jazykov so sebou. Hneď vstupná izba mala na strope obrovské slnko a motto Nec pluribus impar, ktoré symbolizuje Ludwigovho menovca a idola, francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV.
Poschodie bolo riešené veľmi symetricky, samozrejme, v rokokovom štýle. V jednej izbe bolo vyčačkané harmónium určené pre Richarda Wagnera, ktorý tento zámok nikdy nenavštívil. Vedľa neho bol porcelánový páv, druhé najobľúbenejšie zviera Ludwiga II. po labutiach. Podobná izba bola symetricky diagonálne na druhej strane poschodia. Ďalšie miestnosti boli situované tak, aby v jednej sa dal pozorovať východ, a v druhej západ Slnka. Na stenách boli vyobrazenia z doby francúzskeho absolutizmu. Každej miestnosti dominovali obrovské lustre. Nachádza sa tu aj magický stôl, ktorý sluhovia pomocou mechanizmu zniesli do spodnej miestnosti. Tam rýchlo dali (alebo vzali) taniere, a vyviezli naspäť. Louis XIV. to robil, aby ohúril hostí, Ludwig II. aby nemusel prísť do kontaktu so sluhami. Ďalšia miestnosť, ktorá kopírovala Versailles, bola kráľova spálňa v menšom vydaní. Mala zábradlie pred posteľou, kde vo Francúzsku sledovali dvorania vstávanie a uľahnutie kráľa, ale keďže v Bavorsku vládol ostýchavý hanblivý kráľ, bol tam samozrejme sám. Všade boli prítomné kráľovské ľalie, symbol dynastie Bourbonovcov a kráľovská modrá, ktorú Ludwig zbožňoval. /fotiť sa vo vnútri nemohlo
Prešli sme sa ku kaskádam, a na ich vrchole sme si spravili množstvo selfiečok. A riadne tam fučalo, ale inak bolo naozaj teplo, slnečné okuliare, krátkorukávové tričko.
V kráľovej chate, spomenutej vyššie, mali množstvo fotografií Maximiliána II. s rodinou, princa regenta Luitpolda, ďalekohľad, ktorým sa Ludwig pozeral z Hohenshwangau na stavbu neďalekého Neuschwansteinu a zopár kusov nábytku.
Cestou k autu sa k zámku hrnul zástup Japoncov, perfektne sme teda vychytili kľudnú prehliadku.
Kauza Linderhof
Linderhof je najmenší z Ludwigových zámkov, a taktiež jediný dokončený. Ludwig do tohto okolia jazdieval už ako malý chlapec, keďže neďaleko mal jeho otec Maximilián II. loveckú chatu. Stavba je navrhnutá v architektonickom štýle neskorého rokoka. V parku sa nachádzajú marocký pavilón a maurský kiosk, čo dokazuje Ludwigov živý záujem o orient. Inšpiroval sa orientalizmom vystavovaným na Svetovej výstave v Paríži v roku 1867. Ďalšie budovy sú inšpirované operami Richarda Wagnera. Zámok má komornú atmosféru, a skutočne funkčné sú len 4 miestnosti. Ludwig tu pobýval najčastejšie zo svojich zámkov.
Zrkadlovú halu využíval kráľ ako obývaciu miestnosť. V skutočnosti je to celkom malá miestnosť, ale zrkadlá sú koncipované tak, že keď sa do nich pozriete, tak máte pocit, že tá izba je nekonečná. Iste si viete predstaviť, že keď boli zapálené sviečky, a Ludwig ich videl okolo seba nekonečno, musel sa cítiť nadpozemsky. Zvykol tu čítavať celé noci na pohovke. Výzdoba je vytvorená z lapisu lazuli. Spomínané západné a východné komnaty nemali špecifický účel. Západná sa nazýva Hudobná miestnosť, pretože obsahuje aeolodion (kombinácia klavíra a harmónia). Potom sa tu nachádza prijímacia miestnosť, ktorú Ludwig nikdy nevyužil na svoj účel. Využíval ju ako pracovňu, kde rozmýšľal o svojich ďalších stavebných projektoch. Avšak symbolizuje jeho túžbu po absolutizme. V jedálni sa nachádza spomínaný magický stôl. Ludwig jedával výhradne samostatne, ale rád si predstavoval, že vedľa neho sedí Ľudovít XV., madam de Pompadour, madam du Barry, alebo Mária Antoinette. Spálňa kopíruje mníchovský apartmán, a bola prestavaná v rokoch 1884-6, aby reflektovala Ludwigovu túžbu spať cez deň.
Pri ceste do Füssenu, kde sme mali ubytovanie, sme prešli na chvíľu opäť do Rakúska. V jednom mestečku sa Márgit trochu zamotala, kvôli prácam na ceste, ale teta L ju z toho vymotala. Pri moste cez rieku Lech sa vytvorila menšia zápcha. Náš hotel bolo ťažšie nájsť, nakoľko sa nachádzal na kruhovom objazde so sochou princa regenta Luitpolda. Auto sme museli zaparkovať v konkurenčnom hoteli v podzemnej garáži, keďže náš hotel mal málo parkovacích miest. Teta na recepcii bola ako z gotického hororu, a taktiež bola podobne nepríjemná. Po ubytovaní v izbe č.111 sme sa rozhodli prezrieť si centrum. Cestou som sa rozhodla, že si vypýtam heslo na wifi. Trvalo by jej to 5 sekúnd, čo by odtrhla papierik a podala mi ho. Ale ona nie, lebo Japonci vyplňujú papier.
Centrum bolo naozaj pekné. Množstvo obchodov, ktoré mňa nezaujímali, ale atmosféra bola uvoľnená a príjemná. Prešli sme sa až k radnici, kde na nádvorí hrali štyria hudobníci na voľajakých stredovekých podlhovastých trúbkach, ktoré zneli ako lesné rohy. A boli ladené v F, ako som si ušami všimla. Neďaleko bol obchodík s miestnymi čokoládovými guľami. Obdivovali sme ich hodnú chvíľu, a napokon sme sa rozhodli, že sa tam zastavíme na ďalší deň. Nakoniec sme zakotvili v kaviarni, kde sme si dali zmrzlinové poháre. Ale ten výber! Vyberali sme aspoň 20 minút, a každý mal minimálne 5 silných kandidátov. To bolo obžerstvo!
Pri návrate do hotela som si znovu vypýtala to heslo na Wi-fi. Hádajte, koľko času to trvalo… Áno, 5 sekúnd.
Tento deň by som zakončila s úžasnou technologickou novinkou. Rádio v sprche. Teda v kúpeľni. Ale v sprche. To bolo pre mňa brutálne moderné. Steny hotelovej izby čakal v noci koncert chrápajúceho kvarteta…
Deň druhý
Ráno sme uvažovali, ako ísť na Neuschwanstein. Boli 3 možnosti: autom, autobusom, taxíkom. Po zvážení výhod sme si vybrali poslednú možnosť. K nášmu prekvapeniu sa zistilo, že taxikár je Maďar. Svet je naozaj malý!
Počas piatich kilometrov sa nám postupne zámok odkrýval. Bol zahalený v tajuplnej hmle, na kopci, akoby v strede pohoria.
V predajni lístkov sme si zamenili lístok na Neuschwanstein, a kúpili lístky na Hohenschwangau, keďže nie je zahrnutý v kombinovaných. Ja som si ešte kúpila (zadarmo do 18) lístok do Múzea bavorských kráľov. Na Neuschwanstein sme sa nechali vyviezť na koňoch, a ako sme neskôr zistili, spravili sme dobre, pretože pešo by sme museli ísť veľmi rýchlo kvôli fixnému času. Hore sme sa takto stihli v pokoji porozhliadnuť a pofotiť. Z nejakého dôvodu nechceli ostatných okrem mňa pustiť. Pýtali si od nich OP, celé to bolo zvláštne, ale napokon sme konečne vošli do zámku.
Atmosféra, ako teta L poznamenala, bola pochmúrnejšia, depresívnejšia. Okná boli veľmi úzke a chladné haly v stredovekom štýle boli tmavé. Všade na stenách boli vyobrazenia z germánskej mytológie. Tentoraz sme mali audioguidy so sprievodcom, ale celé mi to prišlo strašne uponáhľané. Nestihla som si všetko poobzerať. Všetko to bolo strašne nádherné. Najkrajší bol trónny sál, kde bol Kristus s dúhou, po bokoch apoštoli, a podlaha symbolizovala budhistický kruh (budhizmom bol fascinovaný Wagner, a často o ňom písal v listoch Ludwigovi, ktorý sa nakazil jeho vášňou). Jaskyňa bola len tak v zámku, namiesto jednej chodby, čo som nečakala, myslela som si, že je zvlášť niekde na nádvorí. Ďalšia obrovská sála bola v rekonštrukcii, takže sa zdala byť menšia. Ludwigova spálňa bola asi najútulnejšia oproti ostatným z iných zámkov. Spal tam len zopárkrát, keďže zámok bol obývateľný len tesne pred jeho zatknutím.
Kauza Neuschwanstein
Zámok Neuschwanstein sa nachádza pri obci Schwangau pri Fussene. Je hádam najnavštevovanejším a najznámejším zámkom v Nemecku. Ročne ho navštívi až 1,5 milióna turistov z celého sveta. Objavil sa v mnohých filmoch a inšpiroval aj Walta Disneya. Pripomína stredoveký hrad, a jeho okná sú malé a neprepúšťajú mnoho svetla, čo vyhovovalo Ludwigovi vyhľadávajúceho tmu.
Ludwig ho nechal postaviť ako svoje útočisko a opernú scénu pre opery Richarda Wagnera. Začali ho stavať v roku 1869. Žil tu len dokopy 172 dní, a v roku 1886 ho sem prišli zatknúť na pokyn bavorskej vlády. Potom bol zámok otvorený pre verejnosť.
Kráľ trval na skorých deadlinoch, a tak niekedy na zámku pracovalo až 300 robotníkov denne. Niekedy pracovali aj v noci pri lampách, aby stihli Ludwigove termíny. Použilo sa 465 ton Salzburského mramoru, 1 550 ton pieskovca, 400 000 tehiel a 2 050 m3 dreva.
V roku 1884 bol zámok obývateľný. O rok neskôr sem Ludwig pozval svoju matku Máriu Pruskú na oslavu jej šesťdesiatky. V roku 1886 dokončili vonkajšiu fasádu. Zámok Ludwig venoval ako rytiersku poctu Richardovi Wagnerovi, ktorý však zomrel v roku 1883, a Neuschwanstein nikdy nenavštívil. A propos, Ludwig tento zámok nazýval Nový Hohenschwangau, a názov Neuschwanstein sa začal používať až po jeho smrti.
Ak by bol zámok dokončený, obsahoval by 200 miestností. Úplne dokončených bolo iba 15. V zámku sa nachádzajú viaceré moderné vymoženosti neskorého 19. storočia, ako napríklad centrálne vykurovanie či telefón.
Azda najznámejšími miestnosťami sú Spevácky sál a Trónny sál. Spevácky sál napodobňuje stredovekú tančiareň, no nikdy sa v nej žiadna oslava nekonala. Je však symbolom Ludwigovho rytierskeho vnímania sveta. Trónny sál je inšpirovaný interiérom Hagii Sofii, a nachádzajú sa v ňom kresťanské výjavy, 12 apoštolov, 6 kanonizovaných panovníkov, pričom na podlahe je budhistický kruh života. Luster sa podobá tvaru byzantskej koruny. Trón nebol nikdy dokončený. Ďalej sa tu nachádzajú komnaty určené na obývanie, teda nie sú také obrovské, ako vyššie spomenuté sály. Namiesto jednej chodby je vybudovaná umelá jaskyňa. Na prízemí sú izby pre služobníctvo. Architektonický štýl kombinuje stredoveký historicizmus s neogotikou.
Teta L v modrom pršiplášti sa cestou dole zo zámku odfotila s veselou tetou z Thajska v ružovom župane (keď je zima, tak je zima). Išli sme prasknúť od smiechu. Potom L s M vzali kočiar, a my s mamou sme išli pešo. Moja mama sa nechcela brodiť konskými výkalmi, a tak sme zišli „akože skratkou“. Bola veľmi strmá, a vyšli sme niekde v dedine. Ale videli sme hnedočiernu veveričku. Možno nejaký alpský druh. Neviem. Nepýtajte sa ma, biológia mi nejde.
Ja som sa pobrala do Múzea. Zvnútra to bola celkom moderná budova. Prvá miestnosť bola podlhovastá, a boli tam zobrazení všetci Wittelsbachovci. Vo vedľajšej sále boli nádherné busty Ludwiga ako dieťaťa, ako dospelého, jeho brata Otta ako dieťaťa, a ich rodičov. Bol tam vystavený servis s mytologickými hrdinami, puška princa Otta, z čias, keď ešte nebol zavretý v blázinci, vysvetlenia ako odlišne chápali kráľovskú moc Maximilián II. a Ludwig II. Ďalej tam bol výhľad na jazero s alpským pozadím. V malej miestnosti bolo množstvo pre mňa neznámych fotografií s prelúdiom k Lohengrinovi ako hudobný podmaz. Nachádza sa tu aj modrý plášť z nasledujúceho obrazu.
V shope bolo množstvo kníh o bavorských kráľoch, bohužiaľ, takmer všetky v nemčine. Knihy, ktoré boli v angličtine som si, samozrejme, kúpila.
Kauza mníchovské párky
Pri odchode z múzea som si našla smsku od mamy, že sedia v reštaurácii neďaleko. Interiér bol opäť stredoveko ladený, a zhodli sme sa, že to tam vyzerá ako v koniarni. Objednala som si najlepšie pivo môjho života, a osudové jedlo, s tým, že ostatní si už objednali, kým som tam nebola, ale na to čašníci zabudli. Ja som pôvodne chcela, že si niečo zjem od mamy, ale tá mávla rukou, že nech si aj ja objednám zvlášť porciu. Keď nám našu objednávku po takmer hodine konečne doniesli, pochopili sme, prečo na to „zabudli“. Mysleli si asi, že nie sme normálni, že nemáme odvahu, tak nám dali čas na rozmyslenie, či to naozaj chceme jesť. A čo nám teda doniesli?
Každý dostal jeden praclík a zvláštnu sladkú horčicu. A dve polievkové misky po dvoch pároch párkov. A tie párky boli biele a tučné. A plávali v horúcej vode! Vyzeralo to naozaj nevábne. Vylovili sme ich na tanieriky. Chceli sme ich krájať ako normálne párky, a vedľa nás nám ľudia povedali, že ich musíme najprv rozkrojiť na polovicu, a obal, črievko, nejesť. Nám bolo už všetko vtipné. Každý z nás sa s tým pasoval po svojom. Mne to výnimočne celkom chutilo, pri mojom vyberavom postoji k jedlám je to priam zázrak. Akože druhýkrát by som si to nedala, a ani ma to moc nezasýtilo, ale dalo sa to. A čašník bol dokonca Čech. Zatiaľ nám bolo vo väčšine prípadov úplne zbytočné sa snažiť rozprávať po anglicky. Po zvyšok výletu sme sa častovali množstvom narážok na biele mníchovské párečky, a tak sa z nich stalo také naše malé interné meme.
Cestou na Hohenschwangau sme sa zastavili pri jazere. Boli tam labute, kačky na dosah ruky, kŕmené množstvom japonských turistov. Bolo to čarovné, ale najčarovnejšie by to bolo, ak by som tam bola sama bez turistov z celého sveta. Viem si živo predstaviť, ako musel byť Ludwig uchvátený, keď sa tade prechádzal.
Na Hohenschwangau mali jedinú mincu, ktorú sa mi podarilo na tomto výlete kúpiť. Zámok bol taktiež ladený do stredoveku, s množstvom loveckých trofejí. Prízemie obývala Mária Pruská, farebne bolo doružova, zopár salónikov, pohoviek, biliardový stôl. Na poschodí býval Maximilián II., v jeho spálni boli dve tajné dvere – jedny do toaletnej miestnosti, druhé viedli schodmi dole k manželkinej posteli. Pri tejto informácii sa každý návštevník minimálne pousmial. Neskôr patrilo toto poschodie Ludwigovi a samostatnú miestnosť tu mal aj Richard Wagner, ktorého sem bavorský kráľ občas pozval. Bol odtiaľ perfektný výhľad na Alpy.
Kauza Hohenschwangau
Zámok Hohenschwangau sa nachádza neďaleko Neuschwansteinu. Bol vybudovaný bavorským kráľom Maximiliánom II. na stredovekých ruinách. Hohenschwangau bol oficiálnou letnou a loveckou rezidenciou Maximiliána, Márii Pruskej, Ludwiga II. a Otta I. Mladí princovia tu strávili veľa rokov počas dospievania. Mária Pruská rada chodila na túry do okolitých hôr, a dala vytvoriť alpínsku záhradu. Na prízemí sa nachádzali komnaty kráľovnej, kráľove boli na poschodí. Nakoľko sa Ludwig nikdy neoženil, jeho matka naďalej obývala spodné apartmány. Princ regent Luitpold zaviedol elektrifikáciu do zámku, a po jeho smrti bol Hohenschwangau otvorený verejnosti. Zaujímavé je, že ročne navštívi zámok iba 300 000 turistov, čo je obrovský nepomer vzhľadom na neďaleko stojaci Neuschwanstein. Tak keď už niekde som, tak asi navštívim všetko podstatné v okolí. Najmä, keď sú naozaj vedľa seba. Niektorí ľudia fakt nerozmýšľajú.
V turistickej dedinke sme sa opäť zastavili v (inej) reštaurácii. Ja som si povedala, že kopnem do seba druhý polliter piva, čo sa napokon ukázalo nad moje sily. Najmä preto, že nebolo také dobré, ako to predtým. Ráno nám taxikár dal papierik, že máme volať na to číslo, a povedať, že chceme taxík číslo 4. Volám prvýkrát, nič. Volám o 10 minút neskôr, zdvihne to ženský hlas. Zrejme dispečerka. Pýtam si, či mi vie poslať taxík o polhodinu. Ona, že neprevádzkuje taxi službu, a že je to privátne číslo. A nepozná žiadne číslo na taxi. Bezradní sme sa pobrali k autobusovej zastávke, kde sme zistili, že pred 5 minútami odišiel bus, a ďalší ide až o hodinu. Teta L googli taxíky vo Füssene. Volám. Dvíha taxikár. Pozerám sa za seba, a diktujem, že nech príde do Schwangau, autobusová zastávka. On tvrdí, že nerozumie názvu destinácie. Hláskujem. Stále nič. Že mám poslať do SMSky. Odpisuje, že nevie, kde to je. Znovu mu volám, a vysvitne, že je z Rakúska. Že aj tam je niečo, čo sa volá Füssen. Potom si všímame, že na budove zastávky je vycapené číslo na taxík. Voláme. Že vraj posielajú taxík. Všetkým nám odľahlo. A viete kto prišiel? Správne, náš maďarský taxikár z rána. Takže nakoniec sme si ho aj tak našli.
Keď nás vyložil vo Füssene, a my sme sa pobrali smerom do centra, nad budovou nášho hotela sa zjavila obrovská dúha. Nikto z nás v živote nevidel širšiu a jasnejšiu dúhu. Naozaj nádhera. A taktiež samá symbolika tohto výletu. Magické číslo 5, ktoré sa niekoľkokrát objavilo, teraz dúha (dúha s Ježišom v Neuschwansteine v Throne Hall, Ludwig ako gay). Náhoda, či znamenie?
Stihli sme nakúpiť čokoládové keksíkové gule pre našich známych. Boli naozaj chutné, zaujímavé, rôzne druhy, ale majú veľké mínus – sú tvrdé a ťažko sa odlamujú na menšie kúsky, resp. sa pri tom človek zašpiní. Každopádne, zaujímavá skúsenosť.
Pred odchodom na izbu sme sa ešte zastavili v hotelovom bare. Dala som si Aperol Spritz. Mama ho ochutnala a skonštatovala, že je omnoho lepší ako na námestí v Krakove. Nešetrili na nás Nemci.
Deň tretí
Ráno sme stretli ďalšiu Slovenku, tentokrát čašníčku. Pri check-oute sme zažili zdržanie – problémy so zaplatením parkovania. My sme totiž parkovali v konkurenčnom hoteli, a ja som strážila s mamou veci na recepcii. Nevedelo sa, že kde sa platí. Napokon sa to, našťastie, vyriešilo. A ako tak nakladáme veci do auta, ktoré stojí pozdĺž hotela, zrazu príde taká panika tlačiaca bicykel, a povie nám, že tam nesmieme stáť na chodníku, a normálne počkala ako teta L preparkuje. Potom sa usmiala, popriala pekný deň a odišla. A my sme si pripadali ako Alenka v ríši divov.
Dnes nás čakal Herrenchiemsee. Prišli sme do mesta Priem am Chiemsee, no trochu sme sa s Márgit zamotali. Išla som sa s M porozhliadnuť, nájsť, kde sa nachádza parkovisko. Mladík nás navigoval, kam máme zaparkovať, a my sme išli smerom k prístavu. Vyrážali sme loďou Barbara z portu č.5. Sadli sme si na palubu, a nechali sme sa unášať po jazere.
Mali sme trochu času, kým bol naplánovaný náš vstup. Prezreli sme si sterilný obchod so suvenírmi, a opäť sme sadli do koču. Treba povedať, že tento bol minimálne o polovicu lacnejší (napriek tomu, že sme sa nachádzali na jazere) ako na ceste do Neuschwansteinu. Využili sme kopec času na fotenie, dokonca aj zapli fontány. Slabo mrholilo. M správne poznamenala, že voda fontán vyzerá ako kanalizácia, mala hnedastú farbu na rozdiel od fotiek.
Tesne pred naším vstupom vypadla v zámku elektrina, ale naša sprievodkyňa si nás poľahky našla. Túto prehliadku hodnotím najpozitívnejšie, pretože pani počkala, nikam sa neponáhľala, každý sa mohol okolo seba v pokoji porozhliadnuť aj 10x. Možno preto, že na tomto ostrove v tomto počasí nebolo veľa turistov, a bol to aj posledný vstup.
Herrenchiemsee je postavený ako priama kópia Versailles. V legendárnom francúzskom zámku, ktorý dal postaviť Ľudovít XIV. som zatiaľ ešte nebola, teda nemôžem porovnávať. Záhrady sú určite v tejto kópii menšie, a cestička k jazeru silne pripomínala cestičku k Fínskemu zálivu v Peterhofe. Vnútrajšok bol barokový, vyčačkaný. Zo 70 miestností stihol Ludwig dokončiť 20, nakoľko mu potom došli peniaze a bol vyhlásený za nesvojprávneho. V kópii Zrkadlového sálu sa nachádzalo 2 200 sviečok, ktoré 40 sluhovia zapaľovali hodinu, nakoľko Ludwig žil cez noc. Celý sál je dokonca o 8 metrov dlhší ako ten vo Versailles. Tu ho mal Ludwig sám pre seba, pretože sa tu nekonali žiadne oslavy. Vo všetkých miestnostiach bolo všade zlato. Preto ma prekvapila informácia od pani sprievodkyne, že všetko je len pozlátené takou tenkou vrstvou zlata, že ho použili iba 5 kilogramov. Neuveriteľné!
Z blízka sme videli mechanizmus čarovného stola, a taktiež sme mohli porovnať symetrické vstupné schodištia, jedno dokončené, a druhé iba s holými stenami z ručne vyrobených tehiel. Bolo ich 9 miliónov v celom zámku.
Páčil sa mi nápad využiť nedokončené miestnosti ako múzeum. V ňom sa nachádzalo množstvo fotografií Ludwiga z archívu, ďalšie busty, nábytok z jeho mníchovskej rezidencie, zásnubné plášte Ludwiga so Sophie, zimná záhrada. Bohužiaľ, všetky zaujímavé informácie o jeho vláde a nejakom hlbšom kontexte k uvedeným predmetom, boli len v nemčine. Iba krátke popisky boli aj v angličtine. Najviac ma zaujali modely scén k Wagnerovým operám vyrobené pre Ludwiga. Bolo to veľmi zaujímavé, pretože Wagner bol v opernej oblasti revolucionár, a teda aj tie scény sú prosto iné, výnimočné.
Ostatní zájazdníci ma počkali v kaviarni, odkiaľ nás vyháňali, keďže sme boli poslední ľudia na zámku. Kopli sme do koní, aby sme stihli predposlednú loď, a nemuseli čakať polhodinu na poslednú. Začalo pršať a fúkal sychravý vietor. Takže tentokrát sme si sadli do podpalubia. Všimli sme si, že na druhej strane lode sedela naša milá sprievodkyňa.
Kauza Herrenchiemsee
Herrenchiemsee sa nachádza na najväčšom ostrove na jazere Chiemsee.
V roku 1867 Ludwig navštívil Francúzsko, kde nabral inšpiráciu. Pôvodný plán bol, že kópia Versailles sa bude nachádzať neďaleko Linderhofu, no neskôr umiestnenie zmenil. Stavať sa začalo v roku 1878, a pokračovalo do Ludwigovej smrti. Kráľ tu však pobýval iba 9 dní v roku 1885. Nakoľko neboli dokončené kuchynské priestory, jedlo varili v Starom paláci (v súčasnosti galéria umenia), a koňmi ho prevážali až ku kráľovi. Po Ludwigovej smrti bol o 2 roky zámok otvorený ako múzeum.
Neobarokový palác bol postavený ako pocta francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XIV., ktorého Ludwig II. obdivoval. Všade sú preto prítomné kráľovské lilie. Na rozdiel od pôvodného Versailles, Herrenchiemsee obsahuje toalety, centrálne vykurovanie a veľkú vyhrievaciu vaňu.
Záhrady sú navrhnuté v klasickom štýle, a sú inšpirované Wagnerovými operami.
Večer sme sa ubytovali v 10 km vzdialenom mestečku v hoteli Jägerhof. Odišli sme do reštaurácie, ktorá pôsobila veľmi rodinnou atmosférou. Po bielych mníchovských párečkoch sa každý z nás nevedel dočkať poriadneho šnitzla. Ja som si to však rozmyslela, a tak som si dala jelení guláš. Ten bol tak perfektný, že som doslova vylízala tanier, a dodnes naň spomínam ako na jedno z najlepších jedál v mojom živote.
Po návrate na hotel som ešte išla do izby tety L a M. Bola som mierne grilovaná otázkami o hudbe, a náramne som si to užila. Ďakujem.
Deň štvrtý
K prekvapeniu nás všetkých sme sa zobudili do snehu. Bol síce ťažký, vodový, ale my sme sa cítili ako v oneskorených Vianociach. Vedúci hotela má manželku Slovenku. Naozaj nebol deň na tomto výlete, kedy by sme nestretli niekoho národne príbuzného. Deduško bol taký zlatý, že by som ho chcela za dedka. Taký pravý deduško. Chápete. Dokonca nám dal ovocie na cestu, čo sa mi ešte nestalo. Naozaj rodinný hotel, rodinná atmosféra. Ak sa sem raz vrátim (určite), tak prespím len v Jägerhofe. Nikde inde. Naozaj odporúčam. Ťažko mi je opísať ten feeling, ale cítila som sa akoby v horách a pri mori (v tomto prípade pri jazere Chiemsee) naraz.
Po ceste nám snežilo ešte hodnú chvíľu, a dokonca na niektorých miestach bolo riadne veľa bielej pokrývky. Naozaj sme si pripadali ako v rozprávke. A ja som dostala opäť neskutočnú chuť lyžovať (aj keď to, bohužiaľ, nie je kvôli môjmu kolenu možné). Prechádzali sme aj neďaleko biatlonového strediska Ruhpoldingu. Cesta naspäť ubehla strašne rýchlo.
Musím povedať, že som sa do Bavorska zamilovala. A teraz to nie je len vďaka futbalu a Ludwigovi, ale aj vďaka krajine a atmosfére. Ďakujem Vám za prečítanie mojich zážitkov, a ďakujem všetkým zúčastneným za tento výlet a za splnený sen. Bolo mi s Vami neskutočne úžasne.
P.S.: Niekedy si musíme dať z nostalgie biele mníchovské párečky!