20.2.-23.2.2023
Pamätám si, ako sme objednávali počas vianočných sviatkov letenky. Ja čerstvo po covide v postcovidovom kŕči, čakajúc na online hodinu s profesorom z Gdańska (nahrádzal mi, keď nemohol prísť na poslednú lekciu pred prázdninami). Z dvoch strán mama a krsná, či ideme alebo nejdeme (lebo akcia). Dvojičky ako rukojemníčky tejto zbesilej akcie. Kúpené minútu pred videohovorom.
O niekoľko dní sa rozbehlo hľadanie ubytka. M našla niekoľko, mne sa nepáčilo, že nie sú v centre, keďže v Barcelone budeme mať dva dni, tak nepotrebujeme strácať čas presúvaním sa (zvlášť keď to tam nepoznáme). Navyše za lístky pre všetkých zúčastnených by sme boli na rovnakej cene.
Nakoniec som našla apartmán za dobrý peniaz, v pešej dostupnosti všade a s okej recenziami. M odsúhlasila a spravila rezerváciu.
Neskôr sme ešte doobjednali dve príručné, kvôli suvernírom a väčšej baliacej pohode. Itinerár som postavila náročne, naše krokomery hlásili 20km oba dni.
Utorok
Čas a život sú tu posunuté. Ľudia tu začínajú fungovať okolo deviatej. Raňajky sme absolvovali v neďalej krásne zariadenej kaviarni. Potom sme vyrazili smerom k Sagrada Familia. Popri ceste nás prekvapovala architektúra, ktorá miesila arabské vplyvy s mediteránskymi, všadeprítomné palmy. Do samotnej Sagrady sme nešli, pretože vstupenky boli pri 35€ za nedokončenú stavbu (keď ju raz dokončia, potom pôjdem a zaplatím aj takú sumu; navyše podľa iných blogov bola pred covidom menej ako polovičná – pekne na tom zarábajú). Takže sme si spravili fotečky, rozjímali, poobdivovali a pokračovali ďalej.
Prišli sme k La Monumental, kde sa má nachádzať múzeum býčích zápasov. Aj keď podľa času malo byť dávno otvorené, tu majú na saláme, že niekto by sa chcel pozrieť dovnútra.
Sála pre klasickú hudbu L’Auditori bola zvonku nevkusnou opachou. V neďalekom parku sme obdivovali zelené vtáčiky (asi papagáje), ktoré môžete počuť a vidieť v celom meste.
Dostali sme sa k Víťaznému oblúku, ktorý bol postavený kvôli svetovej výstave v roku 1888 v neomaurskom štýle. Za ním po ľavom strane promenády bol najvyšší súd, v ktorom prebiehal asi dôležitý proces, keďže vonku postávalo množstvo novinárov.
Vošli sme do Parc de la Ciutadella s nádhernými fontánami (ktoré hojne využívali kačky), jazierkami a sochami, a bohužiaľ, plný bezdomovcov. Ďalej sa nachádza parlament, pred ktorým je nepochopiteľne ohradená piesčitá zem. A propos, piesok.
Pokračovali sme priamo k pláži Barceloneta a San Sebastian. Vyzuli sme si topánky a ponožky a vyskúšali vodu. Bola celkom studená, kamienky pichľavé. Na rozjímanie však bolo ideálne ročné obdobie, pretože ľudí bolo veľmi málo. Viem si predstaviť, že v lete tam je hlava na hlave (celá metropola plus turisti), extrémne teplo a nemožnosť ujsť do chládku. Nič pre nás.
Čudovala som sa, že oproti kostolu Santa Maria del Mar sa nachádza kresťanský sexshop (aj keď to znie ako oxymoron, je to pravda). Keďže sme Sagradu neabsolvovali, ako náhradu som nám vybrala barcelonskú Katedrálu (lístok stál ani nie tretinu), ktorú vrelo odporúčam. Okrem nádherných interiérov, so stolicami pre významných členov šľachtických rodov, nájdete vnútri aj výťah na strechu s výhľadmi na celú Barcelonu, v podzemí hrob mučednice svätej Eulálie a prekrásne nádvorie s palmami, kde chovajú presne 13 husí, ktoré pripomínajú jej vek.
Kým sme čakali na mamu a M v shope, sledovali sme husi. Jedna nádherne pózovala, ďalšia zas zaspala na jednej nohe (ako dom Baby Jagy v Mrázikovi), pričom počas spánku sa náhle viete čo (vyprázdnila) a spala ďalej! O chvíľu sa zobudila, zbesilo zagágala, akoby mala nočnú moru, a spala ďalej! No mali sme divadelné predstavenie. V minimúzeu bolo zakázané fotiť, no chlapík predomnou mal cvakací fotoaparát, tak som si povedala, že to asi neplatí, a začala som fotiť aj ja. No hádajte koho upozornili, a koho si nevšimli. Samozrejme vynadali mne.
Cez útulné námestíčko San Felipe Neri a iné uličky (a po návštevách rôznych obchodíkov) sme sa konečne prepracovali na hlavnú ulicu La Ramblu. Kávu a churros sme si dali oproti Opere v Café del’Opera. Ostatní išli do tržnice (Mercat de la Boqueria), ja do vedľajšej Casa Beethoven (antikvariát s notami). Nájdete tam aj biografie a teoretické knihy (v angličtine a španielčine), no a obrovské množstvo partitúr. Ja som si za 30€ kúpila 3 vreckové – Čajkovského 5.symfóniu, Dvořákovu Novosvetskú, a Mahlerovu osmičku Symfóniu tisícov. Skvelý nákup.
Streda
Raňajky sme mali oproti Casa Batlló. Trvalo im to hrozne dlho. Pokračovali sme okolo Casa Mila. Keďže do oboch sú nehorázne drahé vstupenky, tak opäť len zvonka (ale ryžujú na tom Gaudím).
Cez úzke smradľavé uličky, po osudovej láske so psom, cez filmovo vyzerajúce námestíčka a nápomocné eskalátory (proste na bežnej ulici) sme sa prepracovali až ku Parku Güell. Na mieste chcú, aby si ľudia kupovali lístky cez QR kód, lenže signál tam takmer nie je, čiže stránku to nenačíta. Alebo vopred – lenže vstup je na konkrétny čas, a človek proste nevie kedy dorazí na miesto, aj keď si veci naplánuje, vždy sa môže stať niečo nepredvídateľné. Našťastie, za nami bola skupina, a tak otvorili aj normálny ticket office – aj keď sme sa celkom načakali (v lete by sme od tepla a dusna odpadli).
Farebnosť lavičiek, jašterice, stĺpov, domčekov, všetkého. Unikátne, originálne, zaujímavé. Ale množstvo ľudí (a to sme boli mimo turistickej sezóny) znemožňuje pokojnú prehliadku. Vyšli sme iným – západným východom, keďže odtiaľ bolo najbližšie metro, ktoré sme potrebovali. Išli sme dolu a videli sme množstvo stúpajúcich a nadávajúcich návštevníkov, dostala som pochvalu od M, že som zvolila dobrú trasu (keďže my sme pri stúpaní mali veľkú pomoc eskalátorov). Takýto detail som síce neplánovala, ale vyšlo to krásne.
V tomto momente sme sa rozdelili. Išli sme ešte metrom spoločne, ale ja s mamou sme vystúpili skôr na Poble Sec. M a dvojičky pokračovali na Camp Nou (ja som nechcela, pretože som fanúšik Bayernu a Barcelonou pohŕdam…pardon, ale pozrite na výsledky). Z Placa d’Espanya okolo benátskych stĺpov sme pokračovali do Národného múzea na Montjuicu. Katalánci vedeli, že množstvo schodov na vrch by potenciálnych turistov odradilo, a tak spravili ďalšie eskalátory. MNAC obsahuje krásne zbierky umenia, od stredovekých fresiek v simulovaných kaplnkách, cez kostolné predmety, tapisérie až po moderné umenie lokálnych umelcov (Miró má svoju vlastnú galériu neďaleko, bohužiaľ, nestíhali sme). Vonku sme si ešte užili kávu a bombovú zmrzlinu.
Nasledoval môj osobný highlight výletu, a to Poble Espanyol. Je to ohradená štvrť, postavená pre 1929 výstavu, a má za úlohu zobraziť rôznorodosť celého Španielska. Jednotlivé námestíčka majú reprezentovať odlišné architektonické štýly, v randici sa dozviete o histórii celého projektu, o folklóre, typických jedlách, v minikine si môžete pozrieť film o zvykoch a festivaloch (a že takmer všetky sú bláznivo smrtelne nebezpečné), hneď vedľa je obrazová galéria významných maliarov, kláštor, o svätojakubskej ceste…Nájdete tu aj reštaurácie a kaviarne (neskúšali sme), remeselné obchodíky (môžete ich sledovať pri práci; v tomto období však nie všetky boli otvorené), alebo len tak si skúsiť dobrodružne zablúdiť po schodoch a strechách. Atmosféra a zážitok 10/10.
M s dvojičkami medzitým išli znovu k pláži, ale predtým sa zastavili naobedovať sa. Keďže dlho čakali, rozhodli sme sa, že pôjdeme za nimi a tam sa stretneme. Išli sme okolo sochy Krištofa Kolumba a putovnej kotviacej švédskej lodi. Nechoďte do reštaurácie Port Vell a La Bombeta. Je to turistická pasca. M povedali, že na nich zabudli (mali obsadené dva stoly). Potom sme pochopili prečo – vlastníci vlastnia / zamestnanci osluhujú obe reštaurácie (moja teória: veľký priestor predelený na dva opticky a psychologicky na potenciálnych zákazníkov pôsobí lepšie). Takže boli schaosení, a kým sa M a deti dostali na pláž, už slnko zachádzalo a nevedli si ju užiť. Čiže ich obrali o presne tú hodinu, ktorú mohli využiť pri vode.
Potom sme si pozreli ešte námestie Sant Jaume s vládou a Placa Reial, a znovu zakotvili na La Ramble s tržnicou (a nevýhodným nákupom čokolády) cestou naspäť do apartmánu.
Let domov sme mali veľmi skoro ráno. Taxík na letisko stál približne rovnako ako aerobus, no omnoho pohodlnejší (kufre, mamin pokazený žalúdok), lebo sme si vďaka nemu mohli kúsok dlhšie pospať (nemuseli sme ísť na Placa de Catalunya).
Všetko sme napokon zvládli!
P.S.: Tapasy, paelly, víno, pivo, sangria – všetko fungovalo a chutilo.
