Sever Poľska, Vilnius leto 2022 (8.8.-13.8.)
Drahí priatelia! Opäť vás srdečne vítam pri mojom cestopise – prvom poriadnom po viac ako 2 rokoch a náročných covid-časoch (či skôr nezmyselných opatrení). Tento rok opäť zasiahli – namiesto pôvodne plánovanej cesty do Gruzínska sme kompletne otočili smer – v Turecku totižto dva týždne pred odchodom dali týždňovú karanténu na vlastné náklady. Rozhodli sme sa teda neriskovať, a zamierili sme na sever k Baltiku.
Prvý deň sme vyrazili až neskoro poobede – teta L naplánovala prvú noc v Čadci. Ono to vlastne ani nestojí za reč. Hotel Lipa človek ani nájsť nevedel. Popri krásnych úradných budovách a vyprázdneného námestia stála ošarpaná multifunkčná budova. Museli sme ju celú dookola prejsť, kým sa nám podarilo objaviť vchod do hotela. Teda hotel je silné slovo. Vyzeralo to tam nevábne a nedôstojne. Napriek nízkej frekvencii ľudí nás recepčná (asi brigádnička) poslala až na siedme poschodie. A keďže v budove bol iba starý výťah (ktorými sa bojím vyvážať), tak som išla radšej pešo. Keď som si išla vypýtať nožík kvôli večeraniu, tak som si pripadala ako v horore (sedel by asi Hostel), pretože na schodoch nebolo poriadne (resp. žiadne) svetlo. Keby ma niekto takto s nožíkom stretol…Aspoň t. L urobila sendviče, ktoré zožali veľký úspech. A ja som nezvládla marhuľovicu s príchuťou dreva (akoby príliš silná whisky) – asi som vyšla z cviku. Navyše boli vraj na druhej izbe mravce, ktoré bolo potrebné zabíjať. No, skrátka, škoda reči.
Ďalší deň nás čakala celodenná cesta. Do Gdyne sme dorazili celkom neskoro. Mali sme výborne situovaný hotel Mercure – blízko k moru aj k centru (ak sa to tak dá vôbec nazvať, skôr hlavná ulica). Urýchlene som zistila, ako funguje parking, a išli sme si zhodiť veci na izbu. Vybrali sme si ale sprostý výťah. Nejaký bol zblbnutý. Všade nás niekto privolával, naše poschodie ignoroval a tak sme radšej vystúpili, a so všetkou batožinou sme išli cez požiarne schodisko. Hlavne rýchlo do plaviek a k vode! Vedela som, že sa má počasie pokaziť hneď od ďalšieho dňa, a tak som chcela využiť ešte prehriate more, aj keď už slnko pomaly zapadalo. Pobrali sme sa ako splašené kone z troiky z Dostojevského románu. Rýchlo sme sa prebrodili cez piesok a dlhočizný vchod do vody, kým sa dalo úplne ponoriť. Po polhodinke kúpania sa začínala menšia búrka, takže sme sa rýchlo osušili a svižným krokom išli späť do hotela. Konštatujeme, že Baltické more nie je také slané ako Jadranské, a teda toľko nevyčerpáva. Nie je tam ani neznesiteľné teplo, ceny sú ešte prijateľné, takže sa v tejto chvíli považujeme za prvé lastovičky, a prorokujeme, že sever Poľska bude niekedy novým Chorvátskom pre Slovákov (a iných) .
Dovoľte mi teraz pár slov o Gdyni. Je to druhé najväčšie mesto v Pomoranskom vojvodstve a tvorí spolu so Sopotom a Gdańskom tzv. Trojmesto. Gdyňa je mladé a moderné mesto s vlastným väčším prístavom a obľúbeným letoviskom. Na ďalší deň sme sa vybrali do mestskej časti Orlowo (pešo cez Redlowo), aby sme sa netlačili na oficiálnej mestskej pláži, kde sa začínal triatlon či čo (o tom potom). Slnko je tam naozaj úplne iné – prvýkrát v živote mi nebolo nepríjemné byť dlhšie mimo tieňa. Dokonca som aj zadriemala a opálila som sa (celkom do červena, ale za deň to prešlo). Nachádza sa tu aj nádherné mólo, dobrá kaviareň a krásne výhľady. Reštaurácií by mohlo byť aj trošku viac, vzhľadom na počet ľudí. Hneď na pláži je len jedna maličká klasická a zo dve stánkové. Naspäť sme sa kamzíkovali cez lesík, pod ktorým bol vysoký zráz, ponúkol nám nádherné scenérie na more (a dve ťažšie zliezania pre moje koleno). Potom sme pekne cez promenádu prešli až k našej pláži pri hoteli.
Ďalšie ráno sa začalo „blúdením ako ho*na vo vzduchu“. Nastal vrchol trojdňového triatlonu Ironman. A presne sme si „vybrali“ jubilejný 10. ročník. A keďže sme bývali na hlavnom ťahu, všetky okolité ulice okolo hotela boli uzatvorené. Recepčná nás ubezpečovala, že keď potrebujeme odísť z hotelového parkoviska, policajti nás usmernia. Trt makový. Vyšli sme von obhliadnuť okolie, kadiaľ by sa dalo. Po asi hodine pátrania a pýtania sa neochotných dozeračov, sme našli jeden priechod. Rýchlo sme sadli do auta, no presne ako sme tam prišli, dali aj tam zátarasu. Točili aj iných vodičov, tak sme skúsili ísť za nimi. Pomocou úzkych uličiek na kopci vo vilovej štvrti sme sa vymotali až na koniec mesta, keďže hlavný ťah bol celý zatarasený. Hrôza des. Že práve my vychytáme túto akciu, a ešte aj miesto konania, lebo pri iných hoteloch by takýto problém nebol. Nevadí. Hlavné je, že sme sa dostali von.
Majestátny Malbork bolo vidieť už z diaľky (nachádza sa asi 60km južne od Gdańska). Niet sa čomu čudovať. Je to najväčšia gotická stavba (a navyše z pálených tehál, ktoré sú pre celú oblasť typické) na svete. Komplex bol hlavným sídlom rádu nemeckých rytierov od 14. storočia (stavať sa začal asi generáciu nazad). V polovici 15. storočia ho odkúpil poľský kráľ Kazimír IV. Jagelonský. Hrad bol niekoľkokrát poškodený, počas švédskych vojen, delení Poľska, Napoleonských vojen, a napokon aj nacistickej okupácie. Dodnes sa rekonštruuje (počas našej návštevy sme videli lešenie na kláštornej budove).
Od parkoviska a hradu nás delil drevený most pre peších ponad riekou Nogat. Každého musí ohromiť obrovská plocha a množstvo ľudí (lístok odporúčame cez internet kúpiť), ktorí sa správajú ako teľce. Najlepšie je, keď zastavia na úzkych schodoch, a pretože počúvajú svojho sprievodcu v slúchadlách, ďalej sa nedostanete, a môžete gestikulovať a hovoriť koľko chcete, oni sa nepohnú. Treba sa pretlačiť silou. Vidieť, že je to najnavštevovanejšia pamiatka v celom Poľsku. Problémom je, keď títo všetci turisti vojdu do niektorej expozície v hrade, a vy sa z toho vydýchaného vzduchu idete zadusiť. Až rozum zastane, ako to oni môžu vydržať. Takto to dopadlo v miestnosti s brneniami a zbraňami, v ktorej bola aj tma, takže fotky nula bodov. Vnútorné nádvoria a cestičky boli nádherné, záhradky rozkvitnuté, priestranné miestnosti dýchali stredovekom, obrovská kuchyňa, izbičky, dlhé chodbičky (jedna viedla do miestnosti s toaletami), jantárová výstava (áno, odtiaľto pochádza niekdajší dar pruského kráľa Petrovi Veľkému), pečate (a zmluva o poľsko-litovskej únii), obrazy a sošky, masívne dvere, siene (v jednej hralo duo gitara-lutna = nádherná atmosféra) a starodávny kostol s freskami, až si človek vie predstaviť, ako tu rytieri kedysi žili. Celková architektúra je ohromujúca, touto stredovekosťou by bol nadšený aj Ludwig II. Bavorský. Náhodou, ak by turista zabudol vojsť do jedného z milión shopov, ešte pri východe má možnosť sa porozhliadnuť na dvojposchodovom.
Vracali sme sa do Gdyni. Triatlon mal skončiť o pol piatej, bolo už pol šiestej. Zápcha, bežci na ceste a zátarasy bez zmeny. Stále nemožné dostať sa k hotelu. T.L sa nahnevala, a tak sme aspoň vyrazili do Sopota. Sopot je tiež prímorským letoviskom, a svojou atmosférou pripomína kúpeľné mestečko. Nachádza sa tu najdlhšie drevené mólo v Európe, ktoré je v lete spoplatnené symbolickou sumou. Vidieť odtiaľ aj na známy maják. V meste je množstvo obchodíkov a reštaurácií (a Krzywy Dom). Tu sa trošku pristavím. Išli sme sa najesť do gruzínskej, aby sme mali aspoň takúto náhradu pôvodného plánu. Čo je čudné, aspoň tu na severe Poľska, je najviac reštaurácií (a pekární) gruzínskych (nie poľských, nie talianských…). Nuž, miestni majú vkus, a teda že je to geniálne jedlo. Po ôsmej sme sa vrátili do Gdyne a žiadna zmena. Tak sme s istotou miestnych hľadali po kopcoch kľukaté uličky, aby sme sa nejako dostali k hotelu, kam nás tiež horko-ťažko pustil policajt. Akože veľkolepá organizácia (pre súťažiacich), ale z praktickej stránky (pre ostatných) o ničom.
Ďalšie doobedie sme strávili v prístave v Gdyni. Nachádzajú sa tu dve múzeá na autentických lodiach – jedna z 1. svetovej vojny (nemecká, keďže vtedy bola táto oblasť súčasťou východného Pruska) Dar Pomorza a druhá z 2. svetovej (poľská, ktorá hrdinsky vzdorovala nacistom v úvodných fázach vojny). Nájdete tu tiež ponorku a atrapu staršej lode, ktorou sa dá plaviť. Pri vode sme okrem dvoch druhov čajok videli aj 3 labute. Pred odchodom do Gdańska sme sa zastavili v gruzínskej pekárni, a teda, lepšie sladké pečivo som ešte nejedla. Toľko plnky…višňovo-čokoládovej. Čo na tom, že som bola celá lepkavá potom a minula som všetky servítky na stole.
Nájsť parkovanie v metropole severa Gdańsk bolo doslova peklo. Konali sa tu totižto obrovské trhy (Jarmak sv. Dominika s viac ako 750 ročnou históriou), čo sme vopred netušili. Nejaký čas sme krúžili, ako množstvo ďalších áut, a nakoniec sa nám podarilo vopchať sa do práve uvoľneného miesta na konci obytnej časti pri centre. Motali sme sa cez Dlugi targ, obdivovali každý jeden domček, unikát sám o sebe, na Dlugom pobrzezi otáčací most na rieke Moltawa, pozreli sme sa do najväčšieho tehlového kostola/baziliky sv. Márie na svete (s obrovskými a podrobnými astrologickými hodinami, Orloj sa môže strčiť), vyskúšali tresku na kašubský spôsob (menšina žijúca v tejto oblasti), vbehli do veľkej tržnice, motali sa po trhoch s jedlom a pitím (lokálne i iné národnosti, aj autenticky oblečené, od litovskej, cez tureckú, moldavskú, arménsku, ukrajinskú, po krymsko-tatársku a ďalšie) a remeselnými výrobkami. Videli sme aj Neptúnovu fontánu, zvonka Zuraw, Artušov dvor, Mariacku ulicu so všadeprítomným jantárom, ďalšie kostoly a množstvo mestských brán. Spali sme v Gdyni naposledy.
Tento deň sme mali smer Vilnius. Margit nás chcela zobrať na prehliadku aj do Kaliningradu, čo by sme neodmietli, ak by sme mali víza. Takto sme museli celú oblasť tesne obísť. Videli sme poľský vidiek, ktorý je nielen čarovný so všetkými zvieratkami naokolí, ale aj vyspelý. Poliaci sa perfektne starajú aj o cesty nižšej triedy (nehovoriac o tom, že ich prvá trieda je ďaleko lepšia a rýchlejšia ako naša diaľnica – a zadarmo! Iba 3x sme mali cestarinu za celý výlet, aj to boli iba drobné zlotky), dokonca na každú poľnú cestu, ktorá vedie k niečej farme (a že ich je tam habadej) je vybavená 2 zrkadlami do oboch smerov. Nádherné aleje so zdravými stromami, prípadne novými vysadenými. Na Slovensku môžeme snívať – naozaj sme asi posledná krajina vo všetkom.
Na úvod – na Vilnius úplne stačia 2 dni. Orientácia v starom meste je celkom jednoduchá, pomôcť si vizuálne jazykom je však ťažké. Pre nás je úplne nezrozumiteľný. Na veľa miestach majú aj anglický preklad, ale tam, kde nie je, prekladač sa zapotí – a v konečnom dôsledku nemusí byť nápomocný. Na začiatok sme si dali Citybus, aby sme lepšie pochopili, čo a v akom poradí chceme absolvovať. Najväčšie múzeum je situované vo veľkovojvodskom paláci. Za lacný peniaz dostanete kompletnú prehliadku histórie Litvy od praveku až po súčasnosť, obrovskú expozíciu samotných komnát s množstvom obrazov panovníkov, pohľad do bežného života a menšiu obrazovú galériu. To všetko v príjemnom prostredí, prístupnom aj pre vozíčkarov. Pred palácom je hlavná katedrála sv. Stanislava a Ladislava v neoklasickom štýle. Z neďalekého mostu je nádherný výhľad na dominantu mesta Gediminasovu vežu. Potom sme sa najedli v etnickej reštaurácii EtnoDvaras – mama vyskúšala šaltibarščai (studená cviklová polievka) a obe sme si dali cepelinai (zemiakové oválne knedlíky plnené všelijakým mäsom s kyslou smotanou a slaninou). Bolo to zaujímavé (najprv čudná chuť, potom super) a vlastne neopísateľné. Celé som to spláchla domácim kvasom.
Smerom na juh sme navštívili Kostol sv. Anny a Kostol sv. Františka a Bernarda, ktoré sú čudným nesymetrickým spôsobom hneď vedľa seba. Vedľa nich sa nachádza socha Adama Mickiewicza a jeho spomienkový dom. Cez riečku Vilnia sme sa ocitli v samozvanej republike Užupis (v skutočnosti mestská časť). Má asi 7000 obyvateľov, jej ústava je preložená do 27 jazykov, má 11 člennú armádu, vlastné štátne symboly. Je to štvrť, kde bývajú najmä alternatívni umelci. S mamou sme si chceli dať kávu, a náhodne sme vošli do pekárne, ktorá bola práve druhý deň otvorená. Kúpili sme tam tradičný sladký stromový perník šakotis. Nasledovali dva pravoslávne chrámy – Nanebovzatia Panny Márie a sv. Mikuláša. Nazvala som to ako tour de kostoly. Zakotvili sme v spomienkovom dome skladateľa Čiurlionisa. Lámanou ruštinou som si kúpila CD s litovskými ľudovými piesňami v jeho úprave a výber klavírnych skladieb v notách. Vysvetlila nám, že očakávaný koncert sa odohrá na radnici neďaleko. Mali sme ešte čas, tak sme sa pomotali. Odporúčame syrárňu/kaviareň Džiugas, majú výborné tortičky, pričom každá obsahuje v nejakej podobe ich syr. Ten dávajú aj namiesto keksíka ku káve. Originálne a chutné.
Teraz zhodnotím koncert. Publikum celkom nevychované ako u nás. Počas príhovoru (našťastie!) klaviristu jednej tete zvonil telefón, ale tak, akoby rad za radom skúšala zvonenia. Hodnú chvíľu s tým nič nevedela robiť, ani jej nikto nepomohol. Za nami sedela matka s deťmi, ktoré v pohode nahlas šepkali počas skladieb, a nič s nimi nerobila. Dokonca nejak nepochopila program, lebo dve skladby pred koncom išla dopredu s kvetmi a deťmi. Ale kým sa stihla vymotať zo zadných radov, už začal hrať ďalej. Tak si čupla v prvom rade v uličke, a čakala kým dohrá. Dala mu kvety, v tom momente z druhej strany sály vybehla ďalšia. Davová psychóza. Pritom ešte mal regulérne zahrať poslednú skladbu. Hanba a nedôstojné. Aj jemu chudákovi to bolo nepríjemné. Chudák však až taký nie je. Rokas Zubovas musí dostať doživotný zákaz hrať môjho milovaného Chopina. Absolútne ho necítil, doslova si vymýšľal vlastné harmonické prechody, technicky spackané. O to viac, že začínal s prvou baladou, ktorú poznám spredu zozadu, a ani v čase cvičenia som to tak zle nehrala. Normálne som mala chuť teatrálne odísť. Zostala som však kvôli Čiurlionisovi na programe. Ten mu sedel omnoho viac – to znamená, že nejakú hudobnú predstavivosť a klavírnu techniku má. O to viac je pre mňa nepochopiteľná absolútna nesúdnosť pri interpretácii, ak sa tá zlátanina vôbec tak nazvať dá, Chopina.
Pobrali sme sa naspäť na náš hotel Radison Blue cez rieku Neris do novej časti mesta.
Tento deň nás čakal zájazd do Trakaiu, ktorý sme si dohodli po Citybuse u tej istej spoločnosti. Trakai je najznámejšia litovská pamiatka, jediný vodný hrad vo východnej Európe. Od Vilniusu je vzdialený do 20 km. Jeho história je spojená najmä s kniežaťom (takmer korunovaným kráľom) Vytautasom Veľkým. Hrad je spojený tiež s kniežaťom Gediminasom, ktorý presídlil do Vilniusu. Jeho syn Kestutis prebudoval opevnenia na Trakai. Neskôr začal význam sídla upadať, slúžil aj ako väznica pre šľachticov. Bol zničený počas vojen s Moskvou. Obnova sa začala až v 20.stor. V rámci hradu je veľká expozícia porcelánu a vejárov všelijakého druhu a pôvodu, dobovo zariadených miestností s loveckými trofejami, brnenia, sochy, trónna sála, voskové figuríny v autentických tatárskych oblečeniach, ktorí doniesli do oblasti kibinai, tiež tradičné jedlo – veľké taštičky plnené rôznymi druhmi mäsa. Dali sme si ich v reštaurácii Senoji Kibinai. Sú tu nejaké trhy, a dajú sa prenajať rôzne loďky a člny. Jazerá pôsobia veľmi upokojujúco. Ak by sme mali viac času, aj by som išla. Pomotali sme sa ešte v okolí, a pozreli si domčeky v ich štýle, kde ešte ľudia stále bývajú – majú vyvesené prádlo aj satelit, vtáčiky im z okna čvirikajú, a bábušky striehnu na vodičov a ponúkajú parkovanie.
Po návrate do Vilniusu som utekala do notového obchodu v zaprdenej uličke. Vošla som, a hneď sa pýtam, či majú noty Balysa Dvarionisa. Predavačka zaskočená, odkiaľ ho poznám. Išla sa pozrieť do archívu. Chcela som 24 skladieb, na internetovej stránke to mali. Ona že majú iba malú suitu. Nevadí, kúpila som. Ešte som si ale poprezerala, čo tam majú. Kategórie vymyslené fajn, ale ten neporiadok – noty jedny cez druhé. Hovorím si, kebyže ma nechajú tam 2 dni robiť, taký poriadok im tam spravím. Vyšli sme von, a po chvíli za mnou vybehne predavačka, a kričí, že našla tie noty, ktoré som chcela. Predstavte si, jedna malá neroztriedená kôpka pri kase, a práve v nej to bolo. Tak mi povedala, že si to môžem vymeniť zadarmo, keďže to malo rovnakú cenovku.
Ako sme sa vracali do hotela, uvideli sme kopu teplovzdušných balónov vznášajúcich sa. Dali sme si koktejlíky na 22.poschodí v bare s nádhernými panorámami na celé mesto. Bola som smutná, že už musíme ísť domov.
Pôvodne plánovaná zastávka v dedinke Druskininkai, kúpeľnom mestečku s múzeom už spomínaného skladateľa Čiurlionisa, sa podľa vyrátanej cesty časovo konať nemala. Touto cestou skladám hlboké poďakovanie tete L, že sme tam napokon zbehli. Vošla som do domčeka (ešte chýbalo 7 min. do oficiálneho otvorenia), teta upratovačka mávla rukou (a vošla som nejakým spôsobom zadarmo). Nápisom v litovčine som nerozumela, tak som spravila iba zopár fotiek. Vyšla som do záhradky, a tam boli ešte dva ďalšie domy – osobné izby a izby pre hostí. V každom domčeku klavír (to mi prišlo skôr kontraproduktívne – naraz ak by zneli, tak by si prekážali). Teda vošla som ďalej a počujem nejaké hlasy – asi nejaká súkromná prehliadka. A čuduj sa svete – sám pán klavirista z radnice sedí za klavírom a niečo hľadá na počítači. Skoro som odpadla. Ale iba som ho pozdravila, pretože som sa zľakla, že ak by som mu povedala, že som ho videla na koncerte, a on by sa ma spýtal, aké to bolo, tak by som mu vynadala za Chopina. Už sa poznám, a nejdem riskovať moju prehnanú úprimnosť. (Zistila som, že je priamym potomkom Čiurlionisa.)
Vrátila som sa do prvého domu a pýtam sa pani pri pokladni/shope na noty. Ukazuje mi klavírne, ja už tie mám (ktoré som teda chcela). Keďže nerozumie angličtine, hovorím orkestral partitur. Nič. Jura, Miške (originálne litovské názvy konkrétnych symfonických básní). Hneď pochopila. Miške nemali, ale hlavná bola Jura – tá je dlhšia a náročnejšia. Vyskočila som po plafón, nemusím objednávať z internetu s drahým poštovným. Prečo som túto konkrétnu skladbu chcela? Za 20eur dirigentská partitúra polhodinovej skladby (tie zvyknú byť za viac ako 50eur), a všetky orchestrálne party. Bežne sa party predávajú za stovky eur konkrétnym inštitúciám, ktoré tak získajú licenciu. Pre mňa to bude dôležité, aby som odkukala praktickosť a vizuál (keďže si party vyrábam sama).
Po niekoľkých zápchach v okolí Varšavy sme večer dorazili na prespanie v Čenstochowej. Ďalší deň sme už ťahali domov.
Pár poznámok na záver:
Poľsko je brutálne vybudované a mnohé tradované názory o tejto krajine medzi Slovákmi sú zákonite vyvrátené. Na to treba povedať dotyčným, nech sa presvedčia osobne.
Baltické more je nový Jadran. Pamätajte na naše slová. Boli sme prvé lastovičky.
Neregulovaný turizmus (na určitých miestach) kazí zážitky. Mám na mysli malé miestnosti v Malborku a Trakai.
Litva je drahšia ako Slovensko (večer malé pivo 5eur, aj potraviny, v ktorých nepredávajú alkohol po určitej hodine, ako sme si pripomenuli). Krajina má menej obyvateľov ako my, ale je na úplne inej úrovni vyspelosti. Priemerná mzda je tiež rovnaká, ale teda tie autá… Mrakodrapy, výškové budovy, moderné architektonické „opachy“, oproti rieke staré mesto. Žeby takáto nová štvrť mohla byť raz Petržalka? Snívajte s nami.
Oproti Poliakom sme stretli v Litve omnoho viac neochotných ľudí. Za všetkých spomeniem predavača v obchode s kávou a čašníka v Trakai. Obaja mali pohľad a výraz typu: čo tu chcete, na čo ste prišli, prečo ma otravujete, kedy už odídete a necháte ma konečne na pokoji. Strašne ma to vytočilo (a na chvíľu som sa cítila ako na Slovensku). Nielen Hotel Lipa (synonymum „škoda reči“), ale aj reštaurácia Vlčí dvor pri návrate domov, kde nás nechali sedieť asi 10 min. kým sa unúvali prísť a povedať nám, že už im začína uzavretá spoločnosť.
Radi tu amatérsky tancujú. Či na streche obchodného domu, alebo v parku (po ktorom sa premáva aj elektrický robot-kosačka).
Škoda toho Kaliningradu. Pekne by nám zapadol do obrazu o tejto oblasti Európy.
Opäť, cestu autom nič nenahradí. Najlepšie sa takto spozná geografia, systém, vyspelosť, a aj kultúra a charakter do istej miery.
Slovensko ešte neobjavilo chuť Gruzínska, a že o veľa prichádza. Poprosím pekárne aj reštaurácie. Všade.
L odpadávala z maminých receptov (bavili sa o varení a nápadoch), a niekoľkokrát sa pýtala, prečo nemá svoju reštauráciu. (na želanie zahrnuté v cestopise)
Autom 3000km, 10 dní (4 v aute), 75km pešo.
Ďakujem za pozornosť! Do skorého čítania!