Analýza 1.časti Beethovenovej Klavírnej sonáty Es dur Op.81a
„Les Adieux“
Seminárna práca – Teória hudby
História vzniku diela
Beethovenova Sonáta Es dur op.81a bola napísaná, aby vyjadrila smútok nad odchodom arcivojvodu Rudolfa (1788-1831), keď sa k mestu blížila francúzska armáda. Rudolf odišiel z Viedne s cisárovnou a zvyškom Habsburgovcov 4.mája 1809. Arcivojvoda Rudolf bol najmladším synom cisára Leopolda II. Do Viedne sa presťahoval, keď sa jeho najstarší brat arcivojvoda František stal cisárom. Rudolf bol dôležitým patrónom hudobníkov, s Beethovenom sa prvýkrát stretol v zime 1803-4 a stal sa jeho žiakom, priateľom a finančným podporovateľom. Beethoven ho vyučoval kompozíciu viac ako dve dekády.
Táto sonáta má 3 časti, pričom každá má svoj vlastný podtitul:
- Das Lebewohl (Les Adieux)
- Abwesenheit (L´Absence)
- Das Wiedersehen (Le Retour)
Analýza prvej časti „Les Adieux“
Prvá časť Beethovenovej Sonáty Es dur je napísaná v sonata-allegro forme s pomalou introdukciou. Celá časť má 5 úsekov: introdukcia, expozícia, rozvedenie, repríza, kóda.
Introdukcia Adagio obsahuje 2 motívy, ktoré sú poslucháčovi predostrené v prvých dvoch taktoch. Motív A (červená farba) tvoria tri klesajúce tóny G-F-Es, motív B (modrá farba) tvorí stúpajúca kvarta Es-As. Motív A má veľmi dôležitú úlohu ako tematický zdroj pre celú skladbu – taktiež zjednocuje celú časť pomocou rôznorodých variácií, augmentácií a diminúcií.
Melódia introdukcie je rozvinutá v šiestich taktoch v 2/4 metre. Opäť zaznie vo variácii v takte 7, tentoraz viac rozpracovaná a ozdobená (zelená farba). Harmonicky sa v introdukcii neobjaví kompletná tonika (prvýkrát zaznie v t.21), pomocou vzťahov je iba pomyselne naznačená. Prvému súzvuku chýba kvinta, druhý môžeme vnímať ako dominantu, avšak s vynechanou terciou, a za ňou prichádza klamný spoj – teda prvý kompletný súzvuk je c molový kvintakord (teda VI. stupeň v Es dur (fialová farba)). Motív B rytmicky pripomína konský cval (odchod cisárskych kočov?), ďalej prechádza pomocou protipohybov cez rôzne súzvuky, nikde sa ale harmonicky neustáli (v ľavej ruke b-e sa rozvádza do a-f, to sa rozširuje na as-fis = dvojitá centralizácia tónu g, stále však nie v kontexte toniky; a potom znovu v stredných hlasoch (ružová farba)). Takt č.5 je posunutým štvrtým taktom o oktávu vyššie (žltá farba). V šiestom takte sa nachádzame v dominantnom priestore, avšak po ňom nenasleduje tonika, ale mimotonálny zmenšeno-zmenšený akord. Takty 12-16 majú pauzami oddelený motív A v protipohybe, pričom na miestach, kde by sa mohla vyskytnúť tonika Es dur zaznieva rovnomenný es mol alebo mimotonálna dominanta k subdominante (ako sekundakord des-es-g-b; príslušné miesta označené oranžovou farbou).
Expozícia sa začína v allegro tempe v alla breve metre v takte 17. Prvý akord je netradične subdominantný sextakord (bledomodrá farba). Za ním nasleduje kombinácia oboch motívov – stúpajúce kvarty (modrá farba) a pod nimi Le-be-wohl (červená farba) (v ľavej ruke šarmantná chromatika – žltá farba). Protipohybom v takte 20 sa zvýši napätie, ktoré sa konečne uvoľní v ďalšom takte, v ktorom prichádza prvýkrát plnokrvná tonika. V taktoch 21-29 prichádza hlavná téma (2×4 takty; vyznačené zelenou farbou), melódia je zvýraznená v oktávach, sprievod je rozpohybovaný, pričom kostrové oporné basové tóny sú motívom A v inverzii (Es-F-G). V takte 24 nastáva na tretej dobe kolízia – stret B-Ces (ces sa ťahá k tónu b, ktorý je najprv základným tónom dominanty, a hneď za tým kvintou toniky). V takte 28 sa dostávame do subdominantného priestoru, v ktorom sme neboli od začiatku expozície; e smeruje k f, es k d v ďalšom takte, v ktorom sa zároveň začína spojovací úsek na dominante.
Spojovací úsek môžeme rozčleniť na 2 časti – t.29-34, t.35-49. Beethoven pracuje rôznymi spôsobmi s motívom A – najprv protipohybom v behoch (hnedá farba), potom v augmentácii (červená farba), hrá sa s intervalmi, striedavými tónmi (oranžová farba).
Vedľajšia téma má 8 taktov 50-58 (opäť 2×4 takty, druhýkrát o oktávu nižšie), plynulo vychádza zo spojovacieho úseku (striedavé osminové noty – neustály pohyb = žltá farba, augmentovaný motív A v sopráne = červená farba). Tonálnym centrom je B dur, teda dominanta hlavnej toniky Es dur. V base je zádrž základného tónu B (fialová farba), nad ním sú prieťahy (ružová farba), ktoré umocňujú B dur. V takte 53 sa nachádzame v dominantnom priestore (v tomto prípade je to F dur), vo vrchných hlasoch centralizácia toniky a-es —> b-d (ružová farba). Tieto štyri takty zaznejú o oktávu nižšie.
Rozvedenie nie je proporčne veľmi rozsiahle – prebieha v taktoch 70-110. Beethoven kombinuje oba motívy (aj keď prerušene, resp. s pozmenenými intervalmi) – dlhé celé tóny v pravej ruke z motívu A, galop motív B zas zaznieva v ľavej ruke (občas aj vo vrchom hlase). Využíva aj nápady zo spojovacieho úseku (napr. striedavé tóny vyznačené žltou farbou). V rozvedení sa moduluje pomocou rôznych sekvenčných vzorcov do rozličných tonálnych oblastí, menovite c mol, b mol, G dur, es mol, Ges dur – nikde sa ale neustáli nadlho, preto by asi bolo vhodnejšie použiť namiesto modulácie pojmy ako vychýlenie, vybočenie, prípadne oscilácia okolo určitej tonálnej oblasti. Zároveň môžeme rozvedenie rozdeliť na niekoľko menších sekcií (vyznačené zelenou farbou). Arcivojvodove kone sa opäť rozbehnú osminovým pohybom v takte 109.
Repríza sa začína v takte 110 (končí v takte 161), všetky témy a úseky z expozície sa navrátia do toniky Es dur. Všetko je zopakované takmer identicky, až na malé zmeny v base v hlavnej téme (vyznačené červenou farbou; edície vydania nie sú jednotné v tomto prípade). Ďalej je oranžovou farbou vyznačená harmonická zmena oproti expozícii. Beethoven v spojovacom úseku pripravuje vedľajšiu tému, ktorá tentoraz zaznie v tonike Es dur (namiesto dominantného B dur v expozícii). Inak platia všetky skutočnosti už pomenované a vyznačené v expozícii.
Táto sonáta obsahuje kódu, ktorá je dlhšia ako ktorákoľvek iná sekcia. Dá sa rozčleniť na 3 úseky:
-Prvý úsek (t. 162-180) je rozšírením hlavnej témy, centralizovanej tentoraz do f mol, potom do es mol (takt 175). Modulácia je pripravená dominantou (resp. pri f mol mimotonálnou dominantou C dur = bledomodrá farba).
-Druhý úsek (t. 181-222) sa začína dialógom medzi dvomi hlasmi, augmentovaným motívom A (červená farba). Melodickými alteráciami sa opäť dostaneme do Es dur (takt 197). Po konci tohto dialógu sa začína virtuózna pasáž (t. 197-208; identické opakovanie okrem záverečnej spojky t. 209-222 = spojka je konkrétne 2×2 takty – 219-220 a 221-222, pričom v druhom prípade sú takty o oktávu nižšie (princíp niekoľkokrát už Beethovenom využitý v tejto časti) = vyznačené zelenou farbou) pod stále augmentovaným A (a neskôr kráteným) motívom ide kontrapunkt v osminových hodnotách, ktorý sa voľne pohybuje pod alebo nad melódiou.
-Tretí úsek (t. 223-255 koniec) je znovu dialógom postaveným na motíve A (červená farba). Beethoven ho imituje rozličnými rytmickými hodnotami. Od taktu 243 začína v base krokový pohyb smerom nadol (Lebewohl), nad ktorým je základný tón Es ako zádrž (žltá farba). V pravej ruke sa znovu objaví osminový virtuózny beh (oranžová farba), v rámci tóniny Es dur. Zaujímavé je uvedenie kvintol (ružová farba), ktoré sa doteraz neobjavili. Na záver zaznie vo forte dominanta a tonika – arcivojvoda dorazil do cieľa.
