Arnold Schoenberg: Óda na Napoleona
Seminárna práca – Seminár skladby
Úvod
Óda na Napoleona je skladba napísaná pre recitátora, sláčikový kvartet a klavír. Báseň lorda Byrona zhudobnil Arnold Schoenberg počas Druhej svetovej vojny na protest proti nacistickej tyranii. Deklamácia slova je presne zapísaná v jednoriadkovej notovej osnove. Podobne ako v skladateľových iných skladbách – Pierrot Lunaire a A Survivor from Warsaw, reč pôsobí na poslucháča veľmi sugestívne, miestami satiricky.
Báseň lorda Byrona
Lord Byron napísal Ódu 10. apríla 1814, deň po Napoleonovej abdikácii. Publikovaná bola anonymne. Skladá sa z šestnástich strof, pričom neskôr po naliehaní vydavateľa dopísal lord Byron ďalšie tri. Báseň obsahuje verše, ktoré sú namierené nielen proti Napoleonovi, ale aj na každého samozvaného diktátora (a teda v konečnom dôsledku aj na Adolfa Hitlera). Navyše, lord Byron predpovedal, že každá podobná tyrania sa raz musí skončiť, čo sa napokon stalo aj s Treťou ríšou. Schoenberga musel zaujať aj verš, ktorý odkazuje na Rakúsko (Napoleonova manželka Mária Lujza pochádzala z habsbursko-lotrinskej dynastie; Schoenberg bol rodeným Rakúšanom; Rakúsko po anšluse patrilo pod Nemecko).
Schoenbergov filozofický pohľad na kompozíciu
(“Ako som napísal Ódu na Napoleona” 1943)
“Liga skladateľov ma oslovila v roku 1942 (Judith L. Ryan spomína rok 1941), aby som napísal komornú skladbu pre ich koncertnú sezónu. Inštrumentácia mala byť limitovaná. Mal som ideu, že táto kompozícia nesmie ignorovať vzrušenie v ľudstve namierené proti zločin(c)om, ktoré túto vojnu vyprovokovali. Spomenul som si na Mozartovu operu Figarova svadba, Schillerovho Wilhelma Tella, Goetheho Egmonta, Beethovenovu Eroickú symfóniu a Wellingtonovo víťazstvo, a pochopil som, že morálnou povinnosťou inteligencie je povstať proti tyranii.
Ale toto všetko bolo iba mojím sekundárnym motívom. Dlho som uvažoval nad významom nacistickej filozofie. Jeden element ma pri skúmaní zarazil najviac: bezcennosť indivuálneho života (a individuality ako takej) v totalite. Nedokážem pochopiť, prečo by celá generácia včiel alebo Nemcov mala žiť iba preto, aby splodila ďalšiu rovnakú generáciu, ktorá opäť splní rovnakú úlohu: udržať rasu nažive. Dokonca sa domnievam, že včely (alebo mravce) inštinktívne veria, že ich osudom je byť následníkmi ľudstva, keď sa zničí samo, podobne ako naši prechodcovia Obri, Kúzelníci, Draci, Dinosauri a ostatní zničili sami seba a svoj svet, takže prví ľudia poznali iba zopár izolovaných druhov. Schopnosť mravcov (a ľudí) vytvárať štáty a správať sa podľa zákonov – akokoľvek nezmyselne a primitívne sa nám to môže zdať – práve táto schopnosť, unikátna medzi zvieratami, sa podobá nášmu vlastnému životu; a v našej predstavivosti môžme rozjímať nad týmto príbehom, sledovať ako rastie ich moc, veľkosť a tvar, a ako si vytvárajú vlastný svet, ktorý už nevyzerá ako pôvodný úľ.
Bez takéhoto cieľa sa život včiel, so zabitím tisícov potomkov kráľovnej, zdá byť márnym. Podobne všetky obety nemeckej Herrenvolk (nadradenej rasy) by nemali žiadny zmysel bez cieľa v podobe svetovej dominancie – v ktorej by jednotlivec mohol byť dôležitý.
Predtým, než som začal písať tento text, som skúmal Maeterlinckovo dielo Život včiel. Dúfal som, že v ňom nájdem motívy, ktoré by potvrdili môj postoj. Ale opak sa stal pravdou – Maeterlinckova poetická filozofia pozlátila všetko, čo ešte nebolo pozlátené. Jeho vysvetlenia sú tak nádherné, že jeden by ich mohol odmietnuť, aj keby vedel, že boli iba čistou poéziou. Musel som upustiť z tohto plánu. Musel som nájsť iný námet, ktorý by zodpovedal môjmu účelu.”
Analýza
Óda je rozdelená na štyri časti (po 5, 3, 4, 7 strofách), ktoré sú oddelené medzihrami a introdukciami s hlavnými motívmi.
Prvá časť je zložená z dvoch “napoleonských” tém, recitátor odsudzuje tyrana. Druhá hlavná časť, ktorá nasleduje po medzihre, sa zaoberá osudami troch historických postáv, ktoré kontrastujú s Napoleonom. Po druhej medzihre, ktorá využíva motívy z introdukcie, prichádza tretia časť. Tá je prerušovaná častými recitatívnymi pasážami. Posledná časť rozvíja takmer všetky doterajšie motívy.
Schoenberg v tejto skladbe využíva dvanásťtónový rad E F Des C Gis A H B D Es G Fis, avšak v kompozícii je niekoľko odkazov na tonálnu hudbu – najmä záverečný akord Es dur, ktorý je dozaista tým najzaujímavejším efektom celej skladby – je úzko spojený s Napoleonom cez dve kľúčové diela svetovej hudobnej literatúry. Beethovenova Tretia symfónia Eroica je taktiež v Es dure, navyše bola pôvodne venovaná samotnému Napoleonovi (keď sa Napoleon sám korunoval za cisára, Beethovena to veľmi rozzúrilo, a venovanie vyškrtol).
Rovnakú tóninu využil aj Čajkovskij vo svojej Overtúre 1812, ktorou sa pripomína víťazstvo ruskej armády nad Napoleonovou Grande Armée v Rusku. Es dur je celkovo považovaný za najheroickejší a najtriumfálnejší akord. V taktoch 63-64 cituje Schoenberg snáď najznámejší motív všetkých čias – prvé štyri tóny Beethovenovej Piatej symfónie spolu s náznakom francúzskej hymny (od čias Veľkej francúzskej revolúcie) Marseillaise. Takty 82 a 83 zas obsahujú fanfáru, ktorá ale neznie triumfálne – spolu s textom Prince vyznieva akosi “pokazene”. Musíme taktiež spomenúť, že hneď pri prvom vypočutí nám takty 254-258 Schoenbergovej Ódy evokovali pasáž z prvej časti Prvého klavírneho koncertu P.I.Čajkovského. Predpokladáme však, že je to iba zhoda náhod.
Premiéra
Keď bola skladba dokončená, začal sa hon na vhodného recitátora. Premiéra bola stanovená na 23. novembra 1942, pričom sláčikový kvartet bol nahradený sláčikovým orchestrom Newyorskej filharmónie (Schoenberg pre túto príležitosť prirodzene upravil partitúru). Klaviristom bol Edward Steuermann, recitoval Mack Harell a dirigoval Artur Rodzinski. O dva dni bolo vystúpenie zopakované a vysielané v rozhlase.
Schoenberg na premiére prítomný nebol, prvýkrát počul svoje dielo na koncerte až v roku 1949 pri príležitosti svojich 75. narodenín. Recitoval William Schallert, za klavírom sedel Leonard Stein, kvartet viedol Adolph Koldofsky. Schoenberg sa dokonca podielal na nácviku, aby bola interpretácia úplne podľa jeho predstáv. Trval na tom, že deklamácia slova má zdôrazniť najmä dramatickosť a expresívnosť textu, pričom výška tónov bola iba druhoradá.
Záver
Óda na Napoleona je dozaista dôležitou súčasťou či už klasickej hudby ako takej, alebo v kontexte tvorby Arnolda Schoenberg. Nesmieme zabudnúť, že mala tiež dopad na morálku ľudí počas Druhej svetovej vojny – vysielali ju nielen v USA, ale tiež ako formu antipropagandy v Nemecku.
Pozn. Zdroje nezverejnené.