Výlet Benátky | Florencia
Dlho som mala stres, či som všetko dobre naplánovala. Prvýkrát som vymyslela niečo zložitejšie, ako ísť z a na letisko. Tušila som, že to nebude najpohodlnejšia cesta. Nebola ani veľmi lacná. Bola však veľmi efektívna. Prečo? Lebo vďaka nočným autobusom na linke Bratislava-Benátky, sme strávili dva poldni aj v Benátkach, ale ubytovanie sme mali iba vo Florencii. Vďaka vlakom a lokálnej autobusovej linke sme videli aj kus Toskánska.
Prvotný nápad mi prišiel po návrate z Poľska, kedy som potrebovala nájsť a naplánovať ďalšiu destináciu, aby som sa mala na čo tešiť. Vedela som, že jesenné prázdniny vyjdú tento rok o deň viac, a chcela som vybrať miesto, ktoré má veľa múzeí, aby som čo najviac využila onedlho končiace študentské zľavy, plus dobré počasie na prelome októbra a novembra. A samozrejme, dlhoročná posadnutosť Mediciovcami či historickými hrami Assassin’s Creed mi tiež pomohla v rozhodovaní. Ale poďme poporiadku.
Vlak do Bratislavy nám samozrejme meškal, s tým sme museli rátať. Išli sme teda skôr, a zabiť čas na autobusovej stanici bolo mierne peklo. Flixbus bol v poriadku, akurát neskôr nastúpilo veľa ľudí (kto by to bol povedal, o polnoci, o druhej), aj choré decko s matkou (našťastie sedeli celkom ďaleko, ale aj tak počúvať celú cestu hnusné kašľanie a následne spracovávať obavu, že v uzavretom priestore ochorieme a pokazíme si výlet nebolo najjednoduchšie). Motív chorých sa opakoval snáď pri všetkých dopravných presúvaniach, takže je naozaj div, že sme sa s mamou vrátili zdravé a silné (aj keď unavené a nevyspaté).
Nedeľa
Pri našich výletoch máme šťastie na vychytanie maratónov či rôznych triatlonov. Inak to nebolo ani v Benátkach. Z autobusovej stanice (ktorá ani nie je stanica, ale o tom potom) sme potrebovali prejsť na vlakovú Santa Luciu, kde sme si chceli odložiť kufre. Celú cestu do nás narážali otravní “slepí” bežci, ktorí si mysleli, že chodník je len ich. Museli sme ich bohužiaľ lakťovať, inak by sme skončili na ceste pod autom, v stene či vypadnuté z mosta. Ako môžu byť takí bezohľadní nám nedávalo zmysel.
Kufre sme úspešne odovzdali, a išli sme sa túlať prázdnymi (skoré ráno) uličkami Benátok. Bolo to veľmi čarovné, nasávať pokojnú atmosféru (zatiaľ) bez masového turizmu neskôr. Pôvodne som mala plán kadiaľ ísť, ale po chvíli ma to omrzelo a začali sme smerovať tam, kde sa nám to páčilo.
Stihli sme v tento deň aj nádherný výhľad z veže na hlavnom slávnom námestí San Marco. Pohodlne s výťahom nás vyviezli hore, a tie pohľady boli naozaj nádherné (tie strechy si naozaj žiadajú ten parkúr). Pohľad z Ponte Rialto bol krajší na strane, ktorú väčšina turistov ignorovala. Dali sme si skvelú zmrzlinu a prezerali milé malé obchodíky, obdivovali cestoviny, muránske sklá a iné lokálne produkty.
Premotali sme sa naspäť k stanici, pričom po ceste som si kúpila kuchársku čiapku, na ktorú nám pani bleskovou rýchlosťou našila moje meno (ani som nestihla vybrať mobil).
Vyzdvihli sme kufre a čakali na náš vlak. V Taliansku (alebo aspoň severnej oblasti) prevádzkujú linky dve spoločnosti: Italo treno na dlhšie a zrýchlené trasy a Trenitalia na regionálne. Na cestu do vzdialenejšej Florencie sme využili prvú spomenutú. Na internete majú info, že čím skôr sa kúpi lístok, tým je lacnejší. Kupovala som mesiac vopred, a až taký lacný nebol. Možno záleží aj od času v dni a vyťaženosť linky. Každopádne, všimla som si, že sa dá kúpiť aj po nástupe do vlaku, aj keď tam bude pravdepodobne prirážka. Táto linka spája Veneziu s Neapolom. Do Firenze to trvalo asi dve a pol hodiny, pričom miestami dosahoval rýchlosť do 250km/h. Koľaje sú vo výbornom stave, vôbec nebolo citíť a počuť hrkotanie ako u nás, všetko išlo hladko. Pohľad na tabuľku príchodov vlakov, a to z rôznych kútov Talianska, nám prezradil, že väčšina spojov nemešká vôbec, zopár 5-10 min. Talianom nerobí problém ani terén – hornaté Toskánsko od Bologni po Florenciu je skoro celá cesta v tuneli – čo teda nie je zábavné, keďže nemôžme pozerať na prírodu von oknom, ale je to zrejme architektonický zázrak, keďže tie tunely sú naozaj dlhočizné (podstatne dlhšie ako v Číne, a to je už čo povedať).
Dorazili sme do Florencie na hlavnú stanicu Santa Maria Novella, pomenovanú po neďalekej Bazilike. Stojí na západnom začiatku centra mesta. My sme mali ubytovanie na východnom konci centra. Napriek tomu nám cesta zabrala menej ako pól hodinu pešo. Je to veľmi výhodné mesto, kompaktné, keďže do všetkých pamiatok je to naozaj iba chvíľka.
Ubytovanie sa nachádzalo v starom historickom dome s vysokými stropmi, divne sa otvárajúcimi dverami a nábytkom. A potom – komáre! Zrejme sme tam mali liahareň. Za celý pobyt sme museli zabiť každá minimálne 20, a stále boli a štípali a budili nás. A to sme dávali pozor na okno, otvárali sme ho iba vtedy, keď sme nesvietili (potom sme v meste videli, že sieťky nemajú nikde, okná dokorán a vysvietené všetko – Talianom nevadia komáre?).
Keď sme všetko zložili a pochopili fungovanie ubytovania, boli sme pripravené ešte na prvotné zoznámenie sa s mestom. Už po zotmení sme stihli Da Vinciho múzeum, ktoré má dlhšie otváracie hodiny. Podľa jeho náčrtov zrekonštruovali, resp. zostrojili prototypy, niektoré sa dali vyskúšať. Ja som si užila najmä miestnosť s hudobnými nástrojmi, niektoré boli poloautomatické. Bol tam aj slávny predchodca tanku či iných vojenských nástrojov, alebo hry so šiframi a zrkadlami.
Neďaleko bolo ešte múzeum neviniatok, ktoré bolo ale tak nezorganizované, že po dlhšom hľadaní vchodu som to vzdala. Po náročnom cestovaní som mala chuť na niečo tekuté, ideálne na paradajkovú polievku. Sadli sme si, a prišiel nám paradajkový krém – lokálna špecialita Pappa al pomodoro z čerstvých paradajok pomiešaných s rozmočeným pečivom, bazalkou, cesnakom a olivovým olejom. Bolo to naozaj výborné, ale teda nečakané. Spolu s vínom Chianti nás to dorazilo, a boli sme zrelé do postele.
Pondelok
Nakoľko v tento deň má väčšina múzeí vo Florencii dvere zatvorené, išli sme na výlet po Toskánsku. Raňajším vlakom do Sieny, tentokrát regionálnym – stále podstatne rýchlejším ako u nás. Videli sme krásne scenérie, zastávky v malých mestách, nevedeli sme, na ktorú stranu sa skôr pozerať. Stanica je v Siene veľmi nízko, a dostať sa na úroveň mesta na kopci zahrňuje veľa, naozaj veľa eskalátorov.
Prišli sme ešte relatívne pred zobudením sa turistov, takže sme mohli vidieť hlavne domácich a raňajší život – ktorý zahrňoval smradľavé odpadky popri dverách, ktoré čakali na smetiarov. Dolu strmým kopcom v úzkej uličke – kostol. Sieť lokálnych pekární Sclavi – vynikajúca vianočná torta Panforte, ktorú sme jedli ešte dva dni. Náhodné vojdenie do hudobného nádvoria – usporiadúvajú nejaké letné kurzy. Dominantou mesta je Dóm, nenaleťte na kombinovanú vstupenku – je omnoho drahšia, a nič navyše neponúka. Katedrála je nádherná, kopec zápisov gregoriánskeho chorálu, kreslené výjavy, honosné a veľkolepé. Pridružené “aktivity” v rámci vstupenky bolo “múzeum” so zopár sochami, “krypta” bez hrobov, a chudobné baptistérium – nehovoriac o tom, ako musí človek ťažko hľadať vtupy do týchto častí. Samozrejme sme nevynechali Piazzu del Campo s radnicou, ktorú sme ale vynechali. Neuveriteľné teplo bolo na slnku, čo tam je v lete?
Našli sme autobusovú zastávku, odkiaľ ide pravidelne spoj do San Gimignano (celá trasa má asi 70 zastávok, jedna je dokonca v kruhovom objazde, či na samote pri viniciach). Lístok sa dá kúpiť pri vodičovi, ako som sa spýtala, nikto však už nepovie, že aj pri východe z autobusu sa treba kartou pípnuť, inak stiahne sumu za celú trasu linky – cestou tam sme to neurobili, ale to nevadilo, keďže sme išli takmer po konečnú, potom som to našťastie pozrela na internete, lebo cestou späť sme išli len do mesta Poggibonsi, kde bola najbližšia vlaková stanica do Florencie. Každopádne, sledovať okolie, vinice, vily a usadlosti Toskánska bolo perfektné. Aj celkom dobrodružné, keďže vodič išiel po serpentínach akoby nás ukradol. Asi chcel dohnať čas, keďže na jednej zastávke sa zdržal, keď pomáhal vozíčkarke vystúpiť.
San Gimignano nie je veľké, ale za to veľmi obľúbené turistami. Pomotali sme sa v malebných obchodíkoch, jedli čerstvo nakrájané syry (aj taký fialový s príchuťou vína Chianti). Vybrali sme si na obedovečeru reštauráciu Magnino, kde som prvýkrát ochutnala cestoviny, ktoré tam čerstvo výrabali – druh Pici (áno, číta sa to s č) na lokálny spôsob s bravčovým ragú a pohárom červeného vína.
Cesta naspäť do Florencie bola úmorná. Autobus preplnený ostatnými turistami, keďže sa už začínalo stmievať, čudný ujo za nami ako rádio kecal celú cestu (keď sme si mysleli, že skončil, začal ďalej, až to bolo vtipné). Obrovské zápchy do Poggibonsi, ledva sme stihli vlak. Ten bol ešte plnší, musela som prejsť asi štyri vagóny až do posledného, aby som našla voľnú dvojku. Už bola tma, a nedalo sa sledovať cestu, takže zdanlivo trvala strašne dlho. Každopádne, celý deň bol veľmi dobrodružný, a na vlastnú päsť je to najlepšie – navštívte tieto dve mestečká radšej takýmto spôsobom, ako organizovanými výletmi z Florencie, ktoré ponúkajú rôzne pofidérne spoločnosti.
Utorok
Ráno sme vyrazili na prechádzku ku Galérii Uffizi a Ponte Vecchio. Pri skorom rannom slnku a žiadneho pretlaku turistov majú prekrásne čaro. Smerom k prvému časovanému vstupu (ktorý bol zbytočný, nakoľko toto múzeum turisti až tak nepoznajú) sme sa zastavili na menšom trhovom námestí s divokým prasaťom pre šťastie (Il porcellino). Existuje množstvo kópií tejto slávnej sochy, ktorú spomína v jednom zo svojich príbehov aj Hans Christian Andersen.
Na rad prišiel teda palác Davanzati (historická rodina obchodníkov). Miestnosti sú veľmi charakteristické, doslova v nich dýcha stredoveko-renesančná atmosféra. Zaujímavým je výťah pre jedlo. Prehliadka nezaberie veľa času.
Florencia má naozaj výhodu, že atrakcie sú na každom rohu, a preto sa dalo improvizovať pri poradí ich návštevy (na rozdiel od iných výletov, kde sa snažím zoskupovať pamiatky podľa ich polohy a otváracích časov). Navštívili sme teda palác Vecchio – radnicu, či originálne nazvaný len Signoria. Vo veži krátko väznili Cosima Staršieho z rodu Medici, či náboženského fanatika Girolama Savonarolu pred jeho verejnou popravou. Hneď pri vstupnom nádvorí nájdete namaľované mestá (Graz, Innsbruck, Linz, Viedeň, Praha a nejaké nemecké mestá), a medzi nimi aj našu Bratislavu ako Possonium. Tieto fresky boli vyhotovené pri príležitosti oslavy svadby medzi Mediciovcami a našimi Habsburgovcami.
Nachádzajú sa tu okrem nádherných opulentne vyzdobených miestností aj portréty osobností mesta, či už Mediciovcov, Machiavelliho, Savonarolu či Michelangela, a miestnosť s veľmi nepresnými starými mapami sveta, ktoré je zábavné skúmať.
Galéria della Accademia bola obklopená veľkým množstvom čakajúcich turistov. Je to múzeum, ktoré pokiaľ nepotrebujete nutne vidieť originál sochy Dávida, odporúčam preskočiť. Cena dospelého lístka je dosť vysoká, ak nechcete čakať pol dňa, treba vopred rezerváciu (našťastie sme mali), a okrem sochy a menšej výstavy starých hudobných nástrojov (čo mňa osobne zaujímalo), ponúka iba kopec cirkevných malieb a výjavov.
Neďaleko sa nachádza pôvodný palác Mediciovcov, ako ich prvé sídlo. V tomto paláci prebehlo aj stretnutie Benita Mussoliniho s Adolfom Hitlerom, ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Návštevníkov tu veľa nebolo, možno vďaka rekonštrukcii, pričom celá fasáda bola zvonku prekrytá. Nachádza sa tam pekné nádvorie aj s citrusovými stromami. Krásne výjavy z Mediciovskej histórie, obrazy, predmety a rozľahlé sály.
Smerom k nášmu ubytovaniu sme objavili oázu pokoja, krásnu knižnicu s nádvorím na čítanie, v tomto hektickom meste, ktoré nie je stavané na autá úzkymi cestami a ešte užšími chodníkmi, kde sa im častokrát nedá vyhnúť. Oproti boli starožitnosti, jediný obchod, na ktorý mi Google ukázal, že má noty. Obchod vlastní starší pán, ktorý si svoje otváracie hodiny určuje podľa nálady a celé dni trávi odpisovaním šťavnatých odpovedí na recenzie na Google mapách. Naozaj to stojí za to, vyhľadajte si Occasioni Musicali. Niekedy je to už cez čiaru, ale myslím si, že pravda je niekde uprostred. Mňa teda najprv vyhodil, že práve zatvára a mám sa vrátiť neskôr. Keďže sme bývali doslova päť minút odtiaľ, vrátila som sa neskôr poobede, keď sme absolvovali obed. Napokon mi ukázal partitúry zo zamknutej miestnosti. Symbolicky som si vybrala Pucciniho opery, a momentálne som hrdým vlastníkom Bohémy, Toscy a Madame Butterfly. Áno, sú už trochu ochytané, ale v dobrom stave a za dobrú cenu. A pri rozlúčke už bol ujo veľmi srdečný. Bodaj by nie, pri svojej povahe asi často nezarobí.
Vrátim sa ešte k obedu – toto bolo asi najlepšie jedlo z celého výletu. Nenápadná reštaurácia Osteria antica casa torre, oblopená inými podnikmi na chutnom malom zapadnutom námestí, mala najlepšie recenzie, preto sme si ju zvolili. A pripájame sa. Sadli sme si najprv von, no po chvíli mama zistila, že ju budú otravovať holuby, a nechali sme sa presťahovať dnu, čo bola dobrá voľba, lebo tam sa dalo sledovať kuchára a púšťali staré talianske šlágre (konečne aspoň niekde). Čašník bol veľmi milý, cestoviny fantastické, a tiramisu ako bodka ešte viac. Veľmi odporúčame.
Bývali sme v štvrti pomenovanej podľa Baziliky – Santa Croce, do ktorej sme sa teraz vybrali. Množstvo osobností je tu buď priamo pochovaných, alebo majú aspoň spomienkové náhrobky – Galileo Galilei, Gioachino Rossini, Niccolò Machiavelli, Michelangelo Buonarotti, Dante, Leonardo da Vinci a mnohí ďalší. Nachádza sa tu aj súkromná kaplnka rodu Pazziovcov (arcirivalov a vrahov Mediciovcov), ktorú navrhol preslávený Filippo Bruneleschi (jeho prácou je aj legendárna kupola na Dóme). Bazilika je naozaj veľmi krásna, s pokojnými kláštornými nádvoriami.
Vstup do Galérie Uffizi sme mali až na siedmu (utorky ešte v sezóne majú otvorené večer), tak som si povedala, dajme ešte tour de baziliky, a vybrali sme sa k tej pri stanici – Santa Maria Novella. Dnu sme sa nedostali, lebo lístky predávali len do určitého času, a aj keď sme prišli včas, vchod nebol vôbec nikde označený, a tak sme stáli v rade s ľuďmi, ktorí ho nesprávne určili. Veľmi ma to vytočilo. Tak sme ešte s vypätím síl pobehali neďaleké obchody, ktoré mama chcela.
Veľmi sa mi páčili portréty panovníkov, ktoré boli dookola celej sály (škoda, že príliš vysoko). Bola to akoby kolekcia, maľovaná jedným maliarom (a teda panovníci iba do jeho doby). Ďalej bol zas iný umelec z neskoršieho obdobia. A pomedzi túto dlhú sálu boli vždy “výbežky” do ďalších miestností, plné ďalších kusov umenia, vždy zoskupených podľa nejakej témy. Objavila som tu tiež chybu – osmanský sultán Sulejman I. označený podľa starého, už nesprávneho historiografického číslovania ako II., a jeho milovaná Hürrem bola napísaná ako hneď vedľa neho, pritom bola až na susednom obraze. Nakoľko väčšinu panovníkov dokážem spoznať podľa výzoru, popisy som nečítala (iba tento výnimočne), čiže možno sú tam aj ďalšie chyby. Samozrejme, najväčšie lákadlá galérie sú Botticelliho Primavera a Venuša, či Caravaggiova Medúza. Mňa zaujali aj nedokončené obrazy Leonarda da Vinciho z ranej mladosti. Na inom poschodí bola výstava autoportrétov, či iných vtipných obrazov, ako napr. výjav z veštenia či obrazy v obraze. Celkovo to bolo príjemné, pretože večer už panoval kľud, a určite tam bolo aj menej ľudí ako cez deň.
Streda
Ďalší deň sme opäť začínali raňajším vstupom – do Capelle Medici. Stepovali sme tam o trošku skôr, ale mali otvorené, tak sme nakukli, no urazená nepríjemná pracovníčka nás vyhnala von. Je to nádherná, unikátna hrobka, najmä teda niektorých už toskánskych vojvodov, množstvo pápežských (Lev X.) artefaktov, a miestami nechutných relikvií. Pred východom je miestnosť s hrobmi toskánskych habsburgovcov. (Keď si zobrala Mária Terézia Františka Štefana Lotrinského, kvôli vzťahom s Francúzskom prebehla výmena lotrinského vojvodstva za toskánske. Druhý syn Peter Leopold bol vybraný ako zakladateľ toskánskej vetvy. Keď však jeho starší brat Jozef II. zomrel bezdetný, nastúpil na trón ako Leopold II., a z jeho synov prvý pokračoval ako cisár a druhý ako toskánsky vojvoda. Habsurgovci tu vládli až dokým o územie pri zjednocovaní Talianska po bitke pri Solferine (1859) neprišli.)
Takmer sme nenašli centrálny trh (Mercato centrale), pretože bol tak obložený koženými stánkami s Indmi, že budovu nebolo vidieť. Mama sa prejavila ako rodený obchodník, keď pri nákupe vesty povedala jediné slovo, ktoré po angicky vedela (twenty), a vybavila zľavu. Vnútri nájdete množstvo syru, mäsa, koláčov, korenín, olejov, vôní i smradov.
Po ceste sme si dali najlepšiu zmrzlinu môjho života – Venchi. Mištičku najprv predavač vystelie úžasnou čokoládou a posype kúskami orechov, a potom si môžte zvoliť od jednej až po tri rôzne príchute (podľa toho dá z každej množstvo). A teda že nastane problém si vybrať, lebo všetky vyzerajú exoticky a lákavo. Už ani neviem, čo som mala. Jedna z nich bola nejaká limitovaná chuť čokolády s rumom.
Zmotali sme sa na druhú stranu Florencie za riekou Arno, cez Ponte Vecchio. Teraz už o tomto čase boli pootvárané zlatníctva, a tomu zodpovedalo aj množstvo ľudí. Mama chcela nájsť náramok pre J. V jednom jedinom obchode sme našli obstojný. Avšak panika, aj keď vnútri bola, nám ukázala cez zatvorené dvere, že má zavreté. Dobre vrátime sa k tomu neskôr.
Prešli sme most a išli sme k palácu Pitti, neskoršiemu sídlo toskánsky veľkovojvodov. Rad na lístky nebol našťastie dlhý. Miestnosti opäť veľmi honosné, množstvo optických klamov. Nechápali sme, ako je možné namaľovať v takých uhloch tak presne určité veci. Tiež som nechápala, prečo originály obrazov z anglickej histórie (napr. Cesta Márie Stuartovny na popravu, John Viliers, vojvoda z Buckinghamu či Oliver Cromwell, nepriateľ monarchei) visia práve tu. Páčila sa mi expozícia s vývojom ženskej módy od 18.storočia po súčasnosť. Potešila ma výstava ruských ikon, ktoré dostali ako dar Mediciovci. Z paláca sa dá plynulo prejsť do záhrad Boboli (pozor, zvlášť lístok). Tiež boli v čiastočnej rekonštrukcii, a neboli až také dychberúce, ako by som očakávala.
Sadli sme si cestou k rieke do rodinnej reštaurácie. A keď píšem rodinnej, tak naozaj rodinnej. Stará pani to riadila, druhá stará pani brala peniaze. Synovia boli čašníci, jeden usádzal, druhý objednával, tretí servíroval. Do tretice som mala rovnaké cestoviny (teda druh vždy iný, ale mäso na rovnaký spôsob – al cinghiale) – tentoraz tá porcia mäsa bola možno až príliš štedrá, i keď veľmi kvalitná. Mame obed pokazil pižón (holub), ktorý sa nevedno ako dostal do polouzavretého nádvoria. Keď som povedala jednému čašníkovi, že mama má fóbiu (a preto stále stáva od stola, keď sa holub priblíži), začalo sa divadlo. Alebo skôr fraška. Stará pani najprv vyhnala pižóna na strechu, ale za chvíľu sa vrátil. Potom ho zahnala náhodou dovnútra – to bolo zle. Potom popod stôl iných zákazníkov. Napokon jeden čašník zobral metlu, pričapil ho o stoličku, a holub od zľaknutia preletel ponad naše hlavy, už naozaj preč. No komédia proste.
Mali sme v pláne ísť na slávnu vyhliadku z Piazalle Michelangelo, no popri ceste bola ešte Villa Bardini, ktorú som chcela navštíviť. Mama ma počkala. Keďže som vošla zo spodného vchodu, musela som šľapať hore toľko, čo by bolo na vyhliadku – čiže tú som preskočila, pretože aj z týchto záhrad bolo vidieť celé mesto celkom podobne. Takže som si spravila čas pre seba a túlala som sa chvíľku týmto parkom. Vnútri vo ville sú nejaké dočasné výstavy moderného umenia, a treba na ne kúpiť zvlášť lístok. Ja som to preskočila, aby mama dolu dlho nečakala. Hore som išla strmou stranou zľava, dolu kľukatou dlhšou.
Vrátili sme sa k mostu, zlatníctvo stále zavreté. Pokračovali sme ešte do Múzea Galilei, ktoré bolo veľmi zaujímavé a nielen o Galileovi, ale o celej vede, a určite by som prijala viac času (išla som hodinu pred zatvorením). Obrovské glóbusy s mapami, chemický stôl nadšenca vojvodu Petra Leopolda, defekty pri pôrode, astronomické a meteorologické prístroje, matematické pokusy, pokusy s elektrinou. Na záver podľa Galileových náčtrtov vyrobilo múzeum zaujímavé hodiny, ktoré dnes merajú všetko naraz, a to fázu mesiaca, fázu jednotlivých planét, zverokruh, samozrejme čas, aktuálne postavenie Zeme či súhvezdí.
Znovu do tretice sme sa vrátili na most. Zlatníctvo opäť zavreté. Dohodli sme sa, že počkáme pár minút. Skúšame kľučku od dverí. Nič. Čakáme. Napokon predavačka, ktorá nás celý čas pozorovala, lebo sa rozprávala s kolegyňou pred vedľajším obchodom, otrávene prišla a otvorila. Keby naozaj inde bolo niečo pekné, tak už len z princípu jej nedáme zarobiť. Lebo ako toto čo má byť. Nechápali sme.
Na záver dňa sme sa boli ukľudniť do pizzérie na pizzu Bufalu s Chianti vínom, aby sa nepovedalo.
Štvrtok
Kufre boli neuveriteľne ťažké. Pomalým krokom sme prišli na stanicu. Cesta vlakom ubehla relatívne rýchlo, aj keď rozlúčka s toskánskou oblasťou sa kvôli dlhému súvislému tunelu až po Bolognu nekonala. V Benátkach sme opäť odložili kufre do úschovne, a do centra sme už prišli ako po masle. Cestou sme ochutnali taliansku špecialitu cannoli – veľmi sladké a sýte.
Dóžov palác bol veľmi pekný, v rade sme nečakali dlho. Vnútri sú rôzne reprezentatívne miestnosti benátskej republiky, a rôzne (víťazné) historické vyobrazenia (napr. obrovský obraz z Bitky pri Lepante 1571 proti Osmanskej ríši). Nachádza sa tu aj niekoľkoposchodová väznica (slávny väzeň legendárny Giacomo Casanova), a rôzne súdne sály.
Do Baziliky San Marco sme si kúpili iba základnú vstupenku (po skúsenosti v Siene). Napriek tomu, že táto katedrála je katolícka, vizuálne pripomína skôr byzantský štýl (jej inšpiráciou bola dnes už neexistujúca katedrála v Konštantínopole). Nádherné zlaté mozaiky. Pozor na oblečenie – kontrolujú, či sú návštevníci vhodne oblečení.
Neďaleko bol menší trh s parkom, kde sme si na pár minút sadli. Kvety boli ešte rozkvitnuté.
Chcela som ešte absolvovať Museo Correr, no čudná organizácia s lístkami ma odradila. Radšej som sa rozhodla stráviť ešte posledné slnečné minúty v meste.
Cez Ponte Rialto sme sa presunuli preskúmať ešte centrálny ostrov. Popritom sa rýchlo zotmelo, no podarilo sa mi nájsť menší hudobný obchod, a tak som si kúpila malé drevené plektrum s nápisom Venezia a talianske piesne pre gitaru. Tak uvidíme, aké to bude.
Pri stanici sme si sadli do dobre hodnotenej reštaurácie – bola najdrahšia z celého výletu. Pomer množstvo jedla a jeho cena bol nie veľmi dobrý. Ale chutné to bolo veľmi. Mama si dala penne arrabiata, ja ravioli s rôznymi syrovými omáčkami. Nepekne nás prekvapila najvyššia suma za celý výlet za sedenie – až 3,50€ na osobu. Cena aperolu (a nebol riedený ako u nás) bola fajn, a nebol zriedený.
Vyzdvihli sme kufre, a išla som pozrieť, koľko by stála loď k autobusovej stanici. Keď mi povedala pani v búdke, ktorá sa balila asi domov a ignorovala ma niekoľko minút, že jedna cesta stojí takmer 10€, musela som sa spýtať trikrát, či som dobre počula. Úplne ma to vytočilo, a nakoľko sme mali veľa času, rozhodli sme sa, že aj tak pôjdeme pešo a pomaly so zastávkami na oddych.
Autobusová “stanica” Tronchetto je naozaj výsmech (ešte väčší ako bratislavská vlaková). Sedenie je akože obrubník pred kríkom s komármi. Keby pršalo alebo niečo, tak neviem. Poza kyvadlovú dopravu (ktorú sme mohli využiť z Piazalle Roma) je akoby stredisko toitoiek, ktoré ale zatvárajú o deviatej večer (prišli sme až potom), a zrejme niekoľko stánkov (tiež už zavretých), kde sa dá kúpiť nejaké občerstvenie, alebo aspoň fľaša vody. Nuž ale takto sme boli odkázané na nič (vodu sme našťastie kúpili ešte v Spari pri vlakovej). WC sme boli hľadať asi do kilometer vzdialenej garáže. Celé bolo hnusné a smrdelo.
Keď sme sa konečne dočkali nášho Flixbusu (a to sme mali šťastie, lebo iné linky výrazne meškali), vydýchli sme si. Vodiči boli opäť Slováci. Keďže sme mali sedieť s mamou za sebou, podarilo sa mi dohodnúť sa o výmene sedenia s jedným chalanom. Podarilo sa mi dobre zaspať, a o to viac ma vytočilo, keď nás o pol tretej v noci vyhnali z autobusu von do zimy. Na benzínke nám Slovinci kontrolovali doklady. A nesmeli sme nastúpiť (aj keď už nás skontrolovali), kým všetci nevyšli. Stihli sme odbehnúť na wc. Po nástupe sme však ešte pól hodinu čakali, keďže jeden Aziat nemal zrejme v poriadku papiere. Čiže celkovo sme mali nejaké meškanie. Najväčšie (takmer hodinové) však bolo, ako inak, až s našimi “úžasnými” vlakmi späť na Slovensku.
Lúčim sa a ďakujem za prečítanie. Idem vystreť nohy, potľapkať sa po pleci za dobre naplánované cestovanie a výlet, a oddychovať. Do ďalšieho čítania!